Znovuobjavená dôstojnosť a nádej (1997)

Dave Gahan, Martin Gore a Andy Fletcher hľadali svojho osobného Ježiša, no nakoniec našli len diabla vo svojom vnútri. V snahe nájsť spásu balansovali na okraji záhuby a upadli do závislosti.

Depeche Mode, kapela, ktorá sa dostala príliš blízko k okraju priepasti, počas 14 mesačného turné k albumu "Songs Of Faith And Devotion" a zároveň kapela, ktorá sa takmer nadobro rozpadla.

Ako zničujúce toto turné pre nich bolo, a vlastne ešte stále je, vyjadruje v jednej vete spevák, vyliečený alkoholik a drogovo závislý Dave Gahan, kedy okomentoval aktuálne rozhodnutie kapely nezorganizovať turné k aktuálnemu albumu "Ultra". "Turné," hovorí, "to je aktuálne naozaj desivá predstava."

To, že Depeche Mode vôbec vydali nový album, je triumfom viery a vytrvalosti nad úplným emocionálnym vyčerpaním a neustálym fyzickým a psychickým týraním. V mnohých ohľadoch ide o jeden z najpozoruhodnejších comebackov v histórii populárnej hudby, ktorá je plná excesov.

Zhromaždení v londýnskom štúdiu, pár týždňov pred oficiálnym vydaním albumu "Ultra", pôsobia Dave, Martin a Andy - aktuálne jadro skupiny - akoby boli radi, že môžu hovoriť. Akoby chceli uvoľniť napätie spôsobené tichom, ktoré obklopovalo Depeche Mode od Gahanových dobre zdokumentovaných problémov s drogami, odchodu dlhoročného člena Alana Wildera v máji 1995 a nespočetných príbehov o intenzívnych vnútorných treniciach, ktoré sa objavili počas a po tomto období neistoty.

Tak či onak, po 17 rokoch kariéry, a po absolvovaní tohto kurzu prežitia v rock'n'rolle, vytvorili výrečný, dojímavý a krásne spracovaný album, ktorý nielen ignoruje pohnutú minulosť, ale do určitej miery sa aj vzďaľuje od Goreovej náboženskej posadnutosti a neúprosného hľadania vykúpenia, ktoré dominovali albumu "Songs Of Faith And Devotion", ako aj väčšine ich predchádzajúcej tvorby.

Nie je to tak, že by sa Martin vzdal pozície bádateľa duše, toto sa asi nikdy nezmení. A nezmení sa ani skutočnosť, že napriek znateľnej zmene zvuku na albume "Ultra", kde sa kapela vydáva na zvukovú cestu, ktorá zahŕňa všetko od rocku a veľkých popových balád, až po steel-gitarové americké balady a fundamentálne tanečné rytmy, sa stále držia tých sparťanských jazzových motívov, ktoré prechádzajú cez pusté krajiny a odrážajú tak viac pokrivenú, rozbitú atmosféru predošlého albumu.

Depeche Mode sa možno sami vystrašili, no nezutekali. Len tentokrát už nepôsobia tak temne. Počas rozhovoru priam cítiť, ako sa snažia o nápravu. Či tento proces aj niekedy dokončia, to ukáže čas. Majú predsa toho toľko, s čím sa musia vyrovnať.

Čas už časť svojej práce vykonal, ale je jasné, že je toho ešte veľa, čo treba vykonať. Stále však otvorene hovoria o turné a jeho následkoch.

"Po troch rokoch, čo sme boli neustále spolu, bola atmosféra v miestnosti trochu napätá. K hádkam to síce nikdy nedospelo, ale ..." poznamená Fletch.

"Darilo sa nám to celých 14 mesiacov držať na uzde," pokračuje Martin. "Išlo len o to, že v niektorých prípadoch boli potrebné samostatné limuzíny."

Dave dodáva: "Neskončili sme v oddelených hoteloch, hoci myslím, že aj to bolo v pláne. Skončili sme však na oddelených poschodiach. Mali sme oddelené vlastne všetko: samostatnú ochranku, samostatné miestnosti. Jediný priestor, ktorý sme zdieľali spoločne, bolo pódium a tam sme spolu fungovali naozaj dobre. Každý mal svoju úlohu a vedel, čo má robiť. To bolo to najpohodlnejšie miesto. Treba si uvedomiť, že kapela na turné, to nie sme iba my. Je tam ďalších 100 ľudí, ktorí s nami spolupracujú a každý má svoje emócie, ktoré sú navzájom prepletené a samozrejme, že niekedy príde ku konfliktu."

"Myslím, že sme sa, vďaka tomu, veľa naučili," poznamená Andy. "Vzali sme ti toho na seba až príliš, myslím, a veľmi dúfam, že sme si z toho vzali ponaučenie."

Dave sa pri spomienkach na všetky tie excesy len sucho pousmeje. "Myslím, že každý večer sa konali štyri samostatné párty."

Martin dodáva, "Najskôr to boli len samostatné poschodia, no neskôr sme si uvedomili, že môžeme byť ubytovaní nad alebo pod niekým, takže sme museli bývať na samostatných poschodiach, no na opačných koncoch hotela, takže to viedlo k cik-cakovej štruktúre ubytovania. Ale úprimne, bola to skutočne obrovská úľava, keď som sa na konci turné vrátil domov. Asi 2-3 týždne pred koncom turné to bolo už naozaj zlé, ale držal som sa pocitu, že ak sa mi to podarilo dotiahnúť až sem, bolo by naozaj smutné v tej fáze zomrieť."

A že mal k tomu naozaj veľmi blízko: "Cestoval som na krátku dovolenku, v tom istom lietadle ako Alan Wilder. Leteli sme z Dallasu do San Juan. Bolo to veľké lietadlo American Airlines, ktoré zrazu začalo vydávať strašný hluk, naklonilo sa úplne na bok a začalo klesať k zemi. Letušky sa snažili prechádzať uličkou, všetkých upokojovať, no v tom uhle to bolo absolútne nemožné. Sami vyzerali veľmi vystrašene. Spomínam si, ako som si myslel, že sme už naozaj mŕtvi. Pilotovi trvalo celých 10 minút, než nám oznámil, že máme problém s tlakom v kabíne."

Dave poznamenáva, že ku koncu turné sa výrazne zvýšila pravdepodobnosť, že sa vo vzduchu niečo naozaj stane a poukazuje na to, že ako 15 mesiacov takmer každý deň strávite vo vzduchu, v lietadle, tak je pravdepodobné, že sa ocitnete "na muške" (Barrel Of A Gun). Aspoň tak sa dá interpretovať drsný, búrlivý rockový singel z album "Ultra" - áno, rockový, a dokonca aj kapela, ktorá toto slovo doslova nenávidí, ho dnes používa.

Ďalším, kto je ochotný nie príliš priamo poukázať na Davidove závislosti, je Martin: "Tá skladba ale nie priamo na toto poukazuje. Je to skôr akoby obrazne povedané. Je to vlastne o tom, že nemáte v rozhodovaní toľko možností, ako by ste chceli. Naozaj sa mi páči myšlienka, že každý z nás sa rodí s akýmsi genetickým kódom, čo znamená, že od predurčenej cesty sa síce odkloniť môžeme, ale len mierne. K tomu musíte brať v úvahu aj celé Vaše sociálne zázemie. Vlastne žijeme v určitých "klietkach". O tom je tá pieseň. Nemal som veľa možností, aby som sa dostal do pozície, v akej som, takže táto pieseň nie je konkrétne o smrti ... tie ostatné o smrtí sú :) "

To je taký malý, typický Martinov vtip a súčasť procesu uzdravovania. Rovnako ako rozprávania o dobrých časoch strávených na turné a ako dosiahli to, čo si predsavzali. (Dáva to zmysel?) Pripomína to motivačnú terapiu a nevyhnutne to debatu otáča k cene, ktorú za to zaplatili, ako aj k dôvodom, prečo nedokázali zastaviť to, čo je v súčasnosti známe ako "špirálovitý pád".

Dave jednoducho dodáva: "Máte tendenciu si pamätať len zlé časy a chvíle. Myslím, že toto je častý spôsob života. Odmeny, ktoré sme za to dostali však boli fantastické, odohrali sme veľa koncertov pred vypredaným publikom v neviem koľkých mestách. Myslím, že sme si ani neuvedomovali, aké šialené to bolo, kým sme sa neocitli uprostred toho všetkého a nemohli s tým prestať. Jednoducho sa nedalo."

Dnes sa z toho vymanili, no stále premýšľajú, čím to vlastne prešli. Zmeny však boli nevyhnutné a jedna sa týka koncertovania. "Myslím, že momentálne o turné k tomuto albumu ani neuvažujeme," povie Martin, "čo je vôbec po prvýkrát, čo sme zvažovali, či vyraziť na turné alebo nie."

"Turné, to je v tejto chvíli naozaj desivá predstava," povie Dave a zmĺkne. Vo chvíli, keď už sa zdalo, že situácie sa chopí Fletch, sa Dave rozhovorí, prepadne úprimnosti a urobí ďalší krok vo svojej vlastnej terapií, tak ako to v nedávnych rozhovoroch urobil už veľakrát. "Myslím, že som sa naučil, že ak nemám zdravie, nemám nič," povie s citeľným zachvením v hlase.

"Ak ráno nedokážem vstať z postele a necítim sa v pohode, tak všetko okolo mňa tvorí tak, či tak chaos. Bol som už unavený z toho, že som unavený, takže to všetko trvalo veľmi dlho. Trvalo veľmi dlho po skončení turné, kým som s drogami v podstate prestal, preto som dnes šťastný, keď môžem povedať, že som už 9 mesiacov čistý. Je to minulosť, ale tú zmeniť nemôžem, môžem byť však opatrný, pokiaľ ide o budúcnosť, pretože bez ohľadu na to, čo sa deje v mojom živote, bez ohľadu na to, čo robím, viem, že na konci dňa zostanem sám so sebou."

"Veľmi dlho som na seba pyšný nebol, ani na to všetko, čo sa mi stalo, dokonca som viac nebol schopný vidieť nič pozitívne. Ak užívate drogy, či alkohol, tak sami sebe vytvoríte masku, zakalí to Váš pohľad na svet a tým pádom nikdy nezistíte, kto skutočne ste a čo v skutočnosti chcete."

"Po poslednom turné sme si dopriali veľmi dlhú pauzu a ja som zrazu videl, aký som a nepáčilo sa mi to. Mal som dosť času na to, aby som to celé pochopil, no trvalo nejaký čas, kým som si to všetko uvedomil."

To so sebou prinieslo niekoľko ďalších predávkovaní, či dokonca pokus o samovraždu, kým Dave uzrel svoje svetlo a vrátil sa späť. Krok za krokom postupuje ďalej, hoci sám priznáva, že má pred sebou obrovské prekážky a pokušenia, ktoré musí prekonať, podobne ako samotná kapela. Je to Martinova zásluha, že napísal tieto piesne "o osude", namiesto toho, aby nútil Davida alebo kohokoľvek z nich znovu prežiť túto nočnú moru v nejakom verejnom exorcizme.

Dave, ktorého hlas bol všetkými excesmi poškodený, sa podrobil hlasovému tréningu a k svojmu prekvapeniu zaznamenal také zlepšenie, že dnes priznáva, že je hrdý, keď počúva album "Ultra", kde konečne triumfuje ako spevák. A Depeche Mode sa podujali urobiť niekoľko zmien. Keď si všimli, že prvé demá mali tanečný, popový nádych, angažovali ako producenta ich celoživotného fanúšika, bývalého producenta remixov a člena zoskupenia Bomb The Bass, Tima Simenona, ako aj niektorých hviezdnych hudobníkov: Jaki Liebziet, bubeník legendárnych nemeckých elektronických pionierov a experimentátorov Can, Daug Wimbish, bývalý bassgitarista Living Colour a Tack-head, B.J.Cole, majstra v hre na pedal steelovej gitare, ktorý skvele hrá v skladbe "The Bottom Line", ktorú Martin nielen napísal, ale aj naspieval.

Samotný album vznikal približne 16 mesiacov, typickým spôsobom pre Depeche Mode, čiže v 6-týždňových intervaloch v štúdiu, ktoré striedali dva mesiace, počas ktorých Martin Gore komponoval, aby sa následne opäť vrátili k nahrávaniu. Album "Ultra", to je žiarivá, dojemná emócia, v pravom kontraste s pochmúrnosťou a biedou, ktoré prenikali dušou na albume "Songs Of Faith And Devotion".

Depeche Mode jazdili s piatimi jazdcami apokalypsy, našli svoj vlastný kríž, sami sa ukrižovali a v tom všetkom niekde prijali duchovnosť, ktorú teraz dokážu uniesť. Má to niečo spoločné so životom a hoci album "Ultra" nie je len ružová idylka v dokonalom pastelovom svete, Martin Gore, Andy Fletcher a Dave Gahan dnes uznávajú tlkot vlastného srdca.

Kde je ich miesto na scéne dnes, po 17 rokov od začiatku kariéry, to ani sami nevedia. Kedysi sa tým trápili, dnes nie. Martin len ticho podotkne: "Myslím si, že ak sa Vám podarí pohnúť sa ďalej, vždy sa nájde niekto, kto s Vami bude súhlasiť. Všetci sme do istej miery jedineční, no vždy existujú nejaké základné emócie, ktoré oslovujú väčšinu ľudí."

Dave dodáva, "Keď spievam tých deväť nových piesní, tak vo svojom vnútri viem, kedy je to správne. Ak ma to dojme, tak viem, že to ovplyvní aj niekoho iného a je pekné spievať pieseň s citom, zo srdca. Keď spievam, dokážem vyjadriť oveľa viac, ako keby som sa o tom pokúšal hovoriť."

Andy Fletcher, ako vždy tichý človek, ktorý najradšej počúva, debatu uzatvára: "Veci si vybrali svoju daň, ale naša situácia v nás vyvolala to najlepšie. Ľudia nečakali, že sa vôbec vrátime, nieto ešte takýmto spôsobom. Sme dnes lepšie pripravení, než naposledy."

Dave si odkašle. "Som šťastný, že mám späť svoj život." A možno sú šťastní všetci traja, nakoľko v albume "Ultra" - bez ohľadu na to, čo sa bude diať ďalej - našli Depeche Mode dôstojnosť a nádej.

zdroj: iZine, UK, 04/1997