S Depeche Mode v Spojených štátoch (1994) - 1/2

Reportérovi francúzskeho magazínu Rock & Folk sa na jeseň 1993 naskytla príležitosť pripojiť sa k Depeche Mode, ktorý práve, v rámci turné "Devotional", koncertovali na juhu USA.

Paríž, letisko Roissy, 12.október 1993, 16:20 hod. Niekoľkodňové strnisko na tvári a bermudy stačia na to, aby som vzbudil podozrenie u ešte viac podozrivého colníka.

"Odkiaľ cestujete?"
Z Houstonu, z USA ...

"Účel Vašej cesty?"
Pracovne, sprevádzal som kapelu ...

"Povolanie?"
Novinár.

"Pre ktorý magazín píšete?
Rock & Folk

"Nepoznám. S ktorou kapelou ste to boli?"
Depeche Mode.

"V poriadku, otvorte batožinu ..."

Toto som čakal. Takto tá cesta musela skončiť ... Ten úžasný výlet potreboval kyslastú bodku. Napriek tomu, držať krok s Depeche Mode, to nebola žiadna prechádzka rúžovou záhradou. S kapelou, ktorú buď milujete alebo nenávidíte. S kapelou, pre ktorú neexistuje žiaden kompromis.

Začiatkom 1980-tych rokov, novinári a sebavedomí rockeri radšej trávili čas vymýšľaním idiotských slovných hračiek, ako počúvaním dobre prepracovaných popových singlov Depeche Mode. Kapele to však bolo úplne jedno. V Anglicku produkovali jeden hit za druhým a následne začali bez problémov dobíjať Starý kontinent. Predovšetkým však vynikali v singlovom formáte. V roku 1987 sa "Depeš", ako ich láskyplne prezývajú fanúšikovia, rozhodli preradiť na vyššiu rýchlosť a vydali album "Music For The Masses", zbierku elektronických skvostov, ktorú zdobil nezastaviteľný úvodný hymnus "Never Let Me Down Again". Bol to bohatý, kovový zvuk. Európska verejnosť opäť ohromne reagovala a Spojené štáty zmietol vír, to jednoznačne.

S albumom "Violator" vstúpili do nového desaťročia tým najkrajším možným spôsobom: deväť melancholických skladieb, vrátane troch nepopierateľných hitov a vrchol v podobe úžasnej "Enjoy The Silence". V dôsledku toho všetkého sa čísla predaja vyšplhali do závratných výšok, celosvetovo sa z albumu predalo takmer šesť miliónov kópií a kapela sa rozhodla urobiť krok späť.

Na ďalšiu kapitolu veľkého dobrodružstva si tak fanúšikovia museli počkať až do začiatku roka 1993. Napriek svojim odlišnostiam, výraznejším gitarám a gospelovým vplyvom, však album "Songs Of Faith And Devotion" zostáva neoddeliteľnou súčasťou svojich dvoch predchodcov. Tieto albumy tak zdanlivo tvoria trojfázovú cestu, akýsi triptych. Album "Songs Of Faith ..." by tak pokojne mohol znamenať koniec jednej éry. Otvorenie sa novým hudobným horizontom a zmena imidžu Dave Gahana. A ak rok 1993 s Depeche Mode začal, tak s nimi aj končí: vydaním koncertného videa a vytvorením projektu, ktorý je rovnako bezprecedentný, ako prekvapivý: live verziou albumu "Songs Of Faith And Devotion", s obalom v rovnakom štýle a identickým poradím skladieb.

A tak existuje ďalší z dôvodov, prečo sme sa rozhodli ísť zmerať pulz kapely v jednej z krajín, kde existuje jedna z ich najvernejších fanúšikovských komunít a kde sa ich album, vôbec po prvýkrát, dostal okamžite na prvé miesto v predajnosti. Mali sme 5 dní a tri koncerty na to, aby sme overili veľkosť fenoménu, aby sme pozorovali a analyzovali, v sprievode Bruna Rossignola, šéfa Mute France a zároveň osobného priateľa týchto štyroch Angličanov, a ktorý mi zároveň pomáhal s integráciou do tímu Depeche Mode. Zapnite si bezpečnostné pásy, zahaste cigarety ...

Bourbon street

New Orleans, štvrtok, 7. október 1993. Po dni strávenom v prostredí klimatizácie v lietadlách a na letiskách, sa to vlhké teplo Louisiany javí ako sauna pod holým nebom. Hoci je takmer večer, teplota jemne atakuje hranicu 35 stupňov Celzia. Taxík nás hladko presúva smerom k hotelu Windsor Court, luxusnému palácu nachádzajúceho sa kúsok od French Quarter. Kapela sa už presunula na večeru, na ktorú ich pozvala spoločnosť Sony, vydavateľa Matta Johnsona z kapely The The, ktorá bude Depeche Mode predskakovať počas celého turné po USA. Nakoniec to nemusí byť až také zlé. Vyčerpaný z cesty, trpiaci jet lagom, smerujem rovno do postele, aby som si oddýchol.

Miestna tlač je v piatok ešte stále v ošiali očakávaného príchodu Michaela "Flying Air" Jordana. V sekcií zábava je fotografia Depeche Mode, najmenej tri roka stará, a niekoľko riadkov ohlasujúcich večerný koncert, samozrejme vypredaný. Mám čas len na krátku prechádzku po Bourbon Street, kde domy pripomínajú skôr dedinu na juhu Francúzska, než americké mesto, na zhltnutie plneného kraba a na kúpu slávnych bermundských šortiek, než sa stretnem s Margaret v hale hotela Windsor. Pre mnohých z Vás je táto mladá žena známou tvárou: vo filme "101" je jednou zo skupiny fanúšikov, ktorí nasledovali kapelu na turné ... a potom, čo získala prácu v Mute US je dnes manažérkou turné! V taxíku, ktorý nás vezie cez obytné štvrte smerom k univerzitnému kampusu, mi vysvetľuje, že New Orleans je bezpochyby jednou z bášt Depeche Mode v Spojených štátoch. 8500 vstupeniek sa vypredalo v priebehu pár minút. Takisto poznamená, že dnešný koncert je jedným z mála zastávok turné, kde diváci v hľadisku nebudú sedieť.

Ešte nie je ani 16:00 hod. a pred halou už čaká dobrá tisícka fanúšikov. Prevažne ženské, mladé publikum, pokojne stojace v rade, popíjajúce colu a diétne pivo, presne ako v televízií. Niekoľko odvážnych outfitov - mini šortky a čipkované podprsenky - sa mieša s tričkami z obdobia "Violator". Z reproduktorov miestnej rozhlasovej stanice znie stará pieseň od Big Country a slnko praží ešte intenzívnejšie. Miesto koncertu pôsobí ako obrie silo, no vo vnútri je to hotové mravenisko. Kým mi Margaret vybavuje vstup do zákulisia, sledujem roadies zaneprázdnených poslednými prípravami. Tím Depeche Mode je akýmsi mikrosvetom: od manažéra turné po vodičov, vrátane samotných členov kapely tvorí túto komunitu 75 ľudí, ktorí spolu krížia cesty a oblohu planéty. Osem kamiónov, tri autobusy a súkromné lietadlo určené na prepravu samotnej kapely a ich najužšieho sprievodu. "Na prvom európskom turné, v roku 1982, sme mali malý kamión a sprevádzali sme ich traja!" povedal mi s úsmevom Andy Franks, ktorý s kapelou spolupracuje už 12 rokov a dnes dohliada na všetky technické aspekty koncertov. A to nie je žiaden malý výkon!

Technické vybavenie je skutočne na špičkovej úrovni: mixážny pult by kapele mohli závidieť aj technici z NASA a niektoré časti svetelného parku a na verejnosti používajú doslova po prvýkrát. K tomu pridajte "falošné" piáno, ktoré môže rovnako ľahko zastať úlohu sláčikového orchestra, ako aj vytvárať romantické zvukové kulisy. Ďalej je tu bicia súprava umiestnená na mobilnej plošine, dve filmové kamery, prehrávače laserdiskov a kto vie, čo ešte.
"Z hľadiska vývoja bola vizuálna stránka bezpochyby najnáročnejšia," poznamená Andy. "Vizuálne obrazy museli dokonale ladiť s hudbou, byť viditeľné pre všetkých v hľadisku a nesmeli byť zatienené svetlami. Kvôli tomu sme v Londýne spolupracovali so spoločnostou Studio 4:1, kde sme pracovali na vernej replike pódia. To nám umožnilo rýchlejšie vyriešiť určité problémy a zatiaľ všetko perfektne funguje. Navyše sme tak kapele mohli odprezentovať celý projekt Antona Corbijna."

O Antonovom talente pre fotografovanie, dizajn a video sme vedeli už dávno, no netušili sme, že je taký majster aj v tvorbe takýchto impozantných scén. Kapela, ktorá mu úplne dôveruje, mu v tomto smere dala voľnú ruku. Dve podlažia, osem videoobrazoviek a dve filmové plátna, k tomu primitívne skulptúry pripomínajúce obal posledného alumu. To všetko prispieva k dojmu majestátnosti bez toho, aby čokoľvek z toho pôsobilo prehnane. Podľa Andyho slov zaberie kompletná prípava scény 8 hodín, jej rozobratie a naloženie do kamiónov celé tri hodiny. Je ťažké uveriť, že takýto klenot bude po skončení tohto turné nepoužiteľný. "Ešte nevieme, ako s tým naložíme, možno z toho urobíme obriu vatru ..."

Hurikán

Je takmer 20:00 a na miesto konania koncertu prichádzajú Martin Gore a Andrew Fletcher. O pár minút neskôr ich nasledujú Alan Wilder a Dave Gahan. Po šiestich týždňoch na turné už necítia potrebu tradičnej zvukovej skúšky. Technici poznajú svoju prácu do detailov, všetko fungovalo ako hodinky. Evidentne boli všetci radi, že sa po čase opäť stretli s Brunom, ktorý sa postaral o moje predstavenie. Nasledovalo priateľské potrasenie rúk a zopár zdvorilostných slov, aby som sa uvoľnil. Krátko na to zmizli všetci do svojich šatní, aby sa prezliekli do svojich kostýmov a neskôr sa stretli s niekoľkými šťastnými fanúšikmi, výhercami akejsi súťaže. Tradičné spomienkové fotky a autogramy snáď na všetko, kde sa dali písať. A to myslím doslova na všetko ;)

Kapela sa následne presunula do spoločnej šatne, kde na nich čakal stolný futbal, občerstvenie, nápoje a pinballové automaty. Martin využil príležitosť, aby mi s istou dávkou hrdosti vysvetlil, že v stolnom futbale je už takmer neporaziteľný, zatiaľ čo Dave sa Brunovi posťažoval, že sa momentálne necíti najlepšie, keďže má problémy s hlasivkami. Na pódiu, za potlesku publika, práve The The uzavreli svoj 40-minútový set. Publikum pochopilo, že predskokani využívajú štedrosť Depeche Mode, čo bolo cítiť ako na zvuku, ale mohli využiť aj časť svetelného parku.

Skutočne len zriedka som mal možnosť počuť taký aplauz po zhasnutí svetiel v sále. Ešte pred minútou ten mladý dav pôsobil neuveriteľne pokojne, trpezlivo čakajúc bez toho, aby ľudia do seba navzájom strkali, či sa sácali. Ovácie sa miešajú s hlukom hromobitia oznamujúcim príchod Depeche Mode na pódium. Počas prvých tónov úvodnej "Higher Love" sa na opone objavujú siluety členov kapely a po otvorení opony sa objaví Dave Gahan osobne, neskor aj ostatní z kapely. V tej chvíli vytvorí 8500 fanúšikov hlučnejšiu kulisu, než tri Bercy arény dohromady. Radšej sa teda presuniem ku zvukárom.

Davidove predkoncertné priznania sa tu a tam ukazujú ako pravdivé a hoci dáva zo seba skutočne všetko, nezdá sa, že by sa vždy cítil úplne pohodlne. S radosťou preto víta prestávku, ktorú vypĺňa Martin so skladbami "A Question Of Lust" a "One Caress". Pár metrov odo mňa si koncert vychutnávajú Brett Andreson, Bernard Butler a Matt Osman zo skupiny Suede a zrejme veľmi nepremýšľajú o tom, čo ich na druhý deň čaká. Musia totiž hrať v New Orleans, v klube s kapacitou ... 800 miest. Dave končí koncert vyčerpaný, na kolenách. Kapela nás necháva čakať na prídavok. Na pódium sa však vracia bez Davida. Martin s Alanom a ponúknu pôsobivú verziu skladby "Death's Door". A potom koniec. Publikum pochopilo, že nie všetko je v úplnom poriadku, no známky nespokojnosti nebadať.

V zákulisí cítiť napätú atmosféru. Vstupujem do hlavnej šatne, kde natrafím na Bretta, ktorý ma okamžite spoznáva. Priznáva, že bol koncertom ohromený a trochu ľutuje, že kapela nezahrala skladbu "Somebody". Martin, Andrew a Alan sa po chvíli ku nám pridávajú a spoločne nás uisťujú, že Dave je v poriadku. V tichosti si užívam pohár bieleho vína, keď do miestnosti vtrhne asi 30 ľudí. Bruno mi vysvetľuje, že tu a tam pustia Depeche Mode do zákulisia fanúšikov, no on sa tým skalným vyhýba. Niekoľko šťastlivcov sa tak môže porozprávať s kapelou, ktorá je vždy veľmi prístupná. O pár fliaš neskôr sa z reproduktorov ozve house hudba a dve mladé dievčatá (taká šikovná kombinácia Siouxsie a Sue Ellen) sa pustia do bezstarostného striptízu, ku ktorému sa veľmi rýchle pridá Martin, ktorý zrejme nikdy nevynechá žiadnu príležitosť. Publikum ich samozrejme povzbudzuje. Aby sme sa cestou do hotela nestratili, kapela sa ponúkla, že nás zvezie svojimi limuzínami.

Pár minút však čakáme, než sa opäť plnou rýchlosťou vydáme smerom k Bourbon Street. Táto ulica, ktorá dopoludnia pôsobila tak pokojne, je teraz lemovaná preplnenými barmi a klubmi, kde sa hudba a rozhovory miešajú v nepopísateľom hluku. Martin mi chce predstaviť jeden zo svojich obľúbených nápojov, Hurikán, ktorý, to musím priznať, je skutočne hodný svojho mena. Vysvetľuje mi, že tieto miesta sa nedajú porovnávať s tými, ktoré nájdete v Houstone, pretože je tam všetko väčšie. Znie to sľubne. Po troch Hurikánoch vidím len jediný cieľ, moju posteľ. Ach nie, nevidel som Crossroads ...

... na pokračovanie