Beverly Hills, 21/02/2001

Andy, Martin a Dave v rozhovore pre magazín Flaunt, ktorý sa uskutočnil deň po slávnostnom odovzdávaní cien Grammy v Los Angeles.

Ráno v Beverly Hills: slnko žiari, vtáky štebocú, ani stopa po smogu. Na prízemí jedného z najluxusnejších hotelov si však túto nádheru neužíva niekoľko ospalých hostí, prevažne rockové hviezdy a ľudia z hudobného priemyslu, ktorí sa k recepcií vlečú s rozospatými očami, skrytými za drahými slnečnými okuliarmi. A je dosť pravdepodobné, že ostatní hoteloví hostia sú ešte v posteliach a spia, aby sa vyspali z ťažkej opice. Psst!! Nerušte.

Včera večer sa totiž konalo každoročné udeľovanie cien Grammy a množstvo "afterparties" sú skutočnými oslavami, ktoré trvajú až do rána a konkurovať im môžu len oslavy, ktoré sa konajú po udelení filmových Oscarov.

V priestrannom salóniku, na poschodí, však posedávajú členovia anglickej synth-popovej kapely Depeche Mode. Popíjajú kávu, cez otvorené dvere verandy vdychujú čerstvý vzduch a na to, že je 10:30 ráno pôsobia pozoruhodne sviežo a plní energie. Zhora pozorujú nešťastných oslavujúcich, ktorí sa trápia s batožinami, a potichu sa smejú. V ich vlastnom nekontrolovateľnom období (v polovici dvadsaťročnej kariéry tria plnej hitov) by boli nešťastnými obeťami Grammy, zničení excesmi všetkých príchutí. Dnes sa však správajú ako slúšní a zodpovední muži. Vediac, že ich dnes čaká deň plných rozhovorov, sa zúčastnili len na jednej akcií, ktorú poriadal ich americký vydavateľ Reprise / Warner Brothers. Pred polnocou sa však z oslavy vyparili, aby si dopriali náležitý oddych. A nik nie je viac šokovaný takouto drastickou zmenou správania, než oni samotní.

"Za starých čias sme prišli do Los Angeles na sedem, osem dní, a okamžite sme si nechali zistiť, v ktorých kluboch sa kedy koná nejaká párty," zaspomína profesionálne pôsobiaci klávesák Andrew Fletcher, ktorý si práve nalial tretiu šálku kávy. "Včera večer to však bolo iné. Ráno som sa zobudil a pomyslel si, "Bože, kiežby som si nedal tie dva poháriky navyše!" V takýchto stavoch nemôžem fungovať naplno, takže dnes sa snažím pristupovať k svojmu životu s rešpektom."

Skladateľ Martin Gore, opálený a oblečený vo voľných surferských šortkách, ktoré akoby reprezentovali jeho nedávne presťahovanie do Santa Barbary, kde sa stal nadšeným bežcom, potichu Andymu prikyvuje a dodá: "Úplne s Andym súhlasím. V minulosti, keď sme sa objavili v LA, sme každý večer boli na nejakej oslave, no včera to bola vôbec prvá noc, čo sme sa odvážili výjsť z hotelových izieb a aj to len kvôli tej jednej Grammy párty. Nehovorím, že som pil viac, než by som mal, ale bolo som si toho vedomý. V minulosti som na nič nebral ohľad. Mojim hlavným cieľom bola bezbrehá zábava a nestarať sa, čo bude na nasledujúci deň."

"Nakoniec," dodáva frontman Dava Gahan, ktorý má na sebe tričko s nápisom "Fuck You, You Fucking Fuck!", čo odkazuje na jeho nedávne presťahovanie sa na Manhattan, "dnes už nemôžem chodiť na párty a zároveň byť súčasťou svojho života. Nemôžem sa takto chovať a mať pritom rodinu. Ak tu nie som pre seba, nie som tu ani pre rodinu. A je mi úplne jasné, že to takto musí byť." Aj Gore a Fletcher sú ženatí, majú deti, ktoré vychovávajú a majú manželky, ktoré obaja podporujú.

A než sa vrhneme na hlavnú tému, ktorým je elegantný a rozhodne vyzretý návratový album "Exciter", vydávajú sa títo, dnes už takmer 40-tnici, na bláznivú cestu spomienkami. Rozprávajú svoje príbehy tak uvoľnene, až je ťažké uveriť, že sú to tí istí, údajne citliví, kvázi-gotici, ktorí vytvorili také premyslené hudobné klasiky, akými sú dnes ich albumy "Black Celebration" a "Music For The Masses". Chalani so smiechom spomínajú na príhodu v New Orleans, z obdobia kedy Dave už trpel problémami so srdcom, spôsobenými užívaním drog. Dave totiž skolaboval na pódiu a keď ho na nosidlách odvážali do sanitky, pošepkal niekomu zo štábu naliehavú správu. Myslíte si, že sa týkala niekoho z jeho blízkych? Vôbec nie. Dave totiž po ňom chcel, aby sa ponáhľad späť do jeho hotelovej izby a schoval všetky "zásoby" pre prípad, že by polícia začala vyšetrovanie. Martin a Andy k tomu dodali, že v zákulisí bolo toľko stimulantov, alkoholu a zabávajúcich sa ľudí, že veľmi rýchlo zabudli na svojho kolegu, speváka, a jednoducho pokračovali v párty. O niekoľko hodín neskôr si niekto, kto sa ako tak dokázal udržať na nohách, spomenul, "hej, skontroloval niekto Davida?"

No a potom, pred pár rokmi, prišiel moment, v období, keď Dave bezbreho žúrkoval, kedy jeho srdce prestalo na pár sekúnd biť a on sa vydal k tomu veľkému mikrofónu v nebi. No nečakali ho žiadne lákavé biele svetlá, ani žiadni nebeskí hostia. Všetko, čo vtedy cítil bola len desivá a všadeprítomná tma. Po prebratí, na nemocničnom lôžku, sľúbil, že svoj život zmení a že rovnováhu svojich záujmov presunie z tých telesných k duchovným. "Pomaly som zabíjal sám seba," zmarmlal Dave, keď sa na to pozrel s odstupom času. "Ľudia o tom písali akoby som sa pokúsil o samovraždu, ale o také niečo som sa nikdy nepokúsil, nikdy som sa nepokúšal siahnúť si na život."

Tá zmena stále pokračuje. "Je to pomalý proces, nedalo sa to urobiť všetko naraz. To, kde som sa vtedy ocitol, to bolo "nikde", celé to bola strašná hlúposť. Dnes už je všetko inak, vlastne mám ohromné šťastie, že tu dnes sedím a stále sa venujem hudbe. Doslova to cítim."

Keď depešáci rozprávajú svoje príbehy, cítiť medzi nimi hravé, obnovené kamarátstvo. Kamarátia sa už veľmi dlho, vlastne od puberty. Pôvodnú kapelu, Composition Of Sound, predchodcu dnešných Depeche Mode, založili v Basildone v roku 1980, spolu s Vince Clarkem, ktorý po úspešnom debute "Speak And Spell" z kapely odišiel a neskôr založil Yazoo a Erasure. Následne sa k nim pridal klávesák Alan Wilder, ktorý od nich odišiel v roku 1995 a odvtedy sa venuje sólovej tvorbe. K vrcholu, po vizuálnej stránke, ich priviedol nielen filmár D.A. Pennebaker, ktorý ich zvečnil v legendárnom filme "101", ale hlavne vizionár, fotograf a režisér Anton Corbijn, ktorý pre ich koncertné turné navrhuje čoraz bizarnejšie a futuristickejšie scény a možno aj vďaka tomu kapela dodnes predala viac ako 40 miliónov albumov. Ako trio sú teda osvedčení a zohratí, povedzme ako Three Stooges. A zo svojich životných trapasov sa dnes nielenže zchuti smejú, ale vedia ich premeniť aj na dospelé piesne z albumu "Exciter".

V skladbe "Dead Of Night", ktorá otvára druhú časť albumu "Exciter", sa zrazu akoby objaví tank Sherman, so sirénami protivzdušnej obrany, Martin píše, a Dave spieva, o uväznení v "Zombie Room" ("sme paraziti súmraku so sebapoškodzujúcimi ranami"). Ako mnohé hviezdy z Britského kráľovstva, aj Depeche Mode sa kedysi nechali zlákať do privilegovaných londýnskych nočných klubov ako Soho House, Groucho Club, či Martinovho kedysi veľmi obľúbeného Brown's. "A bola to naozaj smutná scéna," zarepce Martin. "Boli tam tri podlažia - prízemie pre bežných ľudí, prvé poschodie akože VIP a potom to najvyššie, to skutočné VIP, ktoré sa volalo "Red Room". Všetci tam brali drogy, ohromné množstvo, pretože sa všeobecne vedelo, že užívať tam drogy bolo úplne v poriadku. Pre mňa tá "Red Room" bola vlastne "Zombie Room", pretože všetci tam buď rozprávali veľmi rýchlo alebo nehovorili nič a len zízali do prázdna. Kým ste tam boli, boli všetci tí ľudia v miestnosti Vašimi najlepšími priateľmi. Ak ste však kohokoľvek z nich stretli na druhý deň na ulici, ani ste nevedeli, ako sa volá."

Zvyšok albumu (šikovne produkovaný Markom Bellom, bývalým spolupracovníkom Björk) sa voľne točí okolo témy lásky a fyzickej blízkosti. Alebo snáď nie? V refréne akustickej skladby "Dream On" Gahan spieva hlbokým a lákavým hlasom: "Cítiš trochu lásky?" Ale verše vysielajú iný odkaz: "Keď ma objímajú tvoje kostnaté prsty / dlhá a chudá smrť mi pristane / Nebo, vidíš to, čo vidím ja... To, čo berieš, ťa nezabije, ale dávaj pozor na to, čo dávaš."

"V niektorých skladbách som sa svojím hlasom snažil vrátiť na bližšie, láskyplnejšie, menšie miesto, kde je všetko v poriadku a kde sa cítite bezpečnejšie," dodáva Dave. "A na konci albumu, keď sa prepracujete ku skladbe "Goodnight Lovers", máte pocit, že je to všetko zrazu gospelové, doo-woppy, no pritom ešte viac ... láskyplné."

"A to sa musíte naozaj utíšiť, zastaviť, či spomaliť, aby ste naozaj pocítili to, čo sa s Vami deje. Tam vonku, vo svete, kde je všade ten statický hluk, to nie je ľahké dosiahnúť. A rozhodne nie na miestach ako "Zombie Room". A ak sa utíšite a spomalíte, tak to dokážete. Viem, že to vyznie banálne, ale ja som také niečo pocítil, keď sa mi narodila dcéra a prvýkrát som ju vzal do náručia. Cítil som život, cítil som lásku."

To Martinovi pripomenulo ďalší zážitok, keď počas letu niekde nad Severnou Karolínou zasiahol blesk krídlo lietadla, v ktorom sedel, a on skutočne veril, že dôjde k havárií. "V tej chvíli, jediné, čo mi prebleslo hlavou, bola myšlienka, že moja dcéra ma nikdy nepozná! Mala vtedy iba dva roky."

Dave zauvažuje, "keď sa nad tým zamyslíte, presne o tom to celé je. To sú veci, ktoré sú pre Vás dôležité a uvedomíte si to práve v takýchto momentoch! Vtedy tie dôležité momenty získavajú na hlase."

"A ty si jeden z tých ľudí," nedokáže sa Andy ubrániť záverečnej myšlienke, než sa kapela odoberie na obed, "ktorí už mali byť vlastne mŕtvi!"

zdroj: Flaunt, 05/2001