S Depeche Mode v Spojených štátoch (1994) - 2/2

Reportérovi francúzskeho magazínu Rock & Folk sa na jeseň 1993 naskytla príležitosť pripojiť sa k Depeche Mode, ktorý práve, v rámci turné "Devotional", koncertovali na juhu USA.

Ešte pred poludním prichádzame do hlavného mesta Texasu. Hotel Four Seasons sa nachádza priamo v centre, v obchodnej štvrti a preto je tu cez víkend takmer mŕtvo. Tesne pred odchodom na koncert sme sa s Brunom dozvedeli, že termín bol presunutý na pondelok. Ukázalo sa totiž, že Davidove problémy boli vážnejšie, než sa predpokladalo a musel stráviť noc v nemocnici v New Orleans. Bol mu nariadený celý deň voľna. Len taká pikoška, od svojho prvého britského turné, v roku 1981, boli Depeche Mode nútení zrušiť štvrtý koncert vo svojej histórií! Martin, ku ktorému sa ráno pripojila jeho manželka a malá dcérka, ako aj niekoľko amerických priateľov, nás pozval do japonskej reštaurácie, zatiaľ čo Andrew, v sprievode Samanthy a Hildie, dvoch sprievodných vokalistiek, sa rozhodol pre návštevu kina a Alan sa popoludní zavrel do štúdia, kde pracoval na skladbách pre koncerty.

Počas večere sa rozhovor z témy astrológia veľmi rýchlo prehupol k hudbe a Martin využil príležitosť, aby sa nám s niečím zveril. "Vlastne som z toho nápadu, ponúknuť koncertný album, nebol vôbec nadšený, na rozdiel od zvyšku kapely, kde nadšenie prevláda." Ale takto funguje skutočná demokracia ... a okrem toho je tento projekt vcelku originálny, nespomínam si, že by niekto v minulosti prišiel s podobným nápadom, takže, prečo nie? Večer končíme v hotelovom bare, kde sa stretli snáď všetci. Alan je, zdá sa, so svojou prácou spokojný a Martin vysvetľuje každému, kto je ochotný počúvať, výhody nápoja "Bloody Mary". Veľmi skoro sa však všetci vytrácajú do svojich izieb, nakoľko ich čaká náročný deň. Martin sa totiž so svojou rodinou nechali zlákať ponukou miestneho zábavného parku.

V zábavnom parku prebiehala prvá hodina celkom hladko, na neskôr si toho malého blondiaka všimlo niekoľko fanúšikov. A pozor, boli to skutočne oddaní fanúšikovia. Takže rýchle pózovanie na spoločných fotografiách, niekoľko rozdaných autogramov a Martin, všimnúc si nervozitu svojej rodiny a známych, začne pôsobiť podráždene. Pošepne mi, "zvyčajne mi to nevadí, ale keď som s rodinou, tak to veľmi rád nemám ..." Martinov osobný strážca, ktorý sa do tohto momentu choval veľmi diskrétne, zrazu zasiahol síce zdvorilo, ale rázne. Fanúšikovia nás ešte hodnú chvíľu sledovali a niektorí dokonca chodili aj za nou. Prečo? "Pane, povedzte mu prosím, že sme na koncert prišli z Mexika a cestovali sme sem 8 hodín! Nemohol by nám dať aspoň bleskový autogram?" Prečo práve ja? Nie, nemôžem ... a tak kým sa moji spoločníci zabávajú na všetkých možných atrakciách a horských dráhach, ja radšej zostávam stáť na pevnej zemi. Uvedomujem si totiž dôležitosť svojej misie a prísť k nehode v tomto priestore, to mi za to nestojí ...

Výzva

Dva koncerty v Houstone budú taktisto vypredané, aj tu sa úplne bez problémov predalo 25 000 vstupeniek. V minivane, ktorý nás vezie na miesto konania nie je práve najveselšia atmosféra. Fletch pripomína Martinovi, že mešká. Ten sa bráni a trvá na tom, že stretnutie bolo plánované na 19:35 hod. Aj v zákulisí má tím skupiny rúška. Nikto totiž nevie, v akom stave je v skutočnosti Dave. Ten prichádza ako posledný a sám. Je trochu bledý, ale zdá sa byť pokojný. Po vystúpení The The sa dav rozchádza na pivo a tacos. V hľadisku je ponuka na požičanie ďalekohľadov, no značná časť publika sa hrnie ku stánkom, kde sa predávajú tričká, koncertný program a plagáty.

Ginger, ktorá sa od roku 1982 stará o merchandise kapely, mi pred pár minútami povedala, "Povráva sa, že v USA dosahujeme úžasný pomer predaja, 1/2, čo v skutočnosti znamená, že na koncerte si kúpi tričko každý druhý divák. V priemere to vyzerá tak, že počas turné predáme na každom koncerte asi 2000 tričiek. Celkom slušné, nie?"

Presne o 21:05 zhasínajú svetlá. Celý tím kapely zadržal dych. Dav sa ako na povedel zdvíha zo sedadiel. Počas úvodných skladieb, "Higher Love" a "World In My Eyes" bolo stále cítiť Davidovo váhanie. Neodvážil sa namáhať hlas. Úplnú sebadôveru mu však vrátili ovácie, ktorými dav privítal úvod skladby "Policy Of Truth". V červenom svetle stvárnil ukrižovanú postavu, zatiaľ čo Andy povzbudzoval dav. Martin opustil svoj syntetizátor, chopil sa gitary a so zápalom začal hrať "Walking In My Shoes". Publikum osvetlili reflektory. Dave sa zmenil akoby šibnutím čarovným prútikom a vrátil sa ku svojim zvodným pohybom. Kráčal po okraji pódia a sám ovládal celý priestor. Mrkol na ľavú tribúnu a natiahol ruky doprava.

So skladbou "Condemnation" sa ku kapele opäť pripojili Samantha a Hildia. Martina privítal dav ohromným hlukom pri skladbe "Judas" a po nej ešte pridal "Death's Door", veľmi ovplyvnenú gospelom, pri ktorej ho na piáne sprevádzal Alan. Po návrate na pódium pôsobil Dave veľmi uvoľnene. Intepretoval Martinove texty akoby ich sám prežíval. Dnes večer je hriešnikom a spovedníkom zároveň. Alan zasa presedlal na bicie a razantnej verzií skladby "I Feel You". Prvé tóny "Never Let Me Down Again" mi opäť spôsobili zimomriavky a hlavnú časť koncertu uzatvára skladba "In Your Room", ktorú doplňujú sadomasochistické výjavy na obrazovkách.

Na pódium sa kapela vrátila so skladbou "Personal Jesus", v ktorej predviedla nečakané spojenie glamovej rytmiky a riffu Johna Lee Hookera, ktorú tu nadobudol svoj plný rozmer. A potom prichádza knock-outový úder v podobe "Enjoy The Silence", pri ktorej nastáva všeobecné delírium. Američania na pokraji šialenstva, doslova tornáda nad Houstonom.

Druhý prídavok je ukončený nevyhnutnou skladbou "Everything Counts" a Dave necháva publikum, zaliate bielym svetlom, aby skladbu dokončilo "a cappella". Všetci opäť vyzerali žiarivo a diskusie začali plynúť úplne voľne. Na tomto tíme je napozoruhodnejšie kamarátstvo. Všetci pôsobia, akoby patrili do jednej veľkej rodiny. A možno práve v tomto by sme mali hľadať jeden z dôvodoch ich úspechu. JD Fanger sa účastil všetkých turné a kampaní kapely, pracuje pre nich na plný úväzok už deväť rokov, má na starosti koordináciu turné a v tejto chvíli sa usmieva: "Väčšina ľudí s nami pracuje už niekoľko rokov a tí, ktorí k nám prichádzajú, sú prekvapení atmosférou, považujú ju za úplne inú ... Myslím si však, že kapela vďačí za svoj úspech predovšetkým pozornosti, ktorú venuje všetkému, čo sa jej týka. A tiež svojej nezávislosti: nikdy nemali manažéra, ktorý by ich tlačil jedným alebo druhým smerom ... a potom, všetci majú v sebe vieru v DM!"

Večer je zakončený v jednom z houstonských klubov a oslavovalo sa vo veľkom štýle. Alan sa neformálne rozprával s niekoľkými fanúšikmi, Fletch žartovne štípal prítomné dámy do nosov, zatiaľ čo Martin sa zabával s Mattom Johnsonom, ktorý je menej racionálny, než sa môže na pohľad zdať.

Väčšinu pondelka trávim písaním poznámok a balením. Z Houstonu nám to odlieta 30 minút po polnoci. Napriek tomu sme sa rozhodli, že si ešte pozrieme časť druhého koncertu. Celý tím pôsobí viditeľne vyčerpane, no šťastne. Sálu však musíme opustiť počas úvodu "Never Let Me Down Again". Naše kroky sprevádza text "Letíme vysoko, sledujeme, ako svet prechádza okolo nás". Dave ani netuší, akú má v tej chvíli pravdu. V tomto momente zostáva Depeche Mode ešte mesiac turné po Spojených štátoch a niekedy v decembri prichádza rad na rodné Anglicko a potom zaslúžených 40 dní dovolenky.

Od februára budúceho roka však bude opäť celá "rodina" na cestách. Singapúr, Hongkong, Manila, Južná Amerika ... množstvo miest, kde Depeche Mode vystúpia vôbec po prvýkrát. "Nikdy nechcem pristáť, už nikdy nechce stúpiť nohami na zem." Martin, Andrew, Alan a Dave sa naozaj nemajú čoho báť. Mám dokonca akýsi zvláštny pocit, že sa môžu dostať ešte vyššie, omnoho vyššie.

zdroj: Rock & Folk, FR, 01/1994