Druhá jar (2005)

Dave Gahan v rozhovore pre nemecký hudobný magazín Sonic Seducer, ktorý poskytol z príležitosti vydania albumu "Playing The Angel."

Berlínsky hotel Grand Hayer, v ktorého apartmáne už príliš dlho posedáva, viditeľne nervózny a podráždený, 43-ročný frontman kultových Depeche Mode. Popíja kávu, fajčí cigarety a odpovedá na tie isté staré otázky. Otázky o jeho takmer neuveriteľne sviežom a zdravom vzhľade, na ktorom nie je ani stopa po divokých 1990-tych rokoch, keď bol fyzicky aj psychicky na dne. Je fit a štíhly, plne sústredený a – s výnimkou niekoľkých prvých šedivých vlasov – stále vyzerá mimoriadne mladistvo. "Asi mám tie správne gény," zasmeje sa Dave opatrne. "No takisto robím skutočne veľa pre seba a svoje telo. Napr., keď som doma v New Yorku, si chodím každé ráno zabehať okolo rieky Hudson. A potom si idem zaplávať." Tým sme štandardnú otázku vybavili a môžeme sa posunúť ďalej, ku témam o súčasnom fungovali svetovo najúspešnejšej electro-popovej kapely, ktorá doteraz predala viac ako 50 miliónov kópií svojich albumov, napriek tomu, že občas musia čeliť veľkým krízam.

Či už to boli zmeny v zostave, divoké excey, ktoré stále Davida Gahan takmer život alebo hudobné nezhody. Tie vyvrcholili v roku 2003, keď frontman kapely Dave Gahan a skladateľ / klávesák / gitarista Martin Gore vydali súčasne svoje sólové albumy a pustili sa do ostrého slovného súboja o vedúcu úlohu v kapele a jej budúcnosti. Dave sa dožadoval väčšieho skladateľského vplyvu, čo bola dovtedy výsostne Martinova doména. A Dave sa po prelomovom úspechu svojho sólového debutu "Paper Monsters" konečne dočkal. Kapela sa tak vlastne vyhla rozpadu. "Prestaňte s týmito nezmyslami," odmieta Dave. "Nik z nás nikdy nemal v úmysle kapelu rozložiť. Bola to jedna z tých nespočetných nepodložených fám, ktoré kolujú po internete a ktoré do sveta vypustilo zopár unudených fanúšikov."

"Sú to ľudia, ktorí nemajú nič lepšie na práci, ako rozširovať do sveta nezmysly a ešte ich to aj baví. Pravda je takáto: ešte pred samotným nahrávaním bolo všetkým jasné, že na tento album prispejem niekoľkými skladbami, čo vlastne ani nebol žiaden problém. Ani to, že pôvodne to mali byť iba tri skladby, aby sa Martin necítil úplne odsunutý na vedľajšiu koľaj. Koniec koncov bol dovtedy hlavným skladateľom a všetko robil sám. Musí sa začať z tejto pozície sťahovať." Povedané inak, Dave, ktorý podľa vlastných slov napísal tucet piesní, netají, že bol veľmi nervózny z toho, že bude musieť prezentovať vlastný materiál spoluhráčom z kapely.

"Človeče, to bolo absolútne nervy drásajúce, lebo nikdy nevieš, ako zareagujú a nie je nič horšie, ako odmietnutie. To naozaj bolí. Preto svoje skladby pustím najskôr mojej manželke. Jednoducho preto, že jej verím, rozumie mi a na rovinu mi povie, čo si myslí." A pani Gahanová, rovnako ako páni Gore a Fletcher, dali zvolenie.

Toto trio je na svojom najnovšom štúdiovom albume, "Playing The Angel", naozaj vo vynikajúcej forme, čo je zrejmé už od úvodnej "A Pain That I'm Used To", ktorou Depeche Mode spúšťajú nezvyčajne intenzívnu industríálnu búrku - symbolickejšie už album skutočne otvoriť nemohli. Po štvorročnej prestávke sa tak táto britská kapela snaží o nový, svieži prístup.

Namiesto dôstojnej melanchólie, ktorá charakterizovala dva posledné veľkolepé albumy, "Exciter" (2001) a "Ultra" (1997), sa tentoraz kapela zámerne vydala experimentálnejším a progresívnejším smerom, s piesňami, ktoré majú opäť konečne šmrnc. "A to je pravda, tento album má rozhodne šmrnc," skonštatuje Dave. "Samozrejme má na tom zásluhu náš producent, Ben Hillier. Postaral sa o to, aby boli skladby rýchlejšie a frenetickejšie, neustále nás povzbudzoval, aby sme vyskúšali niečo nové a jednoducho to riskli. To so sebou prinieslo neuveriteľnú sviežosť, čo pôsobí ako kopanec, výbuch energie, ktorý nám veľmi prospel. A pokiaľ ide o samotný zvuk, ten je na jednej strane veľmi čistý, no na strane druhej má veľa drsných hrán. Nie je teda príliš vyumelkovaný. Ak sa aj niekde objavil nejaký šum, Ben ho tam zámerne ponechal. Navyše zámerne pracoval so spätnou väzbou a so skreslením, či už pri použití starých analogových syntetozátorov alebo pri neustálom pokuse tvoriť bláznivé zvuky. Zobral tradičné nástroje a manipuloval s nimi, skresloval ich zvuk až do takej miery, až zneli naozaj vzrušujúco."

Povedané inak, základom dvanástich albumových skladieb sú vždy ostré, drsné gitarové riffy, doslova vojenské syntetizátorové výbuchy a groovové, hravé beaty. Presne takto začína skladba "John The Revelator", čiže futuristickou zvukovou kulisou v štýle najlepších vecí od Bjork a neskôr prejdú Depeche Mode do podobne hypnotického electro-bluesu pripomínajúceho klasiky ako "Personal Jesus", či "Enjoy The Silence".
"Naozaj tam niečo z toho cítiť," priznáva Dave s úsmevom. "Môže to byť aj tým, že tie skladby vznikli v podobnej historickej dobe. Na začiatku 1990-tych rokov sme tu mali Busha staršieho a vojnu v Perzskom zálive. O desať rokov neskôr robí jeho syn podobné nezmysly a zdá sa, že toho stále nemá dosť."

Neobvykle jasné a priame vyhlásenie od človeka, ktorý sa inak na politickom poli drží v úzadí, no v skladbe "John The Revelator" vysiela jasný odkaz: "Mali by sme si konečne uvedomiť, že existuje len jeden Boh. A ten je všade rovnaký." A to všetko podané s veľkou vášňou, pátosom, v intenzívne pochmúrnej atmosfére a s odvážnymi zvukovými nápadmi. Zo všetkých smerov sa ozýva chrochtanie, syčanie, vírenie a vŕzganie – rovnako ako na vizionárskych synth-popových albumoch 1980-tych rokov ("Some Great Reward", "Black Celebration"), ale zmiešané s podmanivými melódiami z raných rokov 1990-tych. Vynikajúcim príkladom tohto prístupu je skladba "Suffer Well", ktorá by sa kľudne mohla objaviť na albumoch "Violator", či "Songs Of Faith And Devotion" – a ktorá ukazuje trio v ich starej sláve, v podobe rovnako podmanivej ako pred Gahanovými drogovými eskapádami (1996), Fletcherovým nervovým zrútením (1994) a rôznymi sólovými projektmi z nedávnej minulosti.

To tiež znamená, že sa už neskrývajú za tajomnými alegóriami a hlbokými metaforami, no v textoch sú naopak natoľko otvorení a úprimní, že poslucháč nemôže uveriť vlastným ušiam. Obzvlášť zreteľné je to v skladbe "Precious", v ktorej sa Martin Gore vyrovnáva so svojim nedávnym rozvodom, ako aj sťahovaním sa do Santa Barbary v Kalifornií. Tam totiž žije jeho ex-manželka spolu s deťmi, bez ktorých by nedokázal fungovať. "Podobnou skúsenosťou som si sám prešiel a je to naozaj veľmi bolestivé," povie Dave. "Deti, ktoré vzišli zo vzťahu, ktorý dnes už nefunguje, a ktoré v dôsledku toho strašne trpia," dodá otec dvoch detí a jedného osvojeného. Z prvého manželstva má už dnes 18-ročného syna. "Dnes je z neho skutočný mladý muž a práve sa presťahoval do svojho prvého bytu v Londýne. Dnes máme veľmi blízky vzťah, no tvrdo sme na tom obaja pracovali, čo je pre mňa veľmi dôležité, pretože som tu pre neho veľmi dlho nebol. Mal som príliš veľa vlastných problémov a tie ma brzdili vo všetkom ostatnom. Dnes je pre mňa rodina to najdôležitejšie - dôležitejšie než čokoľvek iné."

Dave sa v autobiografickej skladbe "The Sinner In Me" ponára do toho istého brutálne úprimného jadra, kde spomína na svoje divoké roky plné bujarých večierkov. Dnes sa od tohto obdobia vyslovene dištancuje. "Bol som nešťastný, frustrovaný človek a nevedel som, čo so sebou a so svojim životom. To sa však zásadným spôsobom zmenilo. Dnes viem kto som, kam patrím a kde sú moje silné a slabé stránky. Som hudobník a spevák a svoje problémy viem kreatívne vyjadriť a spracovať. A to je veľmi zdravá vec."

Napriek tomu však väčšina nového materiálu stále pochádza z pera Martina Gorea, ktorý sa aj tentokrát objavuje v niekoľkých skladbách v pozícií speváka, no inak sa sústreďuje výlučne na elektronickú zvukovú kulisu. Tento 44-ročný hudobník vytvára naozaj originálne, no zároveň komerčné zvuky. Pilotný singel "Precious" je skutočne chytľavá záležitosť, ktoré sa Vám už po prvom vypočutí, vďaka pokojnej, plynulej melódií a charakteristickým riffom, vryje to pamäti.

Pokiaľ ide o zvyšných 12 skladieb, Depeche Mode sú späť v absolútnej top forme. So silným hlasom Davida Gahana, atmosferickými zvukovými kulisami, ako napr. v skladbe "I Want It All", ale aj s veľkou odvahou experimentovať. Namiesto toho, aby sa spoliehali na laboratórne vytvorené zvuky, púšťajú sa do tvrdých, pulzujúcich ostrých samplov, slučiek a beatov, ktoré pripomínajú priekopníkov žánru EBM, ako Front 242, či Nitzer Ebb, a ktoré pôsobia priamočiaro, no aj hravo.
Vplyv avantgardného producenta Bena Hilliera, ktorý už album „Think Tank“ od Blur naplnil mnohými výstrednými zvláštnosťami a hranami, sa teraz naplno prejavuje vďaka jeho záľube v extravagantnej elektronike. Je to úspešná symbióza starého a nového, osvedčeného, no zároveň osviežujúco odlišného.

"Máme charakteristický zvuk, vďaka ktorému vždy znejeme ako Depeche Mode," skonštatuje Dave. "Zároveň sa však snažíme neprodukovať neustále tie isté vec. Chceme, aby to bolo vzrušujúce, ako pre nás, tak aj pre fanúšikov."

A práve to robí album "Playing The Angel" takým vzrušujúcim: nie je to úplne to, čo od nich všetci očakávajú. Našťastie ...

zdroj: Sonic Seducer, Germany, 11/2005