Koho zaujímajú zasraní DM? (2003)

Bolo nevyhnutné, aby spevák Depeche Mode nakoniec nahral svoj sólový album. Keď kapely dosiahnú určitú veľkosť, je to takmer zákon prírody, že sa tak stane.

"Paper Monster" je prvým sólovým albumom Davida Gahana, ktorý skomponoval s kamarátom Knoxom Chandlerom. Keď sme si spolu sadli, povedal som mu, že som si predstavoval skôr rockový album, viac v štýle gitara-bassa-bicie. No zdá sa, že rovnako obsahuje veľa programovaných zvukov.

"Nie je to elektronický album, takým bol album "Exciter". Ani "Songs Of Faith And Devotion" nebol elektronickým albumom. Dokonca ani "Violator" nebol čisto elektronický. "Paper Monsters" obsahuje oveľa viac bluesu a gospelu, no a z hľadiska hudby, ktorou sme sa inšpirovali, má pravdepodobne bližšie práve k "Songs Of Faith And Devotion"."

Aká hudba Ťa inšpiruje?
"Za celé tie roky? Blues, Muddy Waters, Billie Holiday, David Bowie, T-Rex, Rolling Stones, Sigur Rós, Radiohead, aby som spomenul len niektorých. Inšpirujú ma všetky hudobné žánre, dokonca aj také, ktoré sa mi nepáčia. Obzvlášť také! Chcel som nahrať album, ktorý by mal priestor, ktorý by nezapadal do konkrétneho žánru, ktorý by bol založený na pravde, úprimnosti a mal nádych pozitívna a nádeje. A myslím, že sa nám to spoločne podarilo."

Vcelku nádherne povedané a celkom by ma zaujímalo, či sa takejto rétorike naučil na stretnutiach anonymných narkomanov ... dnes je triezvy a berie to s ľahkosťou. Album obsahuje veľa pomalých piesní, takže na podiu by to nemuselo byť divoké.
"Určite to bude mať väčšiu silu, to je tak predsa vždy, keď sa hrá naživo. Myslím, že je tam hneď niekoľko tvrdých rock'n'rollových skladieb: "Dirty Sticky Floors", "Bottle Living", "Black And Blue Again", "She", "Hidden Houses". To je hneď 5 kúskov a k tomu určite dáme 4 - 5 skladieb od Depeche Mode, ktoré mám rád."

Na albume však žiadna skladba "She" nie je, zrejme myslel "Goodbye", ktorá v poslednej minúte naberie riadnu silu. Inak som si všimol, že odpovede, ktoré poskytuje Dave, sa rýchlo menia na dobre nacvičené malé vysvetlenia, ktoré efektívne odpovedajú na otázky, ktoré som ani nepoložil, ale ktoré si myslí, že položím.

Myslíš, že to bude citeľný rozdiel, byť na pódiu s inými hudobníkmi, než s Depeche Mode?
"Myslíš s inými, než s Martinom? Pretože, čo Alan odišiel, tak je to jediný člen Depeche Mode, ktorý hrá na pódiu naživo. Fletch nehrá na žiadnom nástroji. Na posledných dvoch troch turné sme mali najatých ďalších hudobníkov a práve spolupráca s nimi bola pre mňa inšpiratívna."

Dave má evidentne dosť mojich záludných otázok a tak zvýši hlas: "Viete, mám pocit, že vy novinári ste to stále nepochopili. Snažíme sa Vám to vysvetlovať zakaždým, no vy stále nechápete, že Depeche Mode sú už dlhšiu dobu len o mne a Martinovi."

Ak by ma Dave nejako pustil k slovu, tak by som dodal, že to už všetci predsa dávno vedia, ale keďže Andy Fletcher je stále oficiálnym členom kapely, stojí na pódiu, tlieska rukami mimo rytmu, za svojim vypnutým syntetizátorom, tak sme my novinári predstierali, že je hudobník. A Martin rozhodne nikdy nenazval Depeche Mode duom. Dave Vám však vysvetlí, ako to funguje.

"Kapela Depeche Mode na turné sa veľmi zmenila, najmä po tom, čo Alan odišiel. My potrebujeme ľudí, ktorí vedia hrať a to Fletch nevie, tak tam stojí a máva rukami. Asi má pocit, že baví publikum. Lenže ja som už z toho unavený. Chcem pracovať s ľuďmi, ktorí do svojho výkonu vkladajú toľko energie, čo ja. A ja na pódiu dávam zo seba veľa, takže presne to aj očakávam od mojich kolegov, hudobníkov. Máme takmer dve hodiny na to, aby sme niečo naozaj urobili, aby sme sa s tými skladbami zžili, tam nejde len o obdiv publika."

A teraz pozor, Dave odpovie na moju otázku ...
"Ale Martin mi na pódiu bude chýbať vždy, budem spievať niektoré z jeho skladieb, ktoré spievam už veľmi veľmi dlho, lenže toto celé je niečo úplne nové, niečo, čo vychádza zo mňa. Rovnako od Knoxa a ľudí, s ktorými teraz pracujem. Existujú obavy, že už nebudú žiadne nové nahrávky Depeche Mode, hlavne zo strany novinárov, čo mi príde vtipné. Roky sme sa snažili brániť a vysvetľovať veci a dnes máte obavy, že už nebudú žiadne nové albumy ... to je až k posratiu vtipné!"

Zaujíma Vás, prečo fanúšikovia Depeche Mode tak neoblomne bránia kapelu a tvrdia, že je nepochopená? Vec sa má tak, že sama kapela tvrdí, že je nepochopená. Takže ...
"Depeche Mode tu predsa budú vždy, vyprodukovali sme toľko hudby, že tu bude navždy. A takisto dúfam, že v budúcnosti vznikne niečo opäť, no mám pocit, že sme sa dopracovali do bodu, kedy musíme absorbovať nové nápady, ktoré zvyčajne pochádzajú od iných ľudí, iných hudobníkov. Presne tak, ako keď bol v kapele Alan. Ten nám skutočne chýba. Posledný album bol totiž akoby Martinovým sólovým počinom, ktorý som však naspieval ja."

Dave sa má neustále na pozore. Žiadne ďalšie albumy Depeche Mode v pláne nie sú a ani nebudú. Teda nebudú, pokiaľ sa Dave nebude takisto podieľať na písaní skladieb.
"Nedokážem si predstaviť, že by som nahrával album Depeche Mode, ak by som sa na samotných skladbách nepodieľal. Nebudem sa vracať späť. Nahral som album, na ktorý som naozaj pyšný. Koho zaujímajú posratí Depeche Mode? Som z Depeche Mode unavený. Prečo si nevypočujete môj album a nepoviete mi, čo si o ňom myslíte, ako o diele, ktoré vzniklo teraz, dnes? Prečo chcú všetci žiť v minulosti?"

Začnem vysvetľovať, že ja som aj bez ďalšieho albumu Depeche Mode v pohode a že by bolo vlastne dobré, keby definitívne skončili po albume "Songs Of Faith And Devotion". No skôr, než stihnem povedať nejakú totálnu hlúposť ma Dave s úsmevom preruší, "Ja viem, ale tých novinárom s blbými poznámkami je toľko ... ty si na tom zozname asi posledný, aspoň tu v Škandinávií. Všetci predsa milujeme Depeche Mode, bolo a je to všetko úžasné, ale ak už nebude nič viac, tak sa s tým jednoducho zmier!"

Dave sa fakt dostal do švungu. Bolo by zaujímavé sledovať jeho náladu počas ďalšieho poskytovaného rozhovoru. Keby som nebodaj ešte vytiahol jeho niekdajšie predávkovanie a k tomu dodal, že "Dirty Sticky Floors" zvukovo pripomína Depeche Mode, tak by už po mne zrejme skočil. Na druhej strane, stretol som úprimnejšiu verziu Davida Gahana.

A tak pokračujem. Bolo to ťažké začať písať vlastné skladby?
"Vôbec nie. Skôr šlo o zábavnú skúsenosť komponovať s niekým, kto sa rovnako zaujímal o spoluprácu ako ja a ešte tým bol aj inšpirovaný. Ono, taký pocit, kedy s niečim prispievam a je mi to oplácané rovnakým dielom, taký pocit som ešte nezažil. A presne na toto narážam, keď tvrdím, že späť sa už vracať nechcem. Ak sa chcem posúvať, byť kreatívny, tak musím pracovať s ľuďmi, ktorí to cítia rovnako."

Myslíš, že by si dokázal nahrať takýto album, povedzme, pred piatimi rokmi?
"Nie, to si nemyslím. Vtedy mi chýbalo dostatok sebavedomia. Nebol som dostatočne otvorený, aby som také niečo prijal. Bol som príliš pohltený životom, ktorý bol ... jednorozmerný. Nebol som schopný prijať nič, čo v sebe obsahovalo nádej. Dnes som však ako taká otvorená kniha. Snažím sa, ako sa len dá, zabudnúť na minulosť a žiť prítomnosťou. Takže, to nie je o Tebe, keď sa zdráham hovoriť o minulosti. Až ma doslova mrzí, že ľudia sú tak uviaznutí v minulosti, pre mňa to bolo naozaj bolestivé obdobie."

Ako príklad uvediem Jakoba Hellmana, ktorý skomponoval fenomenálny album a následne už nemohol pokračovať, nakoľko bol nešťastný.
"Áno, takto som mohol dopadnúť aj ja. Inak, vtipné na tom je, že niečo podobné som povedal svojej manželke, na čo ona reagovala, "to hovoríš vždy, keď prestaneš pracovať". Ja som však napísal album a dnes cítim, že je kompletne dokončený. No pred pár dňami som začal opäť písať. Zrazu ma opäť naplnil ten pocit a krátko na tom som zavolal Knoxovi, že mám zopár nápadov. A tak dnes to bude iné. Vyrážame na turné a v autobuse bude mať k dispozícií malé štúdio. V minulosti sa na turné nedalo robiť nič, hoci som aj mal nejaké napady. Dnes však pracujem s ľuďmi, s ktorými máme šancu premeniť nápady na niečo konkrétne."

Zdá sa, že v textoch spracúvaš démonov z minulosti.
"Veľa premýšľam o minulosti, ale tak to dnes cítim. Aj v skladbách ako "Dirty Sticky Floors" a "Bottle Living" píšem, hoc humorným spôsobom, o veciach, ktoré boli v tom čase veľmi temné, ale od ktorých som dnes vzdialený, nakoľko už tam nie som. S temnou stránkou života mám však veľa skúseností, no tie vyťahovať nechcem. Rozhodne to, za nič na svete, nechcem opätovne skúsiť. Nestojí to za to."

Ohľadne produkcie albumu "Paper Monsters" oslovil Dave Kena Thomasa, producenta Sigur Rós, čo ma prekvapilo, nakoľko Sigur Rós je stále veľmi post-rocková ambientná kapela. Na opis tejto kapely používam často slovo "lahodná".
"Nepríde mi to fádne, skôr skutočne silné a výstižné. Pozdvihujú mi dušu. V ich hudbe, viac ako u kohokoľvek iného, počujem úprimnosť a sviežosť. Tá hudba ma dokáže rozplakať. Ich prvý album bol naozaj inšpirujúci. Pri písaní mojich skladieb som ich často počúval a tie piesne mi dávali silu pokračovať, nakoľko som mal pocit, že oni už dávno zavrhli všetko pravidlá, ktoré poznáme ohľadne písania piesní. Jónsi dokonca ani nespieva slová, pričom slová počujete vo všetkom, čo robí. Je tam strašne veľa priestoru a aj preto som chcel pracovať práve s Kenom Thomasom, nakoľko on, ako producent, rešpektoval celok, rešpektoval ich priestor v hudbe. Najkúzelnejšie momenty sa objavia vtedy, keď máte čas na premýšľanie."

Neviem sa ubrániť otázke, prečo sa presťahoval do Spojených štátov a ako vníma zahraničnú politiku. Ako sa ukázalo, jedným z dôvodov, prečo Dave neodsudzuje inváziu do Iraku je fakt, že mal priateľov, ktorí zahynuli pri útoku 11.septembra 2001.
"Politici budú vždy klamať o tom, čo sa vo svete v skutočnosti deje. Neviem ... snažím sa robiť niečo pozitívne, tvorím hudbu. Som súčasťou niečoho a bol som súčasťou niečoho, čo urobilo mnohých šťastnými. To je to najlepšie, čo môžem urobiť. Byť lepším manželom, otcom, chrániť svoje deti najlepšie, ako viem."

zdroj: Groove, 06/2003