Ten strach je šialený (2017)

Ten strach je šialený (2017)

Rozhovor s Martinom a Davidom, ktorý poskytli počas promo obdobia k albumu "Spirit" nemeckému denníku Frankfurter Neue Presse. Ako vo väčšine prípadov rozhovorov k spomenutému albumu sa aj tento venoval politike sveta.

Páni, možno album "Spirit" považovať za najpesimistickejší v histórii Depeche Mode?
MG: "Slovo "pesimistický" by som nepoužil. Osobne preferujem "realistický". Jednoducho poukazujeme na veci také, aké sú. Ak to však pôsobí trochu depresívne, tak sa ospravedlňujem.

Martin, ty na albume spievaš skladbu "Eternal". Skladba je o Tvojej malej dcére, Johnnie Lee, ktorá sa narodila pred rokom. Je to veľmi príjemná skladba, v ktorej sa spieva: "A keď bude padať rádioaktívny dážď, pozriem Ti do očí a pobozkám Ťa ..." To naozaj môže k takému niečomu dôjsť?
MG: Samozrejme, je to romanticky poňaté! Teda povedzme presnejšie, že ide o moje vnímanie romantiky. Myslím, že ak privediete dieťa do tohto sveta, tak musíte byť vždy pripravený na to najhoršie. V dnešnom svete vládne všadeprítomné nebezpečenstvo, vrátane hrozby nukleárnej vojny. V našom najvyššom úrade máme blázna už niekoľko mesiacov. Kto vie, čo všetko sa môže stať.

David, Tvoja dcéra bude mať v júli 18. Aj ty sa obávaš, v akom svete bude žiť?
DG: Totálne. Túto otázku si kladiem aj v súvislosti s mojimi dvoma dospelými synmi. Je prirodzené chcieť, aby deti žili v bezpečí a vyrastali v slobode. Chcete, aby sa mohli slobodne rozhodnúť, ako chcú žiť. Bohužiaľ, strach, ktorý šíria politici ako Trump, je neskutočný, šialený. Po celom svete chcú ľudia žiť v mieri, bezpečí a v slobode. Svet sa predsa nemôže deliť na dobrý a zlý.

Nálada albumu "Spirit" je temná, smutná a plná hnevu. Vyjadruje teda album obavy, strach, hnev a frustráciu z toho, ako sa súčasný svet vyvíja?
DG: Áno. Ja sám cítim hlavne frustráciu a neistotu. Kam by to malo vlastne smerovať? Komu vlastne máme veriť? Koho nasledovať? To už smeruje doslova k sarkazmu.

Album otvárajú tri, silne politické, skladby: "Going Backwards", "Where´s The Revolution?" a "The Worst Crime". Čo Vás k nim viedlo? Brexit? Trump?
MG: Album sme dokončili práve v období, keď sa Trump dostal k moci a skomponovaný bol v období, keď si Briti zvolili Brexit. Mám pocit, že ľudskosť zišla zo svojej cesty. Akoby sa z nás vytratil duch ľudskosti. Ako ľudia sme v posledných rokoch urobili niekoľko veľmi zlých rozhodnutí, s ktorými sa ja osobne veľmi ťažko zmierujem.

Andy žije v Londýne, ty David v Manhattane, Martin v Santa Barbare. To asi nebude náhoda ...
DG: Máte na mysli, že sme všetci traja usadení v liberálnych enklávach? To nebude o náhode. Žijeme tam už dlho a žije sa nám tam dobre. Máme veľké šťastie v živote, máme omnoho viac príležitostí, čo však neznamená, že sa nezaujímame o život okolo nás. Všetky tieto témy sa na album dostali vedomým spôsobom.

Čo z toho Vás trápi asi najviac?
MG: Veľkou témou bola pre nás vojna v Sýrii. V období začiatku prác na tomto albume sme mali stetnutia, kedy sme v kľude diskutovali o osobných postojoch a pohľadoch na svet. S Andym a Davidom sme boli šokovaní, ako sa svet z bezpečnej vzdialenosti bezprízorne pozerá na to vraždenie. Takisto nás veľmi zasiahla kampaň "Black Lives Matter". Ako je možné, že ešte aj dnes sú ľudia tmavej pleti v Spojených štátoch doslova vraždení políciou? Niekedy mám pocit, akoby hnutie za ľudské práva v tejto krajine nikdy neprebehlo.

A kde je teda tá revolúcia? Čakáte, kedy vzplanie?
MG: V demokracii som sa ešte nikdy nestretol s takým polarizátorom, akým je Trump. Prichádza s návrhmi, ktoré sú rozumnými ľuďmi považované za šialené. A na druhej strane, v Británii by v minulosti nikdy nedošlo k takému hlasovaniu, v ktorom si jednoducho väčšina odhlasovala Brexit. To bola gigantická chyba. Veď v konečnom dôsledku bol výsledok referenda 50:50. Množstvo ľudí vlastne ani nevedelo, za čo naozaj hlasovalo. Nakoniec to dospelo do bodu, kedy vypuklo množstvo nepokojov. Samotný album povoláva k jednote. Nechcel som, aby album vyznieval príliš depresívne, mal by skôr pôsobiť bojovne.

Nemáte pocit, že ľudia dnes až slepo dôverujú Depeche Mode?
DG: Viete, je potrebné, aby ste sa neustále zdokonalovali. Nič tu nie je nastálo. Samozrejme, hlasovania o dôvere sú pekná vec, ale dôveru by mala potvrdiť kvalita albumu. Ak budú ľudia z neho sklamaní, budú sklamaní aj z nás.

Pred viac ako 30timi rokmi ste boli považovaní za mládežnícku kapelu, dnes sú z Vás ikony. Súvisí tento status s vekom?
DG: Aj, no nielen s vekom. Po toľkých rokoch je pre nás doslova kľúčové, aby album obstál. Posúvať umelecké hranice aj po 35 rokoch nie je jednoduché, niekedy dokonca nepohodlné. Ale v našom prípade inú možnosť nevidím.

Každý, kto si vypočul album "Spirit", má o svet väčšie obavy, než predtým.
MG: Áno, a aj by mal mať! Pretože tie obavy sú namieste.

David, si v podstate šťastný človek, 55- ročný, skvele vyzerajúci muž, a to aj napriek neduhom z minulosti ... drogová závislosť, infarkt, nádor na močovom mechúre. Prečo potom tak hrozivé texty, ako napr. "Poison Heart"?
DG: V hudbe a textoch odhaľujem vlastné stránky, ktoré nemôžem alebo skôr nechcem ukazovať v reálnom živote. Inak by som nikdy nežil v žiadnom vzťahu. Moje skladby reflektujú na časť mojej osobnosti, ktorá inak zostáva skrytá a nedostupná. Z dobrého dôvodu.

Prečo?
DG: To Vám neviem presne povedať. Len viem, že tu a tam musím dať tomu temnému Davidovi krídla. Inak by ma vnútorne zožral. Mám však šťastie, že dnes sa dokážem do tej osobnosti ako vcítiť, tak sa z nej aj vymaniť. Už nie som uväznený v temnote, ako tomu bolo kedysi.

Svetla sa nedočkáme ani na konci albumu. V poslednej skladbe, "Fail" sa otvorene spieva o tom, že sme to pokašľali.
DG: Pre mňa je to nezvratná vec. Ľudskosť ako taká je preč a svet aj tak pokračuje ďalej.
MG: Ale tá nádherná inštrumentálna časť po poslednom verši dáva akú takú malú nádej.

Keď sledujete vývoj v Spoejných štátoch a v Británii, nemáte chuť sa presťahovať do Nemecka?
MG: Vtipná predstava, inak nedávno som sa rozprával s niekým, kto žije v Berlíne. Problém však je hlavne v tom, že mám 14-ročného syna, s ktorým som iba každý druhý týždeň, takže je pre mňa teraz trochu zložité opustiť Santa Barbaru, kde žijem a cítim sa veľmi pohodlne už takmer 20 rokov.

Názory Devotees (3)

tomy

 1    6. jún 2019 o 14:30

Dark album, dark times, today is dark day, D-DAY… Thank You for freedom.

“Our souls are corrupt
Our minds are messed up
Our consciences bankrupt
Oh, we’re fu*ked”

Tomba

 2    6. jún 2019 o 23:57

Velká škoda, že tak krásnou věc jako je “Fail” na turné nehráli…

tomy

 3    12. jún 2019 o 14:41

Hm, pre tých, ktorí sa neboja mlčať aj za cenu straty slobody…

Smutná inšpirácia a častá improvizácia.
Vrodená intuícia, prirodzená inteligencia.

Ponorená v tichu a tme, v tajomnom lese.
Sústredená do vlastného dychu, hosťom na čiernom plese. 

Silné príbehy, skúsenosť nová.
Len pre silné povahy, krehkosť boja.
Niet víťazov, iba porazených.
Zástupy otrokov osudom zocelených.

Krvavá zem, špinavá bielizeň.
Krutá realita, surová podobizeň. 

Umenie samoty, dôkaz ľudskej prázdnoty.

Kráľovná noci, sama a bez pomoci.
Netúži po moci, netúži byť sama v noci.
Ale kto ten príbeh rozpovie, kto na krutosť odpovie.
Kto, ak nie ona, čia to potom bude vina?

Nás všetkých, ktorí nevidíme a nepočujeme.
Deň čo deň realitu vytesňujeme.
A prečo to robíme?
Lebo sme otrokmi spoločnosti, otrokmi beznádeje.
Ona je zrkadlom spoločnosti, ostrovom nádeje.
Frekvencia doby umenie robí.
Kompozícia duše, tá ju zdobí.
Prostí sa pýtajú: “Prečo to robí?”
Umelci si svedomie spytujú.
Len pravda, tá ju vyslobodí.

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa