Carpe diem (2007) - 1/2

Správa, že Dave Gahan vydáva druhý sólový album ("Hourglass") sa rozšírila veľmi rýchlo. Vďaka nahrávacej spoločnosti som si mohol toto dielo vypočuť ešte pred samotným vydaní a hneď na prvé počutie sa mi zapáčil.
Z albumu cítim odstup a zrelosť umelca, ktorý si užíva to, čo robí. Následne som zistil, že existuje možnosť sa s Davidom stretnúť v Londýme a o novom albume sa s ním porozprávať. Rozhovor? Čo iné je dôležité? Kto by odmietol takúto príležitosť? Rýchle rozhodnutie a už som sedel v lietadle.
Stretli sme sa v izbe hotela Berkeley. Za 30 minút som sa dozvedel viac o umelcovi a o… albume "Hourglass". A keď máte k dispozícii len 30 minút, je naozaj dôležité uvedomiť si hodnotu tej chvíle.
Aké to vlastne bolo, pracovať na svojom druhom albume?
Bolo to samozrejme iné, než keď sme písali alebo nahrávali predchádzajúce albumy, napr. "Playing The Angel". S Christianom a Andrewom sme sa zišli v mojom newyorskom štúdiu, zdieľali spoločný priestor, dokúpili ďalšie vybavenie, nástroje, zosilňovače, Christian si priniesol vlastnú biciu súpravu, všetko sme spolu pripravili a mohli pracovať len tam.
Mohli sme spolu viac tráviť čas pri nástrojich a písať pesničky, pričom Andrew sa staral o technickú stránku. Bolo to iné, pretože všetko sme písali, nahrávali a produkovali v rámci jedného nahrávacieho sedenia, namiesto toho, aby sme veci robili separátne, skladali demá, premýšľali o producentovi, či nad tým, ako pristupovať k jednotlivým veciam a ktorých hudobníkov prizývať.
Bolo to viac zjednotené, mohli sme sa lepšie sústrediť. Chceli sme vytvoriť niečo, čo by odrážalo to, čo sme v danej chvíli cítili. Po dvoch týždňoch sme nadobudli pocit, že máme niečo, čo sa dá nazvať "kostra projektu". Boli sme v časovom pláne, mali sme, čo sme potrebovali, síce sme ešte netušili, kam smerujeme, ale cítili sme, že máme výsledky, nie len skice a demá.
Je to nový album odrazom súčasného Dave Gahana?
To určite áno.
Ako teda dnes tečú piesky v presýpacích hodinách? Rýchlejšie, či pomalšie?
Počas posledných rokov som strávil veľa času premýšľaním o tom, čo všetko som urobil, čo som mohol urobiť, čo mi prinesie budúcnosť, čo sa stane ... to všetko ma stále veľmi veľa energie.
Minulosť, všetko to, čo sa stalo, ma čoraz viac utvrdzuje v presvedčení, že jediné, na čom záleží, je prítomnosť. Všetko, čo máš, je táto chvíľa.
Žijem v New Yorku. Tam plynie život veľmi rýchlo. Človek nasadme do taxíka a za pár minút môže byť mŕtvy. Niekedy však dokážem spomaliť a uvedomiť si, čo sa deje okolo mňa. Nemyslím tým pozorovanie, skôr vnímanie toho, čo sa deje.
Aká bola motivácia, či umelecký zámer tohto albumu?
Po skončení turné k albumu "Playing The Angel" som asi mesiac oddychoval. Veľa som toho skutočne nerobil. A práve vtedy sa mi v mysli začali objavovať prvé námety. Zavolal som Christianovi a Andrewovi, ktorí tiež nazbierali nejaké nápady a dohodli sme sa, že sa stretneme.
A namiesto toho, aby sme vytvárali, prípadne sledovali nejaký plán, sme jednoducho všetko nechali vyvinúť do podoby albumu. Nevyberali sme sklady ani pre Depeche Mode, ani pre sólový album, nič nebolo plánované, vďaka čomu to všetko znie sviežo, živo a chytľavo.

Je to v tom veľa umeleckého zapojenia. Celkovo má album veľa elektronických zvukov, ktoré sme vytvorili. Christian hral všetky bicie naživo, Andrew nahral bassu, prišiel za nami kamarát, ktorý hral na gitaru, pridali sme nejaké sláčikové nástroje a potom sme celý ten materiál tvarovali, až kým sme ho nedostali do podoby, akú má teraz.
Si Angličanom v New Yorku alebo Newyorkčan v Londýne?
Som Newyrokčan v Londýne. V New Yorku už žijem desať rokov a presne toľko trvá, kým sa človek stane oficiálne Newyorkčanom. Ak si sa tam nenarodil, tak Ťa nik neuzná, pokiaľ si vo "Veľkom jablku" nestrávil desať rokov.
Myslím, že som konečne našiel miesto, ktoré milujem, a mám úžasnú rodinu. Verte mi, keď má človek deti, tak je veľmi zaneprázdnený. Nakoniec si nájdete čas, aby ste sa prispôsobili ich rozvrhu.
Ako vnímaš súčasnú dobu?
Stále sa snažím nájsť svoje miesto v živote. Úprimne, myslím, že sa o to snažím všetci, až do posledného dňa. Cítim sa dnes sebavedomejšie, verím tomu, čo robím a netrápim sa tým, čo bude ďalej. Na tom vlastne nezáleží.
Život v NY mi príde osviežujúci. Všetok ten hluk, všetky tie kultúry, všetko, čo sa deje okolo Teba, to Ťa ovplyvňuje.
Predstavuje "Hourglass" akýsi prechod, či zmenu, vzhľadom na to, že texty sa približujú anglickej poézií a témy skladby sa zaoberajú vecami ako náboženstvo, život a smrť?
Pokiaľ ide o texty, tak je to všetko veľmi anglické. Som Angličan, čiže pesimista. Keď sa v niečom darí, tak citim potrebu to za každú cenu sabotovať, no s odstupom času si uvedomujem, že to nie je ten najsprávnejší spôsob. Takýmto prístupom sa človek nikam nedostane.
Moja manželka je v tomto iná. Je herečka, veľa pracuje, pôsobí v kreatívnej oblasti a často sa od nej učím, ako prekonať isté veci, ako ísť ďalej. Značnú časť svojho času venujem písaniu, rozvíjaniu nápadov, bez toho, aby som nutne dosahoval okamžité výsledky.
Namiesto toho, aby som premýšľal o všetkých tých pocitoch a emóciách, ktoré mnou neustále prechádzajú, som šiel rovno k veci sa premenil to všetko na niečo kreatívne. A stalo sa to úplne inštinktívne. Je to oslobodzujúci pocit.
Energiu tohto albumu som pocítil až keď bol hotový tak na 75%, predtým, ako sme ho začali mixovať. Nápady, ktoré sa točili okolo tohto projektu sú teraz jeho súčasťou.
Na samom začiatku som podvedome, ako hlavnú postavu príbehov, použil seba. Často totiž využívam metafory z osobných skúseností, prípadne sa stotožňujem so skúsenosťami iných. Tak to bolo aj v minulosti s Depeche Mode, tak je tomu aj dnes. Stotožníš sa s melódiou, skúsenosťou, s textom a prostredníctvom nich sa oslobodíš. Takto účinkuje hudba na dušu.
... na pokračovanie



Názory Devotees (5)
Monghi
1 5. jún 2026 o 07:58
pri vsetkych tychto navratoch k minulosti DM si uvedomujem, ako som vlastne s nimi rastol ... ako pubertiak som ich zastihol v technopopovej ere, totalne uliatal na wilderovskom top obdobi, v tom najspravnejsom veku mi ponukli SOFAD a s ich turbolentnym obdobim som vstupil do reality zivota, ktory zijem dodnes. Mozem o sebe povedat, ze som vyrastal a “dospel” s mojou milovanou kapelou ... a tento fakt ma strasne tesi
A mozno aj preto mam pochopenie pre ich sucasnu tvorbu a neustale ma oslovuje 
tommy
2 5. jún 2026 o 14:36
No vidíš, práve preto si ja v poslednom čase vravím niečo iné ... Či nenastal ten správny čas posunúť sa ďalej… A potom si v duchu sám pre seba poviem: “Do psej matere, načo si dávaš takého (s)prosté predsavzatia?!”. Veď sa zhadzuješ sám pred sebou… A tak to nechám tak. Uplynú dni či týždne kedy si DM nepustím… Na rozdiel rokov, kedy som dospieval a potreboval ich každodennú dávku. Raz začas stačí...
Odznelo to už x-krát a včera v jednom dokumente tiež - Zmieril som sa. Aj s DM. Tak, ako sa RAFA zmieril s tým, že už nemôže ísť súťažne na kurt a dokázať svetu, že je jeden z najlepších… Treba objavovať (staro)nové veci a prípadne hľadať súvislosti s našimi milovanými… A ak sa niečo objaví, tak to poteší...
Minule si chcel mená umelcov, ktorí vydali aspoň päť výborných albumov po sebe… A ja som prišiel na to, že takí “Queens of the Stone Age” alebo ARCTIC MONKEYS to spĺňajú... A mojim írskym Fontaines D.C. chýba ešte jeden album, aby sa tam zaradili… Aj keď pre mňa sú postačujúce tri silné albumy a toto kritérium spĺňa viacero umelcov. Už aj novších… Napr. takí THE MURDER CAPITAL. S tou trojkou ma zaujal fakt, že napríklad takí DURAN DURAN vydali “na mraky albumy”, ale či mám tri obľúbené, tak to ani neviem. No dajme tomu… Alebo ERASURE. Asi presne tri, rovnako tak Alphaville (hneď prvé tri), ale ani jeden obľúbený od Pet Shop Boys. Chvalabohu!
tommy
3 5. jún 2026 o 14:41
Ale DM po odchode AW (ale mohli to robiť aj počas jeho pôsobenia) urobili veľkú chybu v tom, že neskúšali točiť nových umelcov na nových albumoch, ale vsadili to na istotu… Nič proti kostre koncertného osadenstva, ale hlavne tu by som si vedel predstaviť väčšiu rotáciu hosťujúcich umelcov… Pri ich statuse im málokto odoprie účasť... Túto šancu premárnili, nech si vravia, čo chcú... :(
PS: Zvláštne je, že práve dnes som čítal článok o odchode Andyho z tohto sveta a použili tam onen latinský výraz, aký je uvedený v titulke… Nuž, nič nie je náhoda.
Walking in Secret Garden
4 5. jún 2026 o 15:25
tommy, tiež si myslím, že je škoda, že u hráčov na live to prerástlo do vzťahu, sú akoby poločlenmi DM. Tým už sa DM zbavil možnosti voľnej ruky a meniť live zloženie i prevedenie. Dnes už by to bolo proti vzťahom.
To je len môj pohľad fanúšika.
Ale myslím, že David a Martin by už ani nechceli mať možnosť meniť live prevedenie každé turné, ako kedysi.
Našli už svoju takmer tradičnú rockovú live podobu, ktorá im vyhovuje, zakonzervovali sa v nej a už sa to asi nezmení. Hlavne pokiaľ ide o bubeníka, sú zohratí, ťažšie by sa to zase nastavovalo s iným. Dosť by sa tým asi zmenil zvuk koncertu. Pri klávesoch si myslím, že nejaké zosúladenie sa nie je až také ťažké a nemajú až taký veľký vplyv.
Walking in Secret Garden
5 5. jún 2026 o 15:44
Monghi, pri tom vyrastaní s DM, ako o ňom píšeš, tak mi to pripomenulo môj príbeh. Neviem, či som už o ňom tu písal, na cz áno.
zaregistroval som sa a vstupujem do diskusii.
Trochu sa s tým zdôverím, hoci nechcem ísť do detailov. Je to asi pre väčšinu fanúšikov tu trochu menej typický príbeh.
Zhruba v rokoch 1993 – 1994 vrcholil môj vzťah k DM. Po všetkých stránkach. Boli môj „boh“, zmysel bytia, vrcholila aj moja zhýralosť života (hoci našťastie nie tak, ako tá Davidova), vrcholila zbierka CD (vtedy som patril v Československu možno k tým, čo majú najviac originál nahrávok, dnes je to štandard, v tej dobe to ešte nebola samozrejmosť), prvý krát DM naživo v Prahe atď. Akoby som kopíroval ich život, samozrejme v určitej podobe, nemohol som sa rovnať ako obyčajný smrteľník ich životu doslova.
A potom asi od roku 1996 cez rôzne udalosti života som všetko zanechal a stal sa akoby DM abstinentom. Abstinujúci „alkoholik“. Album Ultra sa ma už iba tak letmo dotkol. Nemá to nič spoločné s odchodom Alana, ani s krízou Davida a ostatných, ale znova je zaujímavé, že tak trochu naše životné cesty boli podobné. Odišiel od DM Alan, odišiel som aj ja. David prechádzal zložitým vývojom života, zmenami hodnôt, rovnako aj ja.
Takže som bol mimo DM diania asi do roku 2020. A potom som sa pomaly vrátil. Ale už inak. Môj život už bol iný. Nebol som už DM „alkoholik“, neopíjam sa už ani normálnym alkoholom, život sa stabilizoval, je tu manželka, deti. A v tom je to znova podobné s členmi DM.
Nie som už DM „alkoholik“, prestal som však byť aj abstinujúcim DM alkoholikom, stal som sa „iba“ DM konzumentom. DM členovia už nie sú pre mňa „bohmi“ a zmyslom života. Avšak o to viac sú pre mňa ľuďmi, ktorých mám rád, ktorým fandím a želám to najlepšie. Podobne mám rád fanúšikov DM. Dlho som vás tu iba čítal a fandil vám, nielen DM, až som si jedného dňa povedal, že idem medzi vás,
Mnohé veci a vnímanie mám aj preto inak (napr. to vnímanie nových albumov v určitej dobe, nebol som jednoducho pri tom, keď vyšli…). Ale som rád, že je DM a som rád, že ste vy.