Stratený vo hviezdach (2003) - I.

Martin Gore pre magazín Alert nielen o albume "Counterfeit²", ale aj o country hudbe, jeho vzťahu k Nemecku, dj-ingu, a samozrejme aj o krušných obdobiach, ktorými si prešli samotní Depeche Mode.

Martin, máš rád Ameriku a country štýl?
Mám veľmi rád Willyho Nelsona. Prečo sa pýtate?

Pretože keď príde na Depeche Mode, každý si hned spomenie na electro pop. Prípadne na koncerty na vypredaných štadiónoch, či na drogovú kariéru Davida Gahana. Ale ty sám si, pre Tvoj druhý sólový album - "Counterfeit²", nahral cover verzie tradičných amerických country balád.
To je pravda. Už úvodná skladba, "In My Time Of Dying", je stará bluesovka Boba Dylana, z jeho debutového albumu, z pred 40-tich rokov. Vtedy som z nej šiel do kolien. Samozrejme, že som ju svojho času počúval z vinylu a neskôr si uvedomil, že aj v jeho prípade šlo o interpretáciu skladby niekoho iného. On nie je jej autorom, Dylan ju iba rearanžoval. To si všimnete hlavne v tom, ako sa postavil k samotnému spevu. Takže, veľmi sa mi zapáčila samotná skladba, jej nálada, no začal som postupne pátrať po samotnom originále. Nakoniec som sa dopracoval k verzii Josha Whitea, z 1930tych rokov. Ale aj v tom prípade šlo o interpretáciu, pretože "In My Time Of Dying" je v podstate "ľudovka". No aj tak som pokračoval v pátraní a našiel ešte staršiu nahrávku, tiež 1930tych rokov, v podaní Blind Willie Johnsona. Tieto tri spomenuté verzie mali v podstate identickú melódiu, len text bol tu a tam odlišný. No štruktúra skladby bola vždy rovnaká. Zaujímalo ma, prečo sú rozdiely práve v textovej časti, no veľmi skoro som pochopil, že je to súčasť amerického ústneho podania skladieb, kedy si kočovní speváci takto "predávali" skladby. Jeden spevák buď vynechal verš, prípadne pridal nový, zatiaľ čo štruktúra skladby zostávala nemenná. Pochopil som, že kultúra americkej piesne je vlastne kultúrou orálnou.

Z rovnakého obdobia si nahral aj ďalšiu baladu.
Áno, tá sa volá "I Cast a Lonesome Shadow". Je to skladba od Hanka Thompsona. A to je skutočná, nefalšovaná, country balada. Všetko v nej je dokonalé. No nejde o zľudovelú skladbu. Thompson ju napísal v 1950tych rokoch.

Na týchto starých skladbách je nádherné práve to, že sa opierajú o staré mýty a legendy. V podstate sú to také alternatívne lekcie z histórie. Greil Marcus nazýva tieto skladby odkazmi starej, tajuplnej Ameriky.
Tá teória o tej starej, tajuplnej Amerike, ma veľmi nezaujala. Mňa jednoducho priťahujú smutné príbehy, ktoré nemajú šťastný koniec. Nikdy sa mi nepáčila predstava písania šťastných piesní. Tie "happy go lucky" skladby nemajú žiadnu silu a vnútorne Vás vôbec neoslovia. Mám bližšie ku skladbám, ktoré sa pohrávajú s osamelosťou a melanchóliou.

Máš pocit, že skladba skomponovaná v nevýznamných akordoch je merítkom kvality?
Ak komponujem, tak väčšina akordov, samozrejme, že nie všetky, je nevýrazná. Ale opäť pripomínam, že nikdy nepíšem skladby so zámerom, že budú smutné. Jednoducho sa tak stane, viete? Veľa ľudí mi už povedalo, že skladby, ktoré som nahral pre moju novú sólovku sa zaoberajú rovnakými témami ako tie, ktoré komponujem pre Depeche Mode. Myslím, že rozhodne nejde o náhodu. Jednoducho, akoby som sa tak pohyboval v bezpečnom území. Jednoducho sa mi taký druh hudby páči.

A neotravuje Ťa skutočnosť, že v podstate každý druh osamelosti a melanchólie už bol hudobne vyjadrený?
Môžem Vás uistiť, že mi je jedno, čo ľudia predo mnou urobili alebo neurobili. Ja sa zaujímam iba o veci, ktoré som urobil ja, aj to len preto, aby som sa neopakoval. A okrem toho, David raz povedal túto brilantnú vetu: "Martin postavil svoju 20-ročnú kariéru na jednej jednoduchej téme."

A? Je to naozaj tak?
Možno? Väčšina mojich skladieb, skomponovaných pre Depeche Mode, sa zaoberá súborom podôb priateľstva. Sú to dobré skladby, hlavne preto, že majú v sebe zvrat - nečakaný koniec alebo podobu. Tým sú tie skladby iné, v porovnaní s inými popovými skladbami. Priznávam však, že je to trochu iné, keď ľudia od Vás očakávajú konkrétny druh skladieb. Myslím, že tomuto sa hovorí "zručnosť", keď už sa spomenie skladateľstvo: Ako môžete napísať niečo tak pravdivé bez toho, aby ste sa stali ordinárny? A to je možno jeden z hlavných dôvodov, prečo si medzi každým albumom Depeche Mode doprajeme určitú pauzu.

Čiže vlastne tvrdíš, že aby si mohol o niečom písať, v Tvojom prípade o priateľstvách, tak si musíš niečo, v tomto smere, odžiť? Veď v podstate si to ty, kto píše pre Depeche Mode, nie Dave Gahan, ktorý Tvoje skladby spieva.
Ja môžem hovoriť iba za seba, no pre mňa je veľmi zložité písať pod tlakom. Preto vždy prejdú 3-4 roky, kým napíšeme a nahráme nový album. Pri spätnom pohľade sa dnes zdá, že v časoch, keď sme začínali, bolo všetko omnoho ľahšie. Možno to bolo tým, že keď je človek mladý, tak sa mu všetko zdá a javí ako nové. Ako starší si tie isté veci odžijete takisto, no je veľký rozdiel, keď píšete o niečom úplne novom, ako keď rozoberáte niečo, čo sa Vám stalo opätovne. Takisto tam zohráva rolu skutočnosť, že mladému človeku funguje mozog omnoho rýchlejšie, či nie? A nakoniec, keď začínate, tak také niečo, ako "kontrola kvality" u Vás nehrá žiadnu rolu. My sme veci jednoduch chŕlili. Dnes o všetkom omnoho viac premýšľame. Rozhodne by som sa necítil komfortne, ak by sme aj dnes produkovali nahrávky v tak šialenom tempe, ako kedysi.

Tvoje napojenie na Nemecko akoby pokračovalo aj počas posledných dekád. Nemčinu si sa učil už ako študent, niekoľko albumov Depeche Mode ste nahrávali v Nemecku a ty si dokonca naspieval cover "Lied vom einsamen Mädchen" od Nico v nemčine ...
Myslím, že som si v škole vybral nemčinu akousi šťastnou náhodou, a nie povedzme španielčinu alebo francúzštinu. A západným Nemeckom som sa cítil doslova uchvátený.Väčšine mojich kamarátov však prišlo Nemecko čudné, ale to hlavne preto, že nerozumeli ich jazyku. V roku 1984 som sa dokonca, na pár rokov, presťahoval do Berlína. A samozrejme, že ma to ovplyvnilo. 5 rokov som dokonca žil s mojou vtedajšou nemeckou priateľkou. Takéto veci sa na Vás odrazia a sú akýmsi dôkazom pocitov, ktoré k danej krajine cítite. A samozrejme, že som sa vždy zaujímal o nemeckú hudbu, spomeňme nap. Kurta Weilla. Ak by som mal spomenúť jednu skladbu, ktorú mám naozaj rád, tak by to bola pravdepodobne "Lost In The Stars" od Weilla.

To je takisto jedna zo skladieb na Tvojom albume, ktoré majú k originálu najbližšie. Aranžmánov si sa u nej takmer nedotkol. Nepoukazujš tým až na príliš veľký rešpekt?
Máte aj pravdu, aj nie. Ako som mal vlastne k tej skladbe pristupovať inak? Veď je dokonalá. Bola to vôbec prvá skladba, ktorú som na album zaradil. Mal som ju v zozname od prvého dňa. Všetky ostatné sú reinterpretované radikálne iným spôsobom. Ale treba opäť pripomenúť: Kurt Weill nenahral "Lost In The Stars" v electroakustickej verzii. Avšak jeho hudba a jeho akordová postupnosť sú tak jedinečné, že vynechať čo i len jednu jedinú notu by vytvorilo dieru. To sa so skladbami Johna Lennona nedá vôbec porovnať. Z "Oh My Love" by som mohol použiť len zlomok akordov a stále by to bola Lennonova "Oh My Love".

Takisto rád spolupracuješ a nemeckými avant-gardnými producentmi, hlavne keď príde na remixy. Poznáš aj Stefana Betkeho známeho ako "Pole"?
Stefan je veľmi milý chlapík. Stretol som sa s ním po jednom koncerte Depeche Mode v Berlíne. Tvorbu Pole milujem. Ďalším z nemeckých umelcov, ktorých tvorba sa mi páči, je Uwe Schmidt, alias Atom Heart. On vytvoril remix mojej verzie skladby "Stardust".

Sleduješ aj iných nemeckých hudobníkov, napr. Coloma alebo Kreidler, ktorí majú tendencie mixovať piesne a abstrakcie?
Samozrejme, že sledujem nemecké nahrávky, ale nielen to. Počúvam hudbu aj z iných krajín. A som absolútne ponorený do novej hudby. Permanentne si kupujem nové nahrávky, najmä súčasnú elektroniku, underground electronicu, minimal house, clicks’n’cuts a podobne. Nie je mojou chybou, že sa v poslednej dobe elektronická hudba rozdelila do rôznych odlišných frakcii.

na pokračovanie ...