Muž v pozadí

Muž v pozadí

Ďalší rozhovor s Andym, v ktorom s kľudom Angličana opäť odpovedá na notorické otázky s vopred známou odpoveďou. No tentoraz sa zaspomínalo aj na Alana Wildera.

Takže, čo vlastne v skutočnosti robíš v Depeche Mode? Vo filme "101" je moment, kedy prehlásiš, "Dave je spevák, Martin píše piesne..." "... a ja sa len tak poflakujem okolo nich." Tú scénu myslíte? Áno, ale domnievam sa, že v skutočnosti ide o niečo viac, ako o poflakovanie. Správne. Je toho dosť veľa, čomu sa venujem. Každá dobrá kapela je známa hlavne vďaka energii a napätiu, ktoré ju spája a to platí hlavne pre Depeche Mode. Nie každý môže byť Davidom Gahanom alebo Martinom Gorem. Ja som jednoducho muž v pozadí. Spočiatku, tých prvých 13-15 rokov, čo sme pôsobili na scéne, sme nikdy nemali skutočného manažéra a o tieto veci som sa v podstate staral ja. Takže, som muž v pozadí a táto pozícia sa mi naozaj páči. Takže si teda muž za oponou, ktorý ťahá tie povestné nitky? Tak to som si nie celkom istý. Ale pokúšam sa o to. Zmenila sa tvoja úloha v kapele po odchode Alana Wildera, po albume "Songs Of Faith And Devotion"? Z kvarteta sa vtedy stalo trio, takže by som očakával, že niekto tú medzeru musel vyplniť. V podstate ani nie. Alan bol vynikajúci hudobník a my sme ho vlastne nahradili ľuďmi v štúdiu a ľuďmi na pódiu. Ja mám však pocit, že napriek tomu je moja úloha dôležitá. Aj keď už teraz máme manažéra, takže som nie do všetkého zainteresovaný ako kedysi. Napriek tomu sa však moja úloha nezmenila. Viete.. máme šťastie, že všetci pochádzame z toho istého mesta, máme rovnaký zmysel pre humor a na rozdiel od iných kapiel, ktoré koncertujú takmer 30 rokov, my nikdy nezažili chvíle, kedy by sme sa nenávideli. No a v podstate, aj pred príchodom Alana sme boli trio. Ale nakoniec, na tom predsa vôbec nezáleží. Naša produkcia je primárne sústredená na štúdiové práce. Sme v podstate elektronicky založená kapela, takže pre nás je to všetko o vrstvení a úprave zvuku, ako aj o vytvorení najlepšej atmosféry pre skladby, ktoré sú v štúdiu skomponované. Takisto sa nám darí aj vďaka tomu, že sme vždy spolupracovali so samými skvelými producentmi. Teraz sme na pódiu taká banda chalanov, máme bubeníka a podobne, takže takto sme nahradili Alanov post. Ale bol to naozaj šok, keď Alan oznámil svoj zámer odísť zo skupiny, hlavne preto, že to bolo absolútne nečakané. Keď sa však už tak stalo, nemali sme žiadne pochybnosti v zámere pokračovať ďalej ako Depeche Mode. A Alan sa vrátil k svojmu projektu Recoil. Správne, vrátil sa k prácam na projekte Recoil a odvtedy sme ho prakticky nevideli. To ste ho vážne odvtedy nevideli? V podstate nie. No on bol vždy tak trochu samotár a žil zastrčený niekde sa vidieku v Británii, takže ani nebola šanca ho stretnúť. Odvtedy ste prešli niekoľkými špecifickými fázami. Album "Sounds Of The Universe" mi nepríde až tak bombastický ako "Playing The Angel" a zasa nie tak delikátny ako "Exciter". Pohybuje sa niekde na hranici krehkosti, ide o tiché skladby, akoby v ňom bola zhrnuté konkrétne obdobie Depeche Mode. Napriek tomu je tu niečo charakteristické, niečo čo je príznačné pre váš zvuk, niečo, čo ste spracovávali na prechode z rokov 1980-tych do rokoch 1990-tych, čiže v období, kedy Depeche Mode zaviedli štandardy elektronickej hudby. 1980-te roky, to bol jeden nepretržitý boj. Média boli absolútne fixované na rockovú scénu. Dnes sa k nám média správajú milo, ale v tých časoch si z nás robili neustále srandu a snažili sa nás ponížiť. Vôbec nás nepokladali za skutočnú kapelu. Nemali sme bubeníka, používali sme páskové mechaniky, ale my sme vedeli, že elektronika je tá správna cesta. V určitom zmysle to bolo dobré, v inom zasa nie, no dnes je takmer celé popová scéna výhradne elektronická. Som si istý, že pred vami ľudí viac zaujímali Kraftwerk. To si vôbec nemyslím. Ale Kraftwerk sú pre nás hrdinovia. Mali sme šťastie, že v časoch, keď sme začínali, prebehla punková revolúcia a premietlo sa to do toho, čomu sme sa venovali. Bolo to úžasné obdobie, lenže keď začal punku ustupovať, ľudia svoj záujem opäť nasmerovali na Kraftwerk a ku všetkej tej rannej elektronike. Tebe sa páčil punk rock v období, kedy bol na vrchole? Mal si pocit, že si toho všetkého súčasťou? No jasné, vtedy to bolo úplne fantastické. Kapely ako Sex Pistols, ktoré jednoducho zborili všetko, čo bolo predtým na hudobnej scéne. Všetko to bolo o postoji, nemuseli ste byť vôbec hudobne zdatný, prípadne technicky ovládať hru na nejako nástroji. Bolo to celé len o nápadoch. V mnohých smeroch to bolo presne také, ako keď sa dnes decká venujú elektronike... jednoducho sedia doma v izbe a skúšajú. Je to v podstate náhrada punku, hlavne teda v spôsobe produkcie hudby. Depeche Mode nikdy nezneli ako veci rotujúce v komerčných rádiách, no keď ste prišli do Spojených štátov, zrazu ste tu mali obrovskú fanúšikovskú základňu. Dokonca ste vypredali Rose Bowl. Ospravedlňujem sa za tú slovnú hračku, ale čo robí teda Depeche Mode hudbou pre masy? No, to je pravda, keď sme kedysi koncertovali v Amerike, tak sme nemali v TOP 40-tke absolútne žiadnu skladbu, napriek tomu sme tu bežne hrávali pred 30 000-ovým publikom. To bola sila! Vážne si to neviem dodnes vysvetliť. Aj po toľkých rokoch tu však stále máte veľkú fanúšikovskú základňu. V Atlante budete hrať dokonca v Lakewood, čo je skutočne obrovský priestor. No teda je. Ale myslím, že sme tam už pár krát hrali. Do dnešných dní ste sa dostali do rotačiek mnohých rádio a TV staníc, udržujete si stabilnú fanúšikovskú základňu; dokonca k sebe stále priťahujete mladých ľudí. Premýšľam, kam vlastne Depeche Mode zaradiť, hlavne čo sa týka dnešnej americkej pop-kuktúry. Máme za sebou 30 rokov hudobnej tvorby a sme dobrá live kapela, o čo sme sa nakoniec vždy aj poctivo snažili. Pre nás, ako elektronickú kapelu, bolo vždy dôležité sa dostať do tejto polohy, ako aj ukázať ľuďom, akí sme a dopriať im skvelú šou. Samozrejme, že nás teší fakt, že sme schopní predávať vstupenky po celých Štátoch. Úprimne, vôbec neviem z akého dôvodu si u mladých ľudí udržiavame pozornosť, viem však, že vždy, keď hráme koncert, tak v hľadisku tých ľudí vidíme. Neviem, či na to dokáže niekto odpovedať, ale je to fakt. Ale zoberte si napr. takých The Cure. Takisto majú okolo seba množstvo mladých fanúšikov. A tiež nik nevie prečo. Keď sa pozrieš spätne na tie roky, máš nejaký obľúbený album Depeche Mode? Mám hneď dva. Páči sa mi "Black Celebration", hlavne z dôvodu, že neobsahuje žiadne veľké skladby alebo nejaké hity. Myslím, že ide o veľmi podivnú kolekciu skladieb a hlavne zvuk je výborný. No a potom je tu samozrejme album "Violator", v tomto prípade ide priam o dokonalosť. Floodova produkcia s mixom Kevorkiana a k tomu zopár naozaj skvelých skladieb... Pre nás je to symbol dokonalosti. Nemôžem povedať, že z týchto dvoch mám jeden radšej ako druhý, pretože "Black Celebration" je odjakživa mojou srdcovkou, ale v mysli sa mi zasa vždy vynára "Violator". V každom aspekte ide totiž o perfektný album.

Názory Devotees (1)

jozefst

 1    1. september 2009 o 20:48

Skôr lp verziu, bonusy, najmä But not tonight narúšajú svojou náladou pochmúrnejšiu koncepciu albumu, Breathing in fumes je skôr rozťahaným experimentom, hodiacim sa na maxi singel a Black day je svojími surovými aranžmánmi oholenými na kosť tiež skôr na singel. Čo sa týka bonusovej verzie, fanúšik má aspoň spolu s regulárnou lp pokope aspoň zopár skladieb, ktoré môže nájsť na singloch a to ešte nehovorím o deluxe verzií albumu, kde sú aj nejaké filmy. Dúfam, že k tridsiatemu výročiu albumu Black celebration vydá firma reedíciu v deluxe verzií, v akej vyšiel posledný album Sounds of the universe.

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa