Mute Records včera a dnes

Vynikajúci rozhovor s Danielom Millerom, v ktorom nám priblíži celú históriu labelu trochu iným, než chronologickým postupom. A takisto v rozhovore pootvorí dvere k vlastnej osobnosti.

Chcem začať otázkou o tom, ako sa z Mute stal opäť nezávislý label. Zdá sa, že si to riskol vo veľmi zaujímavom čase. Alebo podľa teba nejde o žiaden risk?
Vždy ide tak trochu o risk, ale nikdy som takto o tom nepremýšľal, teda okrem časov, kedy som začínal a šlo vlastne o experiment. Ak by som to považoval za risk, tak by som to možno neurobil. Jednoducho som o tom premýšľal ako o niečom, čo by som veľmi rád urobil.

Získal si tak slobodu v činnosti, ktorú si stratil, keď si bol s Mute súčasťou EMI?
Keď sme začali s EMI, tak to v prvých rokoch šlo naozaj dobre. Lenže potom sa EMI dostali do vlastných problémov, tak ako aj celý nahrávací priemysel. Všetci sme začali premýšľať o tom, ako veci reštruktualizovať. Byť opäť nezávislý, to znamená prijímať vlastné rozhodnutia v tom, ako veci urobiť tak, aby fungovali medzinárodne. Dnes sa pri podpisovaní vecí cítim opäť sebavedomo, doslova prežívam ten pocit, kedy môžem hovoriť k umelcom veci ako "Môžeme vám poskytnúť skvelé medzinárodné služby". EMI nikdy nemohli povedať, "toto podpísať nemôžete...". Ja môžem umelcom povedať čo len chcem. V EMI som sa jednoducho pod určité veci podpísať nemohol, pretože som mal pocit, že jednoducho fungovať nemôžu (myslím tie, ktoré sme zdieľali spoločne).

Zvykol si si proste sám vyberať, do čoho pôjdeš a do čoho nie.
Tak. To predsa robíme vždy, nie? Niekedy sa do niečoho nechcete pustiť celé roky. A niekedy sa k Vám zasa nahrnie viac kapiel, ako ste schopný v určitom časovom období obslúžiť. Takže vždy si vyberáte. Pamätám si éru Britpopu, takmer nás zničila (smiech). V tom istom čase trh zaplavila techno vlna, ale pokiaľ išlo o získavanie kapiel, ako aj o tradičných umelcov, tak sa zdalo, že od čias štyroch vyblednutých deciek, ktoré hrali na gitaru, bassu a bicie, ubehli milióny rokov a vy ste zrazu nemali nikoho, koho by ste mohli pretlačiť do rádii a snažiť sa získať u ľudí o niekoho záujem.

A koho ste v tom čase ulovili?
Pracovali sme s ľuďmi z post-rockovej scény, nemecké a americké kapely ako To Rococo Rot, Keidler, Appliance, Echoboy. Hľadali sme. Vždy hľadáme nové tváre, ale vtedy sme sa sami seba pýtali, "A keď ich aj naverbujeme, čo s nimi budeme robiť?"

Ale ešte predtým ste odštartovali label Novamute, nie?
V polovici 80-tych rokov sme odštartovali label s názvom Rhythm King. Poznal som sa vtedy s dvoma chlapíkmi z Anglicka. Pamätám si, ako som raz jedného z nich videl, ako kráča ulicou s kopou 12" singlov v rukách. "Kam ide s toľkými platňami?", spýtal som sa. "Ále, mám label a snažím sa získať zmluvu. Táto house muzička ešte len čaká na odpal," odpovedal. "House music? A to je čo?". Vysvetlil mi to, zašiel do našej kancelárie, pustil nejaké nahrávky a ja som povedal, že to znie celkom zaujímavo. Nie, že by ma to dostalo, prišlo mi to ako disko, ale znelo to dobre. Bolo na ňom vidieť, že bol pre to zapálený, vyznal sa v tom, tak som mu jednoducho pomohol odštartovať label, z ktorého sa vyprofiloval Rhythm King. No a potom už prišli Bomb The Basse, S-Express a ranné veci od Warp (s chalanmi z Warp sme pracovali v ich úplných začiatkoch). Boli to vážne skvelé časy. Nakoniec label skončil, ale ja som chcel v tom svete zotrvať. No a začal som viac navštevovať Berlín.

Spomenieš si ešte na svoju prvú návštevu Berlína?
Jazdievali sme tam častejšie v 1980-tych rokoch. Polovicu života v období 1983 až 1986 som tam prežil s Depeche Mode a inými umelcami. To bolo ešte pred Eurom a nemecká marka bola v porovnaní s librou veľmi lacná, takže sme si tam objednávali vynikajúce štúdiá, ktoré by sme si v Londýne dovoliť nemohli. Neskôr som sa vrátil do Berlína už v časoch slobody a vtedy som tam stretol chalanov z Plus 8. Všade okolo bolo množstvo hudobnej produkcie a ja som tým bol nadšený. Ani som nepoznal názvy tých projektov, ale hudba hrala úplne všade.

A čím ťa tá hudba tak lákala?
Jednoducho som prežíval tie isté pocity, ako 15 rokov predtým, kedy som sa prvýkrát dostal k elektronickej hudbe od kapiel ako Kraftwerk. Ľudia akoby opäť začali objavovať a experimentovať. A decká boli z tých zvukov úplne unesené. Prišlo mi to ohromne zaujímavé a pomyslel si, "Tak sa pozrime, čo všetko s tým dokážeme urobiť."

Hoci je to ešte relatívne čerstvé, no zdá sa, akoby si sa čoraz viac začal zaujímať o dj-ing. Čím myslíš, že to je?
To vážne neviem. V ranných časoch Mute som takisto hrával naživo. Páčilo sa mi to. A dj-ing má v sebe tiež niečo zo živého hrania. Slučkovanie, vrstvenie...

A akú produkciu prezentuješ na pódiu dnes?
V základe techno. Väčšinou nové veci z posledných troch, štyroch rokov.

Takže tvoje sety nie sú nostalgické?
Ani nie. Možno len keď mám lepšiu náladu. Ale možno budem raz odvážnejší a niečo v tomto smere ponúknem. V Berghaine som hral čosi od Laibach a Depeche Mode, ale len zopár slučiek, na spestrenie. Ale na detaily sa ma nepýtajte, mám veľmi slabú pamäť na názvy. Počul som to, stiahol, zaradil do playlistu, ok? Nikdy som nebol veľkým zberateľom nahrávok. Nikdy som nevedel, kto hral na tamburíne na b-strane nejakého singla. Táto stránka hudby ma nikdy veľmi nebrala.

A prečo myslíš tomu tak je?
No, rozhodne viem prečo nemám veľkú zbierku nahrávok. Z priveľkého množstva hudby nemám dobrý pocit (smiech). Vždy som sa sústredil na menšie objemy vecí. Nie som zberateľ. Som skôr akumulátor, dobíjač.

Aký je v tom rozdiel?
Na jednej strane si veci uvedomujem. Na druhej strane sa veci jednoducho dejú. Máte obrovskú kopu vecí a vy sa žiadnej z nich nezbavíte. Jedna z našich kapiel hrala nedávno v Berlíne, zbehli na "blšák" a skúpili všetky tie príšerné turecké 7" zo 60-tych rokov. Boli z toho úplne na mraky. Tie decká vedia o hudbe omnoho viac než ja. Úžasné!

Myslíš, že všetky tie znalosti sú v určitom zmysle aj zbytočné? Viem si predstaviť, že keď si začínal v 1970-tych rokoch, ako si sa snažil všetko to, čo si sa dovtedy naučil, vyhodiť von oknom. Urobiť niečo také dnes by muselo byť veľmi ťažké.
Je to všetko len o tom, čo s tým urobíš. Celé to "chcenie zmeniť hudobný svet" v roku 1976... to bolo o niečom úplne inom. Narodil som sa, pre hudobného fanúšika, v skvelých časoch. Som dosť starý na to, aby som si pamätal na najlepšie časy Elvisa Presleyho. Mal som šťastie, že kamošova staršia sestra bola zbláznená do hudby. A keď nastúpili The Beatles, tak mi začala puberta. Skúste si predstaviť, ako počúvate nahrávku z roku 1962 a potom nahrávku z roku 1967.

Čítal som niekde s tebou rozhovor, v ktorom si sa zmienil, že práve to obdobie piatich rokov, ti prinieslo veľmi veľké šance na vstup do hudobného sveta.
Presne tak. A keď ste už raz v hudbe ponorený, chcete v tom pokračovať. Ale ono sa to zastavilo.

A kedy?
Okolo roku 1967? Ale keď poviem, že sa to zastavilo, tak tým mám na mysli fakt, že väčšina tých kapiel, ktoré boli súčasťou tej vlny inovácie, prepadla drogám, prípadne sa stali príliš konzervatívnymi a prepadli láske k vlastnej technike hrania. A potom nastala éra spevákov-skladateľov. Pop prerástol v rock. Samozrejme, že aj v tých časoch tu boli dobré kapely. Keď sa obzriem späť, Led Zeppelin boli skutočne skvelou kapelou. Ale v tom čase som si myslel, že to bolo to najhoršie, čo sa mohlo stať. No.. možno nie úplne najhoršie... boli tu ešte horšie veci, ako Emerson, Lake and Palmer (smiech). Nevedel som pochopiť, čo ľudí ťahá k Led Zeppelin. Viete, ja som miloval blues. To je asi jediný hudobný štýl, ktorý som nikdy neopustil. Ale chcel som sa posunúť ďalej.

V tom čase som po prvýkrát počul veci ako Amon Düül a Can. Uvedomil som si, že sa to celé presunulo do Nemecka. Can som myslím po prvýkrát počul v roku 1968, v šou Johna Peela. Bol som na strednej, v Guilforde, čo bolo pekne príšerné burzové mesto, ale mali tam Woolworths, kde mali tie najbizarnejšie regále, aké som kedy v obchode s nahrávkami videl. Mali všetky tie nahrávky za 50 centov, ako aj spomínaných Amon Düül.

Spomenieš si, prečo si si to kúpil? Vypočul si si to aspoň v tom obchode?
To nie. Obal bol skutočne skvelý, veľmi psychedelický, nemecký, samé texty ktorým som nerozumel a ... nakoniec to také skvelé ani nebolo. Ale bolo to niečo úplne iné, než čo som dovtedy počul.

Z toho, čo rozprávaš, sa zdá, že si nejaký čas strávil v Európe práve preto, že ťa britská hudobný scéna neuspokojovala.
No, až tak tomu nebolo. Ale na prvom mieste bola u mňa láska k hudbe a až taký zdatný hudobník som nebol. Nezaujímal som sa o prácu v hudobnom biznise. Zopár rokov som dokonca pracoval pri filme - moja druhá vášeň - ušetril som si nejaké peniaze a jednoducho sa rozhodol cestovať. Miloval som hory a chcel som pracovať v turistickej oblasti. Skončil som nakoniec tak, že som robil dj-a v jednom letovisku v Európe, bral som to ako súčasť môjho cestovania. To bolo niekedy v 1974-om.

Šťastím vtedy bolo, že "Autobahn" od Kraftwerku bola vtedy veľkým hitom, tak som ju mohol hrávať. Hral som aj niečo od Neu. Ale, bola to práca a ja som bol zamestnancom. Hotel mal dve tanečné sály a bola to doslova súťaž. Bolo to doslova o tom prilákať čo najviac ľudí a vytiahnuť z nich nejaké peniaze, takže som hral ABBU, Status Quo, Deep Purple... Bola to zábava, ale len na chvíľu. Potreboval som odtiaľ vypadnúť, lenže ľudí to bavilo a ja som nevedel, čo robiť. To už ale štartoval punk a práve kvôli tomu som sa vrátil do UK.

Takisto si sa zmienil, že dôležitý moment nastal vo chvíli, keď ceny syntezátorov začali klesať a mohli si ich dovoliť kúpiť aj priemerní hudobníci.
Presne tak. Okolo roku 1978 sa udialo kopec vecí a bolo vydaných kopec elektronických singlov. Môj singel, Human League, Cabaret Voltaire, či Throbbing Gristle. To sa mohlo udiať iba v tom roku, pretože títo ľudia vyrastali na veciach ako Kraftwerk a povzbudzovali ich veci, ktoré vydávali DIY Records. Dokonca sa v jednom hudobnom magazíne objavil článok s návodom, ako si nahrať vlastné veci, ako sa postarať o ich tlač a distribúciu. Potom sa objavil slávny článok od kapely Desperate Bicycles, v ktorom ten proces ešte viac objasnili. To všetko sa udialo a zdalo sa to zároveň aj možné, pokiaľ ste do toho vložili aj kúsok vlastnej predstavivosti.

Dnes je to omnoho ľahšie.
Ľahšie a omnoho zložitejšie.

Čo je zložitejšie?
Nie je zložitejšie to urobiť. Je tu len toho omnoho viac. V ranných časoch DIY, keď som otváral label, vychádzali týždenne tak dve, tri nahrávky. Každé vydanie singla bola veľká udalosť. Každý si mohol jednotlivý singel v kľude vypočuť. "Kto to je? Je z Manchesteru?" Lenže na konci toho istého roka sa už vydávali 30, 40 singlov týždenne, pretože to už robil každý. Na jednej strane to bolo skvelé. Lenže nemali ste čas sa k tomu všetkému náležite dostať. A keď sa vydávalo toľko singlov pred viac ako 30-timi rokmi, koľko sa ich týždenne vydá dnes? Takže vtedy sa veci počúvali so všetkou náležitosťou omnoho ľahšie, než dnes.

Myslím, že v tomto prostredí, sa Mute a podobné labely - kde aj ty sám vieš, čo stojí za pozornosť - stávajú dôležitejším prvkom než kedykoľvek predtým, pretože práve tieto labely dávajú ľuďom do pozornosti skutočne zaujímavé veci.
To bol vždy, ako pozitívny, tak aj negatívny prípad Mute. Čím viac ľudí malo rado Mute, tým ten istý počet ľudí náš label rado nemalo. Hlavne v ranných časoch, kedy sme fungovali popri labeloch ako Factory, 4AD, či Beggarś Banquet. Vtedy viac než dnes bol každý z labelov typický svojim zvukom, nakoľko každý z nich operoval na samostatnom hudobnom poli.

A aký zvuk vtedy reprezentovali Mute?
V ranných časoch viac elektronický. Možno viac experimentálny? Mali sme Boyd Rice, ranných DAF, ktorí boli v tých časoch viac radikálni. Neviem. Vtedy to ani nebolo o zvuku, ako skôr o estetike. Factory sa zasa veľmi špecifikovali na manchesterskú scénu. 4AD zasa zastrešovali ponurnosť, monotónnosť a ozveny doslova vo všetkom. Mute boli trochu ostnatí.

Mne sa skôr zdalo, že všetko, čo vydali Factory, prechádzalo filtrom labelu, zatiaľ čo každé vydanie nejakej nahrávky z Mute bola úplne inou entitou.
Áno, mali sme k veciam úplne iný prístup. Chcel som, aby label stál vždy v úzadí. Chcel som, aby to bolo všetko o umelcoch. Grafiku vo Factory zastrešoval jeden a ten istý človek, to isté bolo aj vo 4AD. To boli tradičné postupy. Keď ste si kupovali v 60-tych rokoch single z nejakého labelu, všetky vyzerali rovnako. Ak nejaký náš umelec chcel na singly lebku alebo kvety, bolo mi to jedno. Ak to fungovalo s hudbou, tak to bolo v pohode.

A čo by si povedal o dnešnom zvuku Mute?
Nemyslím si, že existuje nejaký charakteristický. Chcem len pracovať s umelcami, ktorí sú originálni a je mi jedno, či sa venujú technu alebo niečomu inému. Pre mňa osobne zomrel rock v roku 1978. A potom som videl The Birthday Party. Vtedy som si pomyslel, že musíme pozdvihnúť potenciál elektronickej hudby a urobiť z nej súčasť budúcej popovej hudby. Keď som videl The Birthday Party, pomyslel som si "Ok, možno je v tom zvierati ešte kus života." Uvedomil som si, že nemusím byť rýdzo elektronický. V prvých rokoch to tak byť muselo pretože som musel label oddeliť od všetkého, čo bolo vtedy na scéne. V tom momente som pochopil, že ak je to skvelé, originálne a neznie to ako čokoľvek iné na scéne - a páči sa mi to - tak potom mi to k spokojnosti úplne stačí. A presne o tom sú dnes Mute.