Lámanie nepísaných pravidiel

Lámanie nepísaných pravidiel

Martin Gore sa pre augustové vydanie britského magazínu Mojo poohliadol za pôsobením Depeche Mode na hudobnej scéne v prvej dekáde ich histórie, kedy viac ako aktívnou prácou položili základy svojho budúceho úspechu.

Elektronickej hudbe som prepadol, keď som mal asi 16, zrejme to celé začalo Kraftwerkom. O čosi neskôr, jeden z mojich kamošov vlastnil syntezátor, sme sa začali zaujímať o rannú elektronickú scénu, skladby ako "The Dignity Of Labour" od The Human League. Na ich koncert som zašiel v roku 1979 a bolo to naozaj úchvatné, vidieť ľudí na pódiu hrať na syntezátoroch. Takže padlo rozhodnutie a kúpil som si veľmi lacné Yamahy CS-5, tie jediné som si vtedy totiž mohol dovoliť.
Fascinovala ma možnosť tvorby nových zvukov. Akoby som sa presúval do budúcnosti a pracoval na niečom, čo tu ešte nebolo. V hudobných skupinách som pôsobil od svojich 13-tich, vždy som hral na gitaru, no nikdy nešlo o nič revolučné. Punk sa zdal byť revolučný, no po ňom akoby elektronická hudba prebrala pochodeň.

V Depeche Mode sme začali ako veľmi mladí a všetci sme v tých časoch viedli bezstarostné životy. No a veľmi skoro sme sa dostali do centra pozornosti. Vince nám opustil krátko po vydaní nášho debutového albumu "Speak & Spell" (1981) a nemám pocit, že sme si v tých časoch boli vedomí, čo pre svet znamenáme. K tomu došlo až v období nahrávania tretieho albumu, "Construction Time Again", kedy sme už boli scestovaní, dospelejší, s vedomím, že by sme k veciam mohli pristupovať serióznejšie. Veľký podiel na tomto procese mal Daniel Miller z Mute. Dovtedy sme ho počúvali na slovo. Poodkryl nám svet a veci, ktoré sme si predtým neuvedomovali. Pamätám si moment, kedy som sedel v jeho aute a počúval "Alles Ist Gut" od DAF... pomyslel som si, tak to je naozaj úžasné!

Nešlo o skladby na jedno použite, hoci šlo o ranné záležitosti. Všetko, čo sme nahrali automaticky spadlo do šuplíka s nápisom "pop", ale možno sme s našou tvorbou tak na konci alebo pomedzí popu.

S nástupom samplov nastúpila aj nová éra. Boli to zábavné časy. Zrejme sme viac času strávili samplovaním, než komponovaním hudby. Samplovali sme úplne všetko, čo sa nám dostalo pod ruky. Veci, ktoré len tak ležali v štúdiu - perkusie ste mohli vydolovať ešte aj zo šuplíka na príbory. Chodievali sme s kladivami na opustené staveniská a trieskali do kovových častí. Celé to bolo o tvorbe hudby skladaním rôznych zvukových prvkov. Napríklad singel "People Are People" (1984), úvodný bassový bicí part pochádza práve z úderov o kovové kusy. Dnes to vyznieva ako jednoduchá záležitosť, no v tých časoch šlo o veľmi komplikované záležitosti.

Používali sme Emulator (8-bitový sampler), čo bola na tú dobu úžasná technológia, no dnes musím priznať, že veľmi obmedzená. Na uloženie jediného zvuku ste museli použiť obrovský floppy disk. Niekedy sa stalo, že ste pri práci zabudli stlačiť "save" a potom vám neostalo nič iné, len si zanadávať, "kurnik, celý deň práce je v háji." Niekedy v roku 1982 sme na koncertoch používali prototyp PPG (jeden z prvých digitálnych syntezátorov), ktorý bol veľmi nespoľahlivý. Kraftwerk sa na nás prišli v Nemecku pozrieť a PPG vypovedal službu už počas prvej skladby a viac sme ho neoživili. Bolo to jeden z najhorších koncertov, na ktorých som kedy hral.

V období 1981 až 1983 sme mali pocit, že v Amerike jednoducho nemáme šancu. Každé interview sa javilo ako boj s niekým, kto stál na strane Bruce Springsteena a elektronickú hudbu nepovažoval za skutočnú. Z každého ďalšieho rozhovoru sme mali obavy. No v období "Some Great Reward" (1984) sme prišli do Ameriky a uvedomili si, že alternatívna scéna je tam na vzostupe a my sme sa stali jej vlajkonosičmi. V tamojších alternatívnych rádiách sme sa tešili veľkej hranosti, spolu s The Smiths a The Cure. Zrazu bolo viac než skvelé robiť niečo odlišné.

Album "Black Celebration" (1986) bol pre mňa prvým, kde sme využili úplne všetko. Boli sme na vrchole, pretože sme začali byť svetoznámi. Vrátili sme sa do Berlína, pracovali s Danielom Millerom a opäť s Garethom Jonesom a všetko do seba zapadalo. Daniel investoval do Synclaviera (polyfonický sampler) a v tom čase išlo o hotový majetok. Získali sme tak ešte viac možností. Napr. pre skladbu "Stripped" sme priložili mikrofóny k Davidovmu autu a nechali nech šliapne na rýchlostný pedál. Alebo vyšli von a vypúšťali petardy. Gareth bol ako na ihlách, takže ak sme dostali nejaký nápad, bol schopný rozmiestniť mikrofóny tak, aby dokázal dokonale zachytiť trajektóriu petardy. Bolo neuveriteľné sledovať, koľko mal vtedy v sebe energie. Ak by to bolo celé na nás, odbili by sme to štýlom, "Znie to síce dobre, ale nechce sa nám trápiť rozmiestňovaním mikrofónov!"

Myslím, že bolo dôležité, že sme ponúkali niečo, čo nik iný, obzvlášť v Amerike. Pre ľudí bolo zrejme šokujúce, že napriek nudnému postávaniu chlapíkov za klávesami na pódiu, bola celá šou strhujúca. Samozrejme, Dave mal na tom obrovský podiel. Bol vlastne jediným ľudským prvkom, ktorým sme si mohli publikum podmaniť.

V období pred albumom "Violator" (1990) som mal vo zvyku často navštevovať tanečné kluby. Rave ovládol scénu, čo ma dosť ovplyvnilo, no vtedy sme si ešte neuvedomovali detroitskú techno scénu. Keď sme od magazínu The Face dostali v roku 1989 pozvanie do Detroitu, aby sme sa stretli s Derrickom Mayom, tak sme len vedeli, o koho ide, nepatrili sme k jeho priaznivcom. Ja som bol k zmene, pokiaľ išlo o skladby na albume "Violator", otvorený omnoho viac. Nešlo len o prepracovanie demosnímkov, pokiaľ išlo o vylepšenie zvuku. Bolo to viac v štýle, "Skúsme to urobiť ako kapela." Lenže v tom momente som už nedoťahoval veci do úplného konca. Rád som prezentoval nápady ku skladbám, aj som rád na nich pracoval, lenže keď to už začalo znieť dobre - Flood, koproducent albumu, tomu horovil "kľúčová práca" - začal som z toho šalieť. Boli to dni neustáleho vŕtania sa vo veciach, dolaďovania, ale mali sme z toho skvelý pocit.

Obyčajne som začínal so zopár akordami, alebo s atmosférou, ku ktorej som si pospevoval. Pôvodné demo singla "Enjoy The Silence" bolo veľmi pomalé, minimalistické, len ja a harmónium, no a Alan Wilder dostal ten nápad doplniť to o rytmus. Pridali sme k tomu zbory a Flood s Alanom dodali, "prečo to ešte neobohatiť o gitaru?" Vtedy som prišiel s tým známym riffom. Myslím, že to bolo jediný krát v našej histórii, kedy sme všetci na seba hľadeli a povedali si, "Myslím, že máme hit." Odviedli sme dovtedy kusisko práce. V 1980-tych rokoch sme vydávali album takmer každý rok a myslím, že práve to nám pomohlo v budovaní základne fanúšikov, takže vydanie albumu "Violator", to bola jedna veľká jazda na vlne slávy. Niekedy si ale musíte uvedomiť, že to všetko je len o tom, byť v správnom čase na správnom mieste.

Elektronická hudba akoby v sebe zahŕňala všetko, čo bolo na punku úžasné a spracováva to futuristickým spôsobom. Nikdy by ma nenapadlo, že sa z toho vyvinie taká veľká vec. Videl som, ako táto hudba prekvitala, no aj tak to bol v roku 1981 parádny šok sledovať, ako Soft Cell dobíjajú hitparády, pretože "Tainted Love" mi stále znela ako čistý underground. Samozrejme, dnes sa toho pocitu zbaviť nedá.

Zdroj: Mojo, 08/2012 (Electricty - A Brief History Of Future Sound)

Názory Devotees (89)

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa