Dobrý Deň Pani Gahanová...

Ako väčšina depešákov, i ja som od čias mojich začiatkov počúvania DM túžila po stretnutí sa s jej členmi. Niet divu, že pri mojom dlhodobejšom pobyte v UK som nevynechala príležitosť navštíviť Basildon a neskôr Andyho reštauráciu Gascogne v Londýne.

Dom Gahanovcov, Basildon
Basildon je obyčajné malé mestečko na východ od Londýna a napriek tomu, že tam nič zaujímavé nebolo, mne sa páčilo (možno uz len kvôli tomu pocitu, že chodím po uliciach čohosi, kde niekedy žili moji obľúbenci :) ) A práve kvôli tomu som sa sem prišla pozrieť na výlet hneď niekoľkokrát. Počas prvej návštevy, kedy som vôbec nevedela, kde by sa mohli nachádzať nejaké "zaujímavosti" som sa len prechádzala po uličkách a rozmýšľala, kde asi mohli bývať. Náhodou som pritom natrafila na školu, kde údajne chodili. Pri pohľade na ňu som sa musela pousmiať, vyzerala dosť ošarpane a akoby bola určená vandalom :) Moja druhá návšteva za doprovodu kamošky, ktorá vedela, kde bývala Davidova matka, už mala jasný cieľ. Domček pani Gahanovej sme našli bez väčších problémov. Uistili sme sa od chalanov hrajúcich sa na ulici, či sme správne a nastala otázka, čo ďalej. Stačilo nám vidieť, kde David Gahan trávil svoje detstvo? Nastalo 20 minút rozmýšľania a analyzovania situácie.......nakoniec sme prišli k záveru, že nestačilo. Čo ak je náhodou David doma a my prepasieme takúto šancu? :). Váhavo sme stlačili zvonček. Vo dverách sa zjavila staršia, až na vrásky, dobre vyzerajúca pani. Nemuseli sme sa ani pýtať, či sme na správnej adrese, podoba hovorila za všetko. Pani Gahanová s rozpačitým úsmevom súhlasila zodpovedať naše otázky. Bohužiaľ, už si nespomeniem na všetko, čo nás zaujímalo, ale jedna jej odpoveď nám s istotou vylúdila úsmevy na tvárach. Naša otázka znela, ci bol David ako malý, neposlušný, na čo pani Gahanová odpovedala, že nie, bol "velmi dobré a milé dieťa". Ešte sme sa dozvedeli, že sme neboli jediné, ktoré ju obšťastnili svojou návštevou, fanúšikovia z celého sveta vraj stláčajú zvonček jej dverí pomerne často (chúďatko pani). Tým sa naša návšteva Basildonu skončila a nasledoval plán číslo dva, návšteva Fletchovej reštaurácie........ Reštaurácia "Gascogne" v časti Londýna zvanej St. John's Wood, bola pomerne maličká, tmavá a pripadala mi trochu stiesnujúco (možno len osobný pocit). Tak isto cenami by som ju zaradila do kategorie tých drahších. Ale to nič nemenilo na situácii, že ju vlastnil jeden z členov skupiny, ktorej som fandila už niekoľko rokov a preto som ju chcela navštíviť s nádejou, že tam snáď niekoho stretnem. Podarilo sa mi to, ale až po niekoľkých pokusoch....
Fletcherová reštaurácia Gascogne, Londýn
V súčastnosti je už predaná.
V ten "osudný" deň, som tam sedela s kamoškami na večeri, keď sa odrazu objavil Fletch. I keď to bol "iba" Fletch, nemusím asi nikomu popisovať ako mi začalo zvierať hrdlo a žalúdok začal vibrovať. Sadol si na stoličku za barom a ja som urobila osudovú chybu, keď som ihneď vyštartovala zo svojej pozície. Toľkokrát v živote som si predstavovala situáciu ako stretnem niekoho z "NICH" a aká budem cool, že to so mnou ani nepohne. Cha-cha. Ak ma vtedy niekto z okolo sediacich sledoval (nepočitam kamátky, ktoré sa ma márne pokúšali zastaviť), musel si myslieť, že mi preskočilo. Celá roztrasená som pristúpila k Fletchovi a posunula mu knihu o DM, (ktorú som práve dostala od kamošiek k narodeninám) s prosbou o podpis. Fletch chladne knihu zobral, spýtal sa ma na meno a načmáral na prvu stránku čosi ako venovanie s podpisom. Knihu mi podal a tým so mnou skončil. Zostala som tam stáť, nevediac, čo ďalej. Jediné, čo zo mna vyšlo, bolo bojazlivé "mohli by sme chviľku pokecať?", na čo Fletch s chladným výrazom tváre odvetil: "možno neskôr" a otočil sa späť k baru. Zostala som ako obarená a so slzami v očiach som sa pobrala naspäť ku stolu. A tak, ako nikdy neslušne nerozprávam (aspon nie na verejnosti), tak som si teraz krásne uľavovala a Fletch dostával jeden nepekný prívlastok za druhým. K stolu som došla zdrvená svojim "neúspechom" a na nálade mi nepridal ani pohľad na "čmáraninu" v mojej knihe. Po emocionálnom výleve som sa trochu ukľudnila a pokračovala v jedle i keď mi oči stále utekali smerom k Andymu a nevraživo ho sledovali. Po chvíli vo mne skrsol ďalši nápad..."pôjdem sa s Andym vyfotiť" prezradila som kamoškám moj najnovší zámer. Tie si len začali klepkať na čelo, že asi nie som normálna, že mi nestačí jedno sklamanie, či potrebujem už zanevrieť úplne, keď ho chcem skúšať "otravovať" aj naďalej. No moje gesto hovorilo za všetko "Som tu, konečne som jedného z nich stretla a bez fotky jednoducho neodídem, nech to stoji čokoľvek". Asi som znela veľmi odhodlane, lebo kamošky len mávli rukou a viac sa ma nepokúšali presviedčat o správnosti môjho rozhodnutia. Medzitým Andy, sledovaný mojim upreným pohľadom (škoda, že mu nezabehlo, priala som mu to vtedy) dojedol a zjavne zmenil náladu z pochmúrneho a chladného nevraživca, na veselého chlapíka. Asi 30 minút (ak nie viac) mi trvalo, kým som dostala búšiace srdce do takého stavu, že som sa odhodlala vstať a isť za ním. Práve sa s niekým rozprával, ale bolo mi to jedno. Párkrát som sa nadýchla a vykročila. "Nemohol by si sa so mnou odfotiť?" počula som neznámy hlas vychádzajúci z môjho vnútra. Očakávajúc zápornú odpoveď, pomaly som sa začala otáčat, keď tu môj sluch zaregistroval: "Samozrejme že mohol. Ale poďme vonku, je to tam krajšie" vychádzalo z odrazu usmievajúceho sa ryšavého chlapika sediaceho oproti mne.Vyšli sme teda pred reštauráciu a kamoška nám obratne urobila hneď dve fotky (pre istotu, ak by ta jedna nevyšla :) ) I keď som predtým mala toho toľko v hlave, čo sa spýtať, zrazu som len zťažka hľadala slová a nakoniec to vyzeralo tak, akoby sa Fletch chcel rozprávať so mnou :-)). Spýtal sa ma, odkiaľ som a po zistení, že zo Slovenska, vyrazil mi dych jeho znalosťou o tom, že hlavným mestom Slovenska je Bratislava. Každopádne, už to nebol ten mrzutý chlapík spred dvoch hodín, ktorý sa mi ledva podpísal do knihy, takže som nakoniec moje rozhodnutie o dalši pokus - fotku s nim, neľutovala a v ten večer som zaspávala so skvelým pocitom, že sa mi konečne splnil môj "sen"... a ďalšia myšlienka v mojej hlave? Už len stretnúť Martina a Davida a už môžem zomrieť :-). Ĺudská povaha je proste nevyspytateľná, čím viac má, tým viac chce :) Verím, že nie som jediná, ktorej sa takato priležitosť naskytla. Iste mnohí z Vás stretli niekoho z DM osobne aj viackrát. Tak som rada, ze sa to konečne podarilo aj mne :).

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa