David: Som naozaj veľmi šťastný

David: Som naozaj veľmi šťastný

Rozhovor s Davidom Gahanom pre bieloruský portál Afisha, ktorý sa v značnej miere sústreďuje na predošlú návštevu Depeche Mode v Minsku, v rámci Delta Machine Tour.

Vaše predošlé turné k albumu "Delta Machine" sa stretlo s veľmi dobrými ohlasmi. Na čo si ty osobne spomínaš najviac?
Samozrejme, najzaujímavejšie boli návštevy miest, kde sme nikdy predtým nehrali. A samozrejme je skvelé nájsť tam ľudí, ktorí sa zaujímajú o našu prácu a hudbu. Po prvýkrát je to vždy vzrušujúce. Nikdy si totiž nie ste istý, ako Vás tam ľudia prijmú. Niekedy je to skutočne výzva, ale keď sa zrazu postavíte na pódium a vidíte pred sebou ten ohromný dav ľudí spievajúcich vaše piesne ... Viete, keď toľké roky navštevujete tie isté miesta, toto je fakt niečo iné. S albumom "Delta Machine" sme navštívili mnoho miest vo Východnej Európe, kde ostatné kapely nie často, ak vôbec chodia. My sme im takto vlastne otvorili cestu a príležitosti tam hrať. Myslím, že vždy je veľmi dôležité veci rozbehnúť.

Aké máš pocity po ohlásení nového, "Global Spirit" turné?
Ešte stále musíme premyslieť veľmi veľa vecí. Hlavne sa my sami musíme čo najlepšie pripraviť. Ja som spevák, takže sa musím čo najviac sústrediť na svoj hlas. Ono to zaberie niekoľko koncertov, kým pocítim jeho plnú silu a zvuk. Od toho momentu sa budem cítiť lepšie. Vždy žijem s obavami, že by som mohol svoj hlas stratiť.

Ako ste mali možnosť vidieť, v Bielorusku máte veľmi veľa fanúšikov, no po prvýkrát ste k nám prišli až po 33 rokoch od štartu vašej kariéry.
Predtým sme jednoducho nikdy takúto možnosť nemali. Ak by takáto možnosť bola, jednoznačne by sme prišli skôr. Musíme sa na veci totiž pozerať aj z logistického hľadiska. Koncert má aj svoju dĺžku a musí to celé ako dobre vyzerať, tak aj znieť. Viete, ja by som bol strašne rád, keby sme hrali aj v Južnej Afrike, Thajsku, či Indii, ale jednotlivé zastávky musíme veľmi starostlivo vyberať.

V krajinách Západnej Európy, ale aj v USA, má Bielorusko status "Terra Incognita", čiže región, ktorý nie je náležite zdokumentovaný. Vieš si spomenúť na pocity, ktoré si mal tesne po pristátí v Minsku?
Prišlo mi to rovnaké, ako všade inde a ľudia takisto. Viete, ľudia sú ľudia a fanúšikovia sú fanúšikovia. V každom meste sa hlavne snažím ľudí vtiahnuť do nášho dvojhodinového programu, v tomto prípade to bolo radostnejšie. Viete, ja sa pokúšam dať ľuďom príležitosť sa aspoň na chvíľu odpútať od reálneho sveta, sveta, v ktorom žijú. Aspoň na tie dve hodiny.

Váš prvý koncert v Minsku vlastne uzatváral prvú časť "Delta Machine" turné. Mali ste možnosť to v hlavnom meste Bieloruska aj osláviť?
Nie, to vážne nie. Ono, v takýchto momentoch chce každý z nás totiž čo najskôr zmiznúť domov (smiech).

No, napr. Vaši britskí kolegovia, kapela Hurts, boli z návštevy našej krajiny takí nadšení, že v jednej piesni, z albumu "Surrender", píšu o dievčati z Minska: "V Bielorusku otvárala večer, tancovala gogo pre zbohatlíkov."
Z času na čas aj ja do textov zakomponujem zážitky z miest, či zážitky s ľuďmi, ktorých stretnem. "Belarus" - skvelé slovo. Skutočne znie skvele a vyvoláva dobrý pocit (smiech).

Len dodám, že ruský jazyk je považovaný za jeden z najmelodickejších vo svete.
Áno, vy viete dokonca zaspievať aj názov vašej krajiny. Máte skutočne veľmi melodický jazyk, to bez debaty.

Keď bol ohlásený váš prvý koncert v Minsku, tak v Bielorusku koloval veľmi obľúbený aprílový žart, že predskokanom Depeche Mode bude bieloruský spevák Alexander Soloduha. Inak, on a ďalší bieloruský spevák, Max Korzh, sú schopní zaplniť minskú Arénu. Pozri si ich videá a skús mi povedať, či by si si ich vedel predstaviť ako vašich predskokanov.

(k Soloduhovi) Pozrite, nerád veci komentujem po zbežnom prezretí. Ale dobre... neznášam to! Je to príšerné (smiech). Skutočne hrozný zvuk. Toto nie je moja šálka kávy, skúsme ďalšie...

(ku Korzhovi) O ňom som už myslím počul. Má zaujímavý hlas, nerozumiem však, o čom spieva. Viete, predskokanov obyčajne ponúka lokálny promotér a náš manažment to buď schváli alebo nie. Takže, ak by sám chcel, nech sa skontaktuje s organizátorom.

V jednom rozhovore si uviedol, že posledné roky už súčasnú hudbu ani nepočúvaš. A ak tak iba tú, ktorú ti odporučí dcéra.
Počúvam, ale veľmi málo. Okrem toho, aj som veľmi vyberavý. Počúvam iba to, čo sa mi naozaj páči. Nicka Cavea, Sigur Ros, Marka Lanegana a niečo málo od Black Keys - a to viem ľuďom aj odporučiť. Inak milujem staré bluesové a gospelové nahrávky, ako aj klasickú, inštrumentálnu, hudbu. Mozarta považujem za úplne prvú rockovú hviezdu. (smiech)

Bieloruskí hudobníci majú inak problém presadiť sa v Británii, či v Spojených štátoch.
Som si istý, že hlavným problémom bude jazyk.

Takisto sa dá povedať, že umelci z krajín ako Bielorusko, či Ukrajina, sa ťažko presadzujú na Západe, nakoľko hudobný biznis v týchto krajinách nie je tak rozvinutý. Čo by si im, ako expert, mohol poradiť?
Aktuálne sa moja dcéra snaží o nejakú hudobnú tvorbu. Je to veľmi zložité. Tak trochu potrebujeme "súperiť s Frederikom Chopinom". Viete, v prvom rade si musíte vytvoriť webovú stránku, stránku na Soundclound-e a podobných službách, aby ste o sebe dali vedieť. Staré spôsoby prezentácie dnes už nefungujú, dnes si mladí hudobníci vytvárajú vlastné svety, v ktorých sa prezentujú. Myslím, že je to skutočne veľmi náročné.

Za našich čias to bolo inak. Ak malo nejaké rádio vplyv, tak sme presadili naše skladby do rotácii a ľudia ich počuli. Dnes však ľudia počúvajú veľmi selektívne. Vďaka streamovacím službám vznikla omnoho väčšia konkurencia, než pred 20-timi rokmi. Ono, konkurencia bola aj vtedy, ale fungovala inak. V dnešnej situácii sa dá poradiť len jedno - píšte, nahrávajte, filmujte klipy a koncertujte čo najviac, ako je len možné.

Áno, nie je to najrýchlejšia cesta k úspechu. Keď sme my začali s vystupovaním, tak v pube bolo tak 5 ľudí a jeden pes (smiech). A to nežartujem, to bolo naozaj tak. Každý víkend, počas šiestich mesiacov, sme vystupovali v jednom londýnskom pube. Neskôr na nás prišlo už 6 ľudí, potom desať, dvadsať ... jednoducho, musíte veľa pracovať.

Nie je pre teba zložité tvoriť a koncertovať, keď máš dnes rodinu a si otcom?
Jednoznačne. Ale častokrát mi to veľmi chýbalo. Deti vyrástli a venujú sa veciam, pri ktorých už otca nepotrebujú. No aj tak je to stále zložité, pretože na jednej strane potrebujem tvrdo pracovať, aby som rodinu zabezpečil a na druhej strane s nimi musím byť neustále v kontakte a byť o všetkom informovaný. Každý deň spolu komunikujeme cez Internet. Je skutočne skvelé, že dnešné technológie umožňujú byť s rodinou v každodennom kontakte.

Dá sa povedať, že si šťastný človek?
Samozrejme, že som šťastný. Som veľmi vďačný za Depeche Mode. Žijem život, kedy sa v mnohých chvíľach môžem úplne slobodne rozhodnúť a takisto môžem pomáhať v rozhodovaní svojim deťom. Mimo Depeche Mode môžem tvoriť vlastné veci, či už sólovo alebo so Soulsavers. Síce to nedosahuje popularitu porovnateľnú s Depeche Mode, ale na tom mi už vôbec nezáleží. Dnes som jednoducho veľmi šťastný.

Názory Devotees (2)

radoo

 1    19. október 2016 o 14:42

sa mi paci hrdost a patriotizmus toho redaktora,zatial co u nas pocuvame z mainstremu,ale aj od nasho najvyssieho-co si o nas pomyslia v zahranici.super rozhovor,originalne otazky.

Gabriel

 2    19. október 2016 o 16:16

@radoo: ja si zasa myslim, ze toto je priklad velmi zleho “rozhovoru”. Novinar dostava zdvorilostne odpovede, nakolko na mnoho veci o ktorych sa ho pyta nema Dave ani len urobeny nazor. Neda sa to nazvat ani rozhovorom, ale iba kladenim pripravenych otazok. Dobry rozhovor podla mna vznikne z dialogu, ak novinar pocuva aj odpovede a naväzuje na ne v dalsich otazkach. Uznavam ale, posadit sa pred kohokolvek slavneho a urobit s nim uvolneny rozhovor chce odvahu a gule.

Depeche Mode FanShop

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa