Dave Gahan: “Sme tak trochu čudácka kapela” - I.

Dave Gahan: “Sme tak trochu čudácka kapela” - I.

Dave Gahan poskytol nedávno ďalší exkluzívny rozhovor pre portál Electronic Beats...

Dave, vieme, že ste aktuálne v štádiu príprav na nadchádzajúce turné Depeche Mode. Čo všetko si to vyžaduje?
No, celé to začalo zostavením zoznamu skladieb, ktoré chceme hrať, obzvlášť zo starších albumov ako "Black Celebration, "Music For The Masses" a "Ultra", ktoré jednoznačne fungujú s albumom "Delta Machine". Treba dodať, že spomenuté albumy majú v sebe silnú kombináciu elektroniky a blues. Takisto premýšľame o "znovuoživení" skladieb, ktoré sme naživo až tak často nehrali, ako napr. "Barrel Of A Gun". Prirodzene ale musíte vychádzať z toho, čo chcú počuť fanúšikovia. Pre nás to znamená permanentnú debatu: "Mali by sme zahrať "Just Can´t Get Enough"?" - "Ja neviem, mali?" Musíte brať ohľad na to, aký význam má tá ktorá skladba pre tých najoddanejších fanúšikov, lenže keď niečo urobíte pred 30-timi rokmi, tak to môže dnes vyznieť ako niečo naozaj 30 rokov staré: tá skladba už viac fungovať nemusí, viete? Môže sa vám tá skladba akokoľvek páčiť, ale fungovať nemusí.

Vieme, že turné otvárate opäť v Izraeli. Nešliapli ste v tomto prípade trochu vedľa a neovplyvnilo vás to nejako?
Možno aj áno, ale prečo by malo? Hudba je predsa univerzálna. Je jednou z vecí, ktoré ľudí spájajú aj napriek politickým hraniciam. A politika do našej tvorby nevstupuje. Vždy sme šli tam, kde sme mali čo povedať. Pre nás je to vždy o príležitosti stráviť niekde čas s ľuďmi, ktorí našu hudbu počúvajú už veľmi dlho. Keď sme tam hrali po prvýkrát pred tým 40-50 000 davom, tak bolo jasne cítiť, že na ten moment veľmi dlho čakali. Bolo to deň po mojich narodeninách, čo som si uvedomil až v momente, kedy celý štadión začal spievať "Happy Birthday", čo samozrejme odštartoval Martin. Mám z toho mp3 záznam.

Depeche Mode sa so svojou tvorbou pohybujú niekde medzi popom a niečím viac experimentálnejším, a to od svojich začiatkov, obzvlášť s využívaním samplov a hudobného dizajnu. To vám umožňuje byť z časti pevnou súčasťou sveta žiadanej produkcie, no na druhej strane pokračujete vo viac progresívnych hudobných víziách. Myslíš teda, že máte bližšie k hudobnej avantgarde alebo k popu?
Myslím, že na tom majú svoj podieľ hlavne vplyvy z čias, kedy sme s kapelou začínali. Vždy sme veci ťahali oboma smermi. O hudbu som sa začal serióznejšie zaujímal v období, keď som mal 15, či 16. Pár rokov predtým začalo Anglicko podliehať vplyvu glam rocku a glam popu, ktoré reprezentovali ľudia ako Bowie, Roxy Music, T-Rex a Slade. Práve to sa vtedy hralo v rádiách. Teda, Bowieho až tak počuť nebolo, ale ostatných áno. A to koketovanie s avantgardou, ktorú prinášali kapely, ktoré sme milovali, to má tiež svoju dlhú históriu. Na druhej strane, ako 12-13 roční sme si kupovali väčšinou "45"-ky vinyle (vtedajšie LP single), hlavne preto, že sme nemali dosť peňazí na kúpu celých albumov. A to malo na naše počúvanie hudby takisto vplyv; ovplyvnilo to naše predstavy a náhľad na popové štruktúry. Ako sme vyrastali, nastúpila vlna punku, to sme ešte stále počúvali tie krátke, rázne popové skladby, no už mali iný šmrnc. Myslím, že skutočná zmena, pokiaľ šlo o prehlbovanie našich poslucháčskych zvyklostí, prišla s nástupom nemeckých Kraftwerk. Práve v tom období, na konci 1970-tych rokov, sa začali formovať aj Depeche Mode. Veci ako Kraftwerk a Neu! boli určené práve pre tých, ktorý skutočne niečo hľadali. Viete, k tomu ste sa nie všade dostali. Takže, ak mal niekto kópiu "Man Machine", okamžite ju zdieľal s ostatnými. Alebo ju vymenil s kamošmi za niečo iné. Hudba bola samostatným svetom. A hlavne vďaka nej ste sa mohli od tohto sveta odpútať, takmer vždy som sa pristihol, ako si len tak pospevujem. Bolo to ako so svetom, resp. svetmi, Davida Bowieho, presne tam som sa vždy chcel dostať. Vyrastal som v malom mestečku na východ od Londýna, to už samo o sebe bol prúser, takže som vždy sníval o tom, že žijem niekde inde, presne ako Bowie. Chcel som to jeho miesto jednoducho objaviť.

Takže hudba, viac než čokoľvek iné, bola pre teba akýmsi únikom?
Presne tak. Hudba mi umožňovala uniknúť od množstva vecí. Nejak som sa nevedel upratať. Bol som jedným z tých deciek... Teda, snažil som sa prispôsobiť s množstvom bánd a kamarátov, ale aj tak som bol iný, taký čudák. Presne tak by ste ma mohli vtedy označiť, hoci som sa bláznil s deckami z ulice, ktoré vždy niečo vyparatili a podobne. Ale aj tak to nebolo nič pre mňa. Nebol som v skutočnosti takým, ako sa to javilo. Viac ma zaujímali veci, o ktorých som sa s kamošmi porozprávať nemohol. Presne ako Bowie, ktorý bol doslova bezpohlavný a veľmi výrazný. Vždy keď som ho videl v telke, tak ma transformoval do úplne iného sveta. Vyznam toho nemôžem až príliš zdôrazňovať, nemali sme toľko peňazí v tej dobe. Moja mama sa musela starať o svoje štyri deti, mala dve práce a vychovávala nás v malom dome. Ale pamätám si, že som mal také malé rádio, ktoré som si mohol zobrať do postele. Obýval som izbu s dvoma mladším bratmi. Spal som v spacáku na matraci, na podlahe, oni dvaja spali na poschodovej posteli. K rádiu som mal malé sluchátko, takže som mohol počúvať neskoro v noci Johna Peela alebo všetku tú podivnú hudbu, ktorá sa do denného vysielania rádia, či televízie nedostala. To bola ďalšia dôležitá súčasť mojej hudobnej výchovy.

Depeche Mode vo svojich ranných časoch vystúpili aj v šou Johna Peela, nie?
Hmmm... myslím, že áno. Viete, fakt neviem naisto, či sme u neho vystúpili. V BBC sme samozrejme vystúpili viackrát, ale ak sme vystúpili u Peela, tak sa to dostalo von len nedávno. Viete, pri dnešných technológicách už nič nie je tajomstvom. Práve to mi príde ako jedna z dnešných viziev v súvislosti s hudobnou tvorbou: vytvoriť niečo, čo má v sebe kus mystiky. Teda, aspoň pre mňa. A ako poslucháč stále rád objavujem. Samozrejme, odporúčania iných sú stále tým najlepším.

A aké posledné dobré odporúčanie si dostal?
Posledné, ktoré ma naozaj zasiahlo, bol debutový album Sigur Ros, ktorý som počul niekedy v období albumov "Exciter" a "Paper Monsters". Vedel som, že chcem z "Paper Monsters" urobiť skutočne rockovú záležitosť s filmovou kvalitou, atmosférou a hĺbkou. Veľkým objavom bol pre mňa aj Mark Lanegan, cez ktorého som sa dostal k Soulsavers, s ktorými som nahral svoj posledný album. Dokonca s nami koncertovali, po tom, čo som to prebral s Martinom. Nápadom musíte byť otvorený, práve preto som veľmi často za posledných 10 rokov vystúpil z tieňa Depeche Mode. Zistil som, že vďala tomu mi návrat do kapely poskytuje omnoho viac radosti a hlavne tak získavam iný pohľad na nahrávanie a skladateľstvo.

Skladateľstvo tvorí základ Depeche Mode, ale niektorí z tých najdôležitejších hudobníkov, na ktorých vplyv sa odvolávate, tvoria hudbu, ktorá má čo dočinenia s klasickou popovou štruktúrou. V článku z magazínu The Face, ktorý dokumentuje výlet kapely do Detroitu v roku 1989 s Derrickom Mayom, Martin prehlásil, že Depeche Mode "nemôžu tvoriť tanečnú hudbu, aj keby chceli." Tak kde teda kapela čerpá inšpiráciu pokiaľ ide o tanečnú hudbu, ale aj v hudbe ako takej?
No, keď sme začínali, s Vincem Clarkem, tak práve tanečná hudba bolo to, čomu sme sa chceli venovať. Mal som takú malú bandu kamošou, gang, s ktorým som navštevoval všetky tie londýnske klube, čo vzišli z punkovej scény. Vince ma veľmi elegantne naverboval na palubu, pretože som si s tým takzvanýn "davom" v Londýne a v Essexe, kde som vyrastal, rozumel. Kedykoľvek sme mohli sadnúť na vlak a vyraziť do tých malých londýnskych klubov, kde hrali Kraftwerk a veci z Bowieho berlínskej éry - "Low", "Station To Station" - bola to inak veľmi malá scéna. Tvorilo je tak zo 200 ľudí, kopec z nich boli moji kamoši a Vince si uvedomil, že tým smerom sa máme vybrať. Prirodzene, keď Depeche Mode začínali s hraním, na koncerty vždy dorazili aj moji kamoši. Kam sme prišli, tam bolo vždy minimálne 50 ľudí. Chceli sme produkovať presne takú hudbu, akú sme počúvali v kluboch, kam sme chodili tancovať. Chceli sme hudbu, na ktorú by tancovali naši kamaráti, hoci to nebolo disco.

Ako si ty sám spomínaš na ten výlet do Detroitu? A akú rolu rozhrali remixy v popularizácii Depeche Mode v kluboch?
Aby som bol úprimný, bolo to dosť bizarné. Derrick May sa v tých ranných časoch dance-electronic-techno scény až príliš snažil o všetko nové. Podľa všetkého sa v detroitských undergroundových kluboch, ale aj inde, tešil veľkej obľube mix "Get The Balance Right". To nás samozrejme ani neprekvapovalo, pretože práve u undergroudovej scény v USA, v rokoch 1980 – 1981, sme sa tešili značnej obľube. V rádiách sa nič také nehralo, všetko sa točilo v kluboch. Bolo to také tajomné. Nikoho nezaujímalo, ako vyzeráme. K dispozícii boli iba naše nahrávky - 12" remixy a predĺžené verzie, ktoré sme nahrali v našich začiatkoch. Napríklad sme mali v ponuke "Schizo Mix" singla "Just Can´t Get Enough". No a v tých časoch ovládli tanečné parkety ľudia ako Giorgio Morodero a disco, alebo to bolo niečo ešte čudnejšie a hlbšie - Detroit, Suicide... veci, čo boli tak trochu punkové a surové, no nie dokonalé. A práve tam sme pasovali. Lichotilo nám to, pretože The Face bol vtedy v Anglicku veľmi trendový magazín a my sme boli vtedy veľmi nepochopení. Viete, pre hocaký magazín, či denník, bolo veľmi zložité nás kategorizovať a my sami sme si v našich začiatkoch veľmi uškodili. Nemali sme vtedy manažéra, takže, ak nás niekto požiadal o vystúpenie v TV, urobili sme to, aj keď šlo o úbohé záležitosti, ako napr. Sobotná ranná šou. Len sme sa snažili s našou hudbou presadiť. Vôbec sme sa nesnažili budovať nejaké publikum, za čo sme boli dosť kritizovaní. Nikdy sme sa cez to v Anglicku nepreniesli. Aj preto je to náš najmenej úspešný trh. V porovnaní s inými miestami vo svete je to fakt divné.

Dnes ste ale takmer každým označovaní za vplyvnú kapelu. Sasha Frere-Jones, kritik z New Yorku, tvrdí, že ste boli poslednou britskou kapelou, ktorá ovplyvnila americkú hudobnú scénu. Malo nejaké to pochlebovanie zbytku sveta vplyv na neutralizáciu niekdajšieho odmietania Depeche Mode britskou hudobnou tlačou?
Viete, mne ten postoj britskej tlače v našich začiatkoch dáva zmysel, pretože počas prvých štyroch rokov nášho fungovania sme to s reklamou trochu prepískli. Viete, v Anglicku, čo urobíte prvé, na to sa nikdy nezabudne. Netreba však zabúdať na fakt, že aj tam máme veľmi silnú základňu fanúšikov a darí sa nám tam. Dvakrát po sebe sme tam vypredali O2 Arénu s kapacitou 25 000 miest. Vždy sme v Anglicku kapelou, ktorá s novým singlom prerazí do Top40-ky. No pokiaľ ide o predaj, porovnávať sa s takými Oasis, ktorí v UK predávajú albumy v miliónových nákladoch, sa nemôžeme.

V poriadku, ale pokiaľ ide o vplyv, Oasis sú v porovnaní s Depeche Mode bezvýznamní. A v Amerike nedosiahli taký veľký úspech - hoci to vyznieva tak, že vy z toho až takú radosť nemáte.
Oasis sú až príliš anglickí. Nám sa podarilo preraziť aj inde práve vďaka undergroundu, ktorý sa mimo UK budoval veľmi pomaly. Naši fanúšikovia sú až extrémne loajálni a ich počet sa stále a stále zväčšuje. Nemecko bolo v tomto smere pre nás takisto veľmi dôležité. Na poslednom turné sme tam hrali pre najviac ľudí, za celú našu kariéru a celé turné zhliadlo dohromady 3 milióny ľudí. To je skutočne niečo nezvyčajné, obzlášť v prípade kapiel, ktoré fungujú viac ako 30 rokov. U2 sa to podarilo, The Rolling Stones takisto... ale my sme v tomto iní. My sme totiž trochu čudácka kapela. Nespadáme do žiadnej kategórie. Sme alternatíva. Sme na druhej strane. Sme akýsi mix rocku, popu, elektroniky, tanečnej hudby a predstavivosti. Je to umelecká forma, ktorú sme vytvorili a môžeme ju použiť v rôznych smeroch. Môžeme ponúknuť remixy našich skladieb, ktoré sú drasticky odlišné od originálov. To The Rolling Stones urobiť nemôžu. Teda, samozrejme môžu, ale má to ďaleko od toho, čo môžu ponúknuť svojim fanúšikom. Ale oni by sa to takého niečoho aj tak pustiť nechceli.

>> pokračovanie

Názory Devotees (1)

Beladona

 1    12. marec 2013 o 19:59

Podle těch uváděných alb, které pasují k Delta M. to vypadá na výborný setlist.
Btw, ta fotka skvěle pasuje k názvu článku grin