Chalani vo filme - 1989

Krátko pred uvedením filmu a dvojalbumu "101" poskytol Martin Gore krátky rozhovor magazínu Melody Maker. Publicista Francesco Adinolfi sa evidentne na Martina pripravil, nakoľko mu rozhodne nekládol štandartné otázky, ktoré chalanov zvyčajne privádzali k únave. A tak sa Martin opäť raz priznal, čo má na svojich skladbách tak rád, čo očakáva od ľudí a aký vlastne je on sám.

Martin sa oprie do kresla v hale hotela Kensington Hilton a pokúša sa ma presvedčiť, že Depeche Mode sa rozhodne, ako filmom, tak aj živým albumom s názvom "101", nepokúsili o komerčnú samovraždu. Načo vlastne potrebuje popová skupina film? Aký význam má vlastne v roku 1989 hudobný film, keď aj ten od U2, "Rattle And Hum" možno vlastne považovať za neúspech?

"No, myslím, že s našou účasťou to naozaj nie je seriózna analýza našej kariéry," zasmeje sa. "A na druhej strane, bol to ten správny čas na nakrútenie filmu. V roku 1984 sme natočili live video s názvom "Live In Hamburg", no mali sme pocit, že finálny produkt sa veľmi nevydaril, takže sme rozhodne potrebovali čosi lepšie. A roku 1984, to už bolo teda pekne dávno..."

"Podľa mňa je film "101" vcelku zaujímavý," dodáva. "Hoci stále som skeptický v tom, či sa mu bude dariť v kinách. Ale ako videokazeta pre fanúšikov to jednoznačne zabralo. Hudobný film má veľmi limitovaný dosah na diváka, zvlášť v kinách. Zoberte si taký "Rattle And Hum", aká veľká reklama mu bola robená, no aj tak neuspel, pretože takýto film zaberie len na ľudí, ktorí sa hudbe venujú a samozrejme na takých, ktorí majú U2 radi."

Kedy ste vlastne začali film plánovať?
"V marci minulého roka. Ešte predtým, ako sme odštartovali americké turné, sme sa stretli s D.A. Pennebakerom, to bolo myslím v apríli. Bol prítomný na väčšine amerických koncertov. Filmovanie dokončil v júni a následne začal s editáciou. Takisto nafilmoval množstvo zákulisných záberov, ako aj záberov z hotelov."

Pennebeker je známy hlavne vďaka dokumentu Boba Dylana, "Don´t Look Back" z 1960-tych rokov, lenže odvtedy sa rockovej scéne evidentne vyhýbal. Prečo ste si vybrali práve jeho?
"Na začiatku sme zvažovali niekoho zo známych ľudí tejto scény, niekoho súčasného, koho si vyberá väčšina kapiel a urobil by slušný film o našich koncertoch. Lenže to by potom skončilo ako štandartný film, ktorých dnes máte na trhu celú kopu."

"Tak sme sa rozhodli pre niečo zaujímavejšie, viac intelektuálnejšie a vtedy nám napadlo osloviť D.A. Pennebakera. Naozaj v hudobnej oblasti nepracoval celé roky, pracoval len v klasickej filmárskej branži, no v podmienkach dnešného hudobného biznisu je takého niečo pre neho úplne nové."

Ústrednou témou filmu sa ale stali peniaze...
"No áno, tie sa točia okolo celého filmu ako kľúčový prvok, ale tým skutočným je koncert," vysvetľuje Gore. "Aby som bol úprimný, film otvorene zachytáva skupinu na cestách a to, čo sa deje v zákulisí. Každý večer sa účtovník baví v zákulisí s promotérmi, otravuje ich s peniazmi a tie sú predsa veľkou časťou hudobného biznisu, čo je ale zasa veľmi kapitalistické."

Kedy ste naposledy odohrali charitatívny koncert?
"V tomto sme veľmi opatrní, hlavne čo sa týka tých veľkých akcií, pretože niektorí ľudia práve tieto akcie využívajú vo svoj neskorší prospech. Keď si zoberiete Live Aid alebo koncert pre Mandelu, tak už týždeň na to väčšina z účinkujúcich vydá nejaký singel a to nejde o žiadnu náhodu, jednoducho využijú moment, kedy si každý pomyslí, "Och, aká milá skupina". Boli sme požiadaní o vystúpenie na Armenia Aid v Rusku, ale odmietli sme. Viete, pre nás by to bolo načasované priam skvele, pretože sa to konalo týždeň pred vydaním nášho albumu."

Niekedy sú live albumy štartom umeleckej pauzy interpreta, pretože postráda inšpiráciu. Dávajú si aj Depeche Mode pauzu a čakajú na riadnu dávku inšpirácie?
"Neviem, či tento dvojalbum znamená akési ukončenie určitej periódy pre nás ako skupinu, no určite je to akýsi koniec jednej éry, či celej dekády. Začali sme v roku 1980, tento dvojalbum vychádza v roku 1989 a rozhodne do roku 1990 s novým albumom neprídeme, a to sa už prehupneme do ďalšej dekády. Možno budeme mať nový singel ešte v tomto roku, ale to s istotou povedať neviem."

"Album vlastne obsahuje všetok materiál, ktorý sme odohrali naživo. Predtým, ako začneme turné plánovať, tak máme v rámci skupiny veľké diskusie, pretože každý z nás chce do setlistu zaradiť svoje obľúbené skladby, takže všetko musí potom prejsť veľkým sitom, výsledkom čoho je zoznam skladieb, s ktorým sú všetci spokojní, aj keď nie úplne. Tento koncert, ktorý bol našim 101-vým v rámci svetového turné, sme nahrali v Rose Bowl, v Pasadene (Los Angeles)."

Vyberali ste skladby podľa nejakej nosnej témy?
"Myslím, že áno. Určite ide o skladby rovnakej kvality, ktorá je vlastne ich spojítkom. Ale to záleží od toho, kam až do minulosti chcete zájsť. Napríklad prvý album vlastne celý skomponoval Vince Clarke, ja som sa vtedy komponovaním seriózne nezaoberal, no na druhom albume, kedy už Vince s nami nehral, som autorom všetkých desiatich skladieb. A väčšina z nich bola napísaná, keď som bol veľmi mladý. Takže tá spomenutá línia kvality medzi skladbami funguje až od albumu "Construction Of Time Again."

"Niekedy je to jasné hneď, hlavne keď ide o skladby, ktoré odkazujú jedna na druhú. Napr. v "Shake The Disease" je odkaz na inú skladbu. V časti, "Now I’ve got everything to do and I’ve said it before I know you have too...", pretože v inej skladbe sa zasa spieva. "Now I’ve got things to do and you have too...". Takéto referencie sa mi veľmi páčia."

Boli ste obviňovaní, že sa z vás stáva obyčajná popová skupina. Súhlasíš s tým, že sa postupne stala vaša hudbe ďaleko prístupnejšia?
"Tak to určite nie. Podľa mňa sme boli v našich začiatkoch ďaleko komerčnejší. Naše prvé dva albumy boli skutočne popové, no nechápem, prečo nás do tejto pozície tlačia ľudia teraz. Veľakrát sa nás doslova pýtajú, 'Prečo sa snažíte byť až tak komerční?'"

"Po počiatočnej fáze prišli sampleri a my sme začali pracovať podľa určitého konkrétneho plánu. Napríklad, ja som napísal nejaké skladby a následne sme sa mohli pustiť do samplovania a experimentovania so zvukmi, takto to fungovalo hlavne na albume "Construction Time Again", kde sme použili množstvo industriálnych zvukov. Vždy sme pracovali podľa určitého postupu a práve preto sme zneli odlišne od všetkého dostupného na scéne."

Ešte stále máš ambíciu zmeniť štýl tvojich skladieb?
"Myslím, že nastal pravý čas, naše pracovné postupy sme vyladili k dokonalosti, teraz chceme urobiť pomyslený krok späť, zanalyzovať to, čo máme za sebou a pokúsiť sa o zmenu. V určitom zmysle sa nám páčia minimalistické záležitosti a myslím, že týmto smerom sa aj začneme uberať."

Čiže dôjde aj k experimentovaniu s novými nástrojmi?
"Elektronike sme verili vždy. U verejnosti sme si získali pozornosť vďaka elektronickému boomu v počiatkoch 1980-tych rokov a neskôr sme sa stali jednou z mála skupín, ktoré svojmu elektronickému osudu verili a nasledovali ho. To bolo v polovici 1980-tych rokov, kedy sme odvšadiaľ počúvali, 'Prečo sa ešte stále venujete elektronike?'. Chceli nás vidieť na folkovej scéne, alebo v akomkoľvek trendovom štýle - laid back jazz, ako napr. Sade, Style Council a podobne. Lenže my sme tomu, čo sme robili, naozaj verili a myslím, že za to znovuobjavenie elektronickej hudby (Acid, Techno alebo New Beat) sa nám dostáva patričné uznanie. Je to len potvrdenie, že to, čomu sme kedysi verili, sa ukázalo ako absolútne správne."

Mimo práce v Depeche Mode, dokončuje práve v tomto období Martin Gore svoj prvý sólový projekt - mini EP. Šesť coververzií skladieb zo začiatku 1980-tych rokov sa na trhu objaví v máji.
"Väčšina ľudí, ktorí sa rozhodnú pre coververziu, si vyberie čo najznámejšiu skladbu, ktorú pozná čo najviac ľudí. Lenže väčšinu z mojich skladieb ľudia nepoznajú. Snažil som sa ich priblížiť tvorbe Depeche Mode. Čiže opäť sample, počítače, ale toto som jednoducho jo."

Tak ako vo filme, ani na tomto albume Gore neprichádza s niečím, čo by ľudia od neho očakávali.
A čo vlastne Depeche Mode očakávajú od ľudí?
"Hlavne dúfam, že nás pochopia. Snažíme sa do našej hudby vložiť realitu - ak si ľudia pozrú film, tak pochopia, že nie sme až takí vážni, ako si doteraz o nás mysleli. Vo filme "101" je veľa humoru a scény, kde by sme sedeli a diskutovali o filozofií tam vôbec nenájdete. Zabávame sa, no na druhej strane berieme našu hudbu naozaj vážne. Sme absolútni realisti a možno práve preto sme považovaní za depresívnu popovú skupinu. No tomuto označeniu absolútne nerozumiem."

Tak ako ani ich fanúšikovia.

zdroj: Melody Maker, 15/04/1989
autor: Francesco Adinolfi