Black Celebration Tour 1986

29.marca 1986 odštartovali Depeche Mode turné k albumu "Black Celebration", ktoré pozostávalo zo štyroch častí. Tá prvá trvala do 17.apríla a zahŕňala zastávky v ich rodnom Anglicku, s finálovým večerom v londýnskej Wembley Aréne.

V Británii však od turné k turné hrala kapela čoraz menej koncertov, nakoľko sa záujem o ňu, na domácej pôde, permanentne znižoval. No na druhej strane sa zvyšoval ich úspech v zahraničí.

Dave: "Myslím, že na tomto turné sa kapela skutočne zomkla. Rozprávali sme sa o tom a vedeli sme, že nás čakajé skutočne zlé časy. Vieme si veci povedať na rovinu, inak by sme už spolu neboli. Zvládli sme spolu veľa zlých období. Hudobné rozdiely medzi nami veľké nie sú, no sme len obyčajní ľudia. Zvyčajne sa pustíme do seba s Fletchom. Tu a tam sa zvykneme povadiť, ale inak sa samozrejme máme radi :) Nemyslím tak, že by nás to priviedlo k slzám!"

Samozrejme, že to medzi Fletchom a Davidom nebolo nijakým spôsobom "vážne". Veci, ktoré začali postupne ničiť kapelu, si spočiatku nik nevšímal, dokonca ani nikto z podporného tímu, preto sa v tom čase o turné všetci vyjadrovali pochvalne.

Fletch: "V zákulisí koncertu v Oxforde bolo cítiť menšie napätie, ale len čo sme vyšli na pódium, tak sa všetci postupne ukludnili. Koncert, až na pár detailov, pokračoval skvele. Jediná vážnejšia vec sa stala mne, keď som počas prídavkov o niečo zakopol, preletel som cez pódium, zranil sa a takmer ohrozil zvyšok turné. Ľudia mi to dodnes zvyknú pripomínať a mne je pri tom vždy trápne."

Práve v tomto období zvyšili Depeche Mode svoju koncertnú reputáciu, aj keď v ponímaní klasických predstáv o hudobnej kapele ešte stále pôsobili zvláštne. Traja statickí hudobníci za syntezátormi a šialene poskakujúci frontman však mali v sebe niečo magické, čo sa nedalo obísť bez povšimnutia. Nedalo sa ísť na ich koncert, aby ste z nich nezostali "na prášky". Podľa Martina práve v tomto období David zaznamenal výrazný posun vo svojej pozícii.
Martin: "Zabral ešte viac pódia, pobehoval a nútil publikum k spolupráci."

Dokonca značná čast fanúšikov je presvedčená o tom, že živé prezentácie skladieb na tomto turné boli omnoho kreatívnejšie a komplexnejšie, než je tomu dnes. Samozrejme bol posun kapely citeľnejší, neustále sa posúvali ďalej, skúšali rôzne vizuálne efekty a všetko stavali na náležitej atmosfére. Toto všetko bolo pre kapelu typické po obdobie albumu "Songs Of Faith And Devotion" a následného turné.

Európskú časť turné odštartovali Depeche Mode vystúpením v Oslo, 24.apríla. 24 vystúpení s finále v Rüsselsheim (25/05). Takmer bez prestávky sa následne presunuli do Spojených štátov, kde odohrali 29 vystúpení a do 23.júla 1986 stihli pridať aj tri vystúpenia v Japonsku.

Dave: "Čim viac sme sa blížili k záveru európskeho turné, tým viac som bol deprimovaný. Chcel som ísť domov. Bol som čoraz častejšie mrzutý a to aj napriek tomu, že mám v podstate ideálnu prácu, len fyzicky a psychicky vyčerpávajúcu."

Okamžitý začiatok americkej časti turné všetko len sťažil. Napriek tomu si však užívali zábavu.

Dave: "Na pódium letelo snáď úplne všetko, podprsenky, nohavičky, podväzkové pásy, dokonca topánky. Po jednom koncerte sme na pódiu napočítali 40 topánok, ale žiadne z nich netvorili pár. Predstavte si tých ľudí, ako idú z koncertu domov!"

Fletch: "Navštívili sme miesta, kde nikdy predtým elektronická kapela nehrala. Pred turné sme očakávali, že sa nám bude dariť skôr na východnom a západnom pobreží, pokiaľ išlo o vnútrozemie, boli sme pripravení na najhoršie. Nakoniec však bolo celé americké turné jeden obrovský úspech. Kamkoľvek sme prišli, ľudia chceli počúvať našu hudbu. Nemyslím si, že predtým zažili koncert kapely nášho typu, čiže bez bubeníka a gitár."

Alan: "Na toto turné sme šli s tým, že sa to všetko okolo nás začína rozbiehať. Ten posun bol očividný, hlavne v Amerike, kde sme sa z malých klubov postupne prepracovali do veľkých arén. Z tohto pohľadu bol ten posun veľmi rapídny."

Fletch: "Hneď po Amerike nasledovalo Japonsko. Mali sme to dosť nahustené, tri koncerty počas troch dní, takže všetko, čo sme videli boli vlaky, hotelové izby a koncertné haly. Naštastie Martinove narodeniny pripadli práve na posledný deň. Po skvelom koncerte v Tokyu nás čakalo vystúpenie v TV, kde producent programu daroval Martinovi video kameru. V tej chvíli som si spomenul na moje narodeniny, ktoré ma zastihli vo Vancouveri a strávil som ich s chorobou v posteli. Svetové turné sa však blížilo ku koncu. Zatiaľ čo sa štáb s technikou vracali z Japonska, Martin s Alanom si dopriali krátku zastávku na Bali. Ja s Davidom sme mali veľkú chuť vrátiť sa domov, tak sme šli svojou cestou. Ešte sme mali pred sebou niekoľko vystúpení na juhu Európy a finálny koncert v Kodani. Ono to takto znie fajn, ale tá zmena počasia a prechod z juhu na sever sa na nás prejavil. A napr. koncert v Bordeaux sme museli zrušil kvôli dažďu."

Široká verejnosť, v tom čase, vnímala Depeche Mode ako "temnú" a "náladovú" kapelu. Na druhej strane si však kapela sama zo seba dokázala robiť žarty.

Dave: "Naživo hráme veľmi hlučne, dá sa to porovnať s Motörhead, ale o tom to predsa všetko je. To je jednoducho sila rock´n´rollu! Sami seba však nepovažujeme za rock´n´rollovú kapelu, no inak robíme všetky veci, ktoré sú pre rock´n´roll typické. Ale zasa taká "It´s A Called A Heart", tak to je rock´n´roll, človeče!" :)

Martin: "Tak trochu škodíme svetu. V podstate ak o sebe prehlasujete, že ste popová kapela, tak môžete na svetlo sveta vyjsť s čímkoľvek."

Ten rock´n´rollový život začala kapela prakticky na americkom turné, kedy upadla do pasce nekonečných žúrok.
Alan: "Je vzrušujúce mať možno navštevovať toľko rôznych miest a stretávať neustále nových ľudí, ale to neustále cestovanie a hotelový život sa Vám veľmi skoro zunuje. Sociálna stránka týchto vecí je však skvelá - kluby, reštaurácie doslova chcú, aby ste ich navštívili a oni pre Vás urobia všetko. Nevýhodou tohto všetkoho je, že sa tým necháte veľmi ľahko uniesť, prestanete vnímať realitu a nie je ďaleko od pravdy tvrdenie, že život na cestách je vlastne život v bubline. Čím viac turné napreduje, tým sa hranie tých istých skladieb, večer, čo večer, stáva nudnejším. Vždy som vystupovanie na pódiu považoval za sureálnu záležitosť. Niekedy som bol mysľou úplne niekde inde, no moje telo fungovalo akoby v režime autopilota.
Bežný deň začínal o jednej, druhej popoludní odhlásením sa z hotela, nasledovala cesta na letisko, let súkromným lietadlom, spolu s asistentami (asi 12 ľudí), do ďalšieho mesta, prílet asi o 16:00. Z letiska priamo na zvukovú skúšku, odtiaľ do hotela (18:00), blesková sauna, posilovňa, teda ak je na ňu čas, a odchod na koncert o 19:45. Nástup na pódium, 20:30 - 21:00. Po skončení koncertu, 23:00, potrebujete dve hodiny na prezlečenie, nejaké krátke rozhovory a doprajete si pivko, či dve. A zrazu je hodina po polnoci a ešte musíte vyraziť niekam von. Ani sa nenazdáte a je sedem hodín ráno a vy máte v sebe kopec drinkov. Počas turné sa nastavíte na život, v ktorom prakticky nespíte a pijete bez pocitu, že vôbec niečo pijete. Stane sa z toho niečo tak normálne, že nemáte šancu rozpoznať, že je to obyčajný klam."

Posledná časť turné pozostávala zo siedmych európskych vystúpení, prevažne v Taliansku, v období 4-16.august 1986.
Dave: "Je fájn tam zájsť práve v tomto období, hlavne kvôli počasiu, ktoré vie byť nápomocné, lenže je to spojené s chaosom! Vlastne, Taliansko samo o sebe je jeden veľký chaos!"

Martin: "Sú to milí ľudia, ako aj všetko okolo, ale sú známi svojou dezorganizáciou. Väčšinou sa stáva, že ak je krajina niečím známa, tak to v skutočnosti pravda nie je, ale v prípade Talianska je to až k smrti pravdivé."

Alan: "V tej krajine sa môže stať absolútne čokoľvek. Posledné vystúpenie sa odohrávalo vo veľkom stane a vonku tak lialo, až sa nad klávesami kondezovala para! Takisto sme tam mali jeden koncert, kde napájací kábel smeroval k pódiu priamo cez dav. V momente, ako sme začali poslednú skladbu, tak niekto z davu ten kábel preťal a všetko skončilo. Tma ako v rohu."

Fletch: "A pamätáte sa na to vystúpenie v niektorej talianskej TV? Stále vraveli, že už o minútu budeme vystupovať a nakoniec sme čakali 13 hodín."

Dave: "Bol tam jeden chlapík, ktorý si robil srandu z našich účesov. Povedal som mu, "no my máme aspoň nejaké", keďže mal očividne príčesok. A keď ukázal na Martina a spýtal sa, "Chalan alebo dievča?", tak sme ho zbili. Samozrejme nás okamžite vykázali a v tej TV nás prestali hrať."

Samozrejme, že tomu tak v skutočnosti nebolo. Existuje o tom dôkaz na YouTube. Moderátor sa naozaj spýtal Martina, či je chalan alebo dievča, no k žiadnej bitke nedošlo (teda, aspoň nie pred kamerami).

zdroj: depechemodebiographie.de