Zbožní Depeche Mode

Vráťme sa raz a opäť k legendárnemu albumu Depeche Mode, "Songs Of Faith And Devotion" a pripomeňme si, ako svoj život, skupinu, turné, vnímali chalani krátko pred jeho vydaním, kedy plný čerstvých síl, entuziazmu a spokojnosti, poskytli rozsiahli rozhovor Martinovu Townsendovi z magazínu Vox.

Pol míle zo štúdia v Bernes, Južný Londýn, kde Depeche Mode nahrávajú svoj desiaty štúdiový album - krátka pešia prechádzka cez spustnutý pozemok - stromoradie, kde Marc Bolan stretol svoju smrť dva týždne pred jeho 30-timi narodeninami. Akoby bolo 30-tka akejkoľvek slávnej osobnosti pobosorovaná nejakým čarovným škriatkom, ktorý robí len a len problémy, no pre štvorku z Depeche Mode je ich tretia dekáda ich životov časom reflexie, prechodu a depresie. [i]"Za posledné roky sa zo mňa stal naozajstný muž,"[/i] otvára hodinku nášho rozhovoru David Gahan. No bola to asi jediná úprimná vec, pretože všetko po tom už vyznelo ako klišé. Za posledné dva roky, ako uviedol, sa mu rozpadlo manželstvo - no zdá sa, že ho z toho až tak srdce nebolí - a v podstate sa zachoval presne tak, ako kedysi jeho otec k nemu: opustil ho ako päťročného. Začiatkom tohto roka sa opäť oženil. [i]"Zrazu som bol opäť schopný nabrať dych a všetko dostať pod kontrolu,"[/i] hovorí. [i]"Bol to dlhý a bolestivý proces, z ktorého sa ešte stále zotavujem, no odrazu mám omnoho viac perspektív dostať od života presne to, čo chcem."[/i] Veľa z Gahanovho zmätku posledných rokov sa odzrkadľuje v novom albume Depeche Mode, o ktorom sa s ním chceme porozprávať: "Songs Of Faith And Devotion". Zriedkakedy spieval s takou silou a istotou ako na tomto albume - zvlášť v skladbe "Condemnation" - a zriedkakedy boli texty Martina Goreho tak presne mierené a šité na Gahanovu situáciu. No čo je hlavné, album sa nesie v pozitívnej, povznášajúcej nálade. Zdá sa, že Gore, zamyslený Alan Wilder a pragmatický Andy Fletcher sa so svojou 30-tkou zmierili (ako aj s postupom skupiny do ozajstne prvej "hudobnej" ligy) omnoho lepšie, ako ich frontman. A táto sebadôvera sa po prvýkrát odrazila aj vo využití služieb iných hudobníkov, gospelových speváčok a sláčikového orchestra. No stále je to Gahan - teraz s vlasmi po plecia a koziou briadkou -, ktorý najlepšie dokáže vyjadriť nové zámery skupiny. [i]"Chceme ľudí pozdvihnúť, dostať ich na vyššiu úroveň, aby sa sami dopracovali tam, kde nájdu určité duchovno, alebo ako to chcete nazvať,"[/i] vysvetľuje. [i]"Všetko je to o akomsi momente, v ktorom pociťujete akúsi ľútosť."[/i] Skupina začala s prácami na novom albume v marci v roku 1992, po celom roku dovolenky. Sami sa dožadovali, aby som rozhovor urobil s každým zvlášť, takže je ťažké nájsť určitý konsenzus, no zdá sa, že si na návrat na scénu ako skupina, budú zvykať trochu dlhšie. [i]"Niet pochýb, že tento album bude absolútne odlišný od všetkého, s čím sme doteraz prišli,"[/i] hovorí Wilder. [i]"Je pravdou, že sme si od seba dali pauzu a každý z nás sa za ten čas venoval vlastnému životu - každý z nás má predsa deti a niektorí sa presťahovali do iných častí sveta - a to nám umožnilo inak hľadieť skupinu, na jej minulosť, súčasnosť a na to, čo vlastne pre nás všetkých znamená. Chvíľu potrvá, kým si na fakt, že sme späť opäť ako skupina, zvykneme. Možno je tomu tak len posledné dva, tri mesiace, kedy sa opäť upevňuje náš vzťah ako skupiny. Myslím, že za posledný rok sa prejavilo veľmi veľa rozdielov medzi jednotlivými členmi Depeche Mode."[/i] Tie "rozdiely" nie sú nijak komplikované, ale nie je ťažké domyslieť si, o čo vlastne ide. Gahan býval obyčajne nešťastný a neistý, viedol "kufrový život" medzi Londýnom a Los Angeles. Wilder zasa nahrával svoj sólový album po umeleckým menom Recoil, ktorý mu zabral celý rok, takže sotva si od štúdiových prác oddýchol. Fletcher a Gore našli uspokojenie v otcovstve a Fletch aj v riadení vlastnej reštaurácie; je tichým spoločníkom reštaurácie St John's Wood v Severnom Londýne. Jednoducho povedané, každý sa vybral vlastným smerom. [i]"V jednu chvíľu som vážne premýšľal o nahrávaní môjho druhého sólového albumu,"[/i] hovorí Martin Gore, [i]"no po narodení mojej dcéry prišlo niečo, v čom som našiel potešenie, omnoho väčšie ako návrat do štúdia. Radšej som sa venoval dcére a so zapálením hral Sega Mage-Drive a Super Nintendo. Takmer celý mesiac som zabil hrou Sonic The Hegdehog!"[/i] Dilema Depeche Mode je presne taká istá, ako u ostatných skupín, ktoré začínali začiatkom 80-tych rokov: ako skombinovať kariéru s rodinným životom? Pre Duran Duran a Spandau Ballet bol odpoveď jednoduchá, rozišli sa a stali sa ľahkou korisťou pre Hello! magazín. Maddness - šiesti alebo siedmi z nich majú jedno alebo viac detí - dospeli na svojich mítingoch ku kompromisu. Skoordinovali svoje turné s termínmi školských prázdnin ich potomkov. Lenže v prípade Depeche Mode je to inak. Kým prišli na to, že rock´n´rollový životný štýl môže ich priateľstvo zničiť, naplánovali na podporu ich nového albumu svoje doteraz najdlhšie koncertné turné v šokujúcej dĺžke 18 mesiacov. [i]"Páči sa mi život mimo rocku,"[/i] hovorí Gahan, [i]"no zároveň ma to všetko parádne hecuje a ťahá k sebe. Moja manželka stojí na 100 percent za mnou, hoci hrozí, že budeme veľmi dlho odlúčení. Ale my to zvládneme, sme dostatočne silní."[/i] Wilder je rovnako neoblomný [i]"S mojou manželku sme už tak dlho spolu, že nám to už príde normálne,"[/i] hovorí. [i]"Ani jej to nepríde zvláštne, keď odídem na turné."[/i] [i]"Vlastne, to nie je práve najideálnejšia situácie, však? Môže za nami vyraziť kamkoľvek sa rozhodne, napríklad do Paríža. Do Clevelandu sa však obťažovať určite nebude!"[/i] Odhodlanie Depeche Mode strmhlav vletieť do rokov 1990-tych, či už by riskovali svoj vnútorný kľud alebo nie, nie je vôbec arogantné (všetci veria, že ich rodinné zázemie je dostatočne stabilné), no cítiť z toho všetkého akúsi prirodzenú chuť po pomste. Anglicko im nie je priaznivo naklonené. Kritici im stále na oči vyhadzujú lacnú dámsku bielizeň a štýl obliekania Martina Goreho v polovici 1980-tych rokov. Ich hudba je označovaná ako "chladná", hoci tomu tak naozaj bolo, ale len na jednom, či dvoch albumoch. Fletcher má dojem, že v Rádiu 1 hrajú ich hity len preto, že musia. Sú momentálne najväčším vývozným artiklom Británie po celom svete - väčším ako Queen kedykoľvek vo svojej histórií - no doma sú neoslavovaní a nemilovaní. Konkrétnym príkladom je ich obrovský úspech v Spojených štátoch, ktorý začal v roku 1985 po dobití Top10 so singlom "People Are People", lenže s podporou MTV by sa im to sotva podarilo - [i]"a potom zrazu po nás úplne šaleli,"[/i] strasie sa Fletch pri pomyslení, ako ich lákali v Pepsi na reklamný spot. Dokonca chceli zavrhnúť myšlienky hrania na štadiónoch, no nestalo sa tak iba vďaka Gahanovi, ktorý po tom priam bažil. Nie, teraz vydajú album, strávia celých 18 mesiacov na turné a uvidí sa, čo sa stane [i]"Do ničoho sa slepo nevrháme,"[/i] hovorí Wilder. [i]"Možno je to niekedy na škodu, možno by sme potrebovali väčšiu dávku odvahy a toto všetko by sme dosiahli už pre rokmi. No nakoniec, opatrnosť sa niekedy vypláca."[/i] Ak by bol úspech Depeche Mode postavený na opatrnosti, možno by tie slávne albumy a turné vôbec neboli. Na samotných singloch prevalcovali predstavu milosrdného Boha ("Blasphemous Rumours"), zvelebovali sado-masochizmus ("Master And Servant") a pohrávali sa s posadnutosťou láskou ("Stripped, "Personal Jesus"). Ich skladby vám možno donútia premýšľať, ale takisto majú v sebe krásu, ktorá si vás každým novým momentom a takisto nikdy nepostrádali určitú dávku súcitu. Martin Gore je majster v striedaní nálad, ako aj v posúvaní uhlov pohľadu. [i]"Myslím, že vždy som písal pekné piesne,"[/i] povie Gore s Cockey prízvukom. [i]"A hoci som často obviňovaný z depresie, myslím si, že tie skladby vždy poukazujú na svetlo na konci tunela... "Master And Servant" je jednou z tých, ktoré si ľudia vždy povšimnú, pretože si myslia, že je to o sado-masochizme. No ak ju budete pozorne počúvať, zistíte, že nie je."[/i] [i]"Popová skladba je nevinný formát. Ak by sme len vrieskali za doprovodu zvukov a boli považovaný za "avantgardu", tak by sme pravdepodobne nemohli vyjsť s takými vecami, aké sme doteraz vydali..."[/i] Hrá sado-masochizmus v Goreho živote dôležitú úlohu alebo sú to len jeho provokačné hry? [i]"Nie, ja som sa vždy snažil písať o veciach z môjho pohľadu. A z môjho pohľadu sa žiadna z vecí, o ktorých píšem, nejaví ako perverzná, viete? Momentálne sa mi však predstavy sado-masochizmu páčia, kluby a veci podobné, ale nevelebil som to."[/i] Nezdá sa, že by sa niektorá z posledne spomenutých vecí objavila na novom albume. [i]"Och, ak sa doň poriadne započúvate, tak ich tam pravdepodobne objavíte,"[/i] zasmeje sa. [i]"Nedávno sme album pustili človeku, ktorý píše našu biografiu a bolo to naozaj zábavné, pretože rozprával práve o tých perverzných veciach. Pustili sme mu päť, či šesť skladieb a keď začala "One Caress" s úvodným veršom "Well I'm down on my knees again", z jeho úst vyšlo, "Pane Bože!"."[/i] Gore v zápätí odpálil jeden zo svojich ďalších neočakávaných výbuchov smiechu. Gore je celkom príjemný spoločník, v ruke drží cigaretu, síce trochu nezvyčajne, medzi palcom a ukazovákom, a odpovede lezú z neho ako z vystrašeného školáka, ktorý uvažuje na otázkami pred tabuľou. Tá akási zvláštna bariéra medzi jeho jazykom a zubami má za následok, že nevyslovuje konce mnohých slov ako aj začiatky slov začínajúcich s "th" a "sh". Príde vám to ako bruchovravecký trik. S celým tuctom skladieb, pod ktorými je uvedené jeho meno, by si Martin Gore zaslúžil verejné uznanie, ako aj miesto medzi tuctovými skladateľskými talentami ako Mich Hucknall, či George Michael, veď svoj talent dokazuje už viac ako dekádu - no toto ho zrejme nezaujíma. [i]"Boli sme pozvaní na odovzdávanie cien Ivor Novello Awards, na také niečo nikdy nechodíme,"[/i] hovorí. [i]"Teda myslím tým, odovzdávanie cien. Kto by tam aj tak chcel ísť? Nechcem ich znevažovať, ale ako je to všetko dôležité? Je to trošku trápne, keď vám na stene visí zlatý disk. Akoby ste tým chceli povedať, 'Pozrite, aký som dôležitý'."[/i] Zdá sa, že ho frustruje britská kritika, ktorá neustále označuje jeho hudbu ako chladnú a zatratenia hodnú, ako aj neustále pripomínanie minulosti, kedy si na pódiu obliekal ženské šaty. [i]"Bolo to len veľmi krátke obdobie,"[/i] hovorí, [i]"a hlavne bezvýznamné. No neskutočne to celé bolo nafúknuté."[/i] Ľutuješ toho dnes? [i]"No, možno k tomu dôjde o také štyri roky, keď sa moja dcéra dostane k nejakým starším fotografiám. Skúsim jej to vysvetliť!"[/i] No napriek tomu tu máme pozitívny a povznášajúci odkaz. Nový album je doslova prešpikovaný náboženskými odkazmi. No v niektorých momentoch znejú Gahan s Gorem ako kňazi závislí od whisky, hlásajúc, [i]"Priatelia, ak zídete z vlastnej cesty..."[/i] uprostred výstrednej "Get Right With Me" a deklarujú [i]"Verím, že hriech zo mňa spraví lepšieho človeka"[/i], v skladbe "One Caress". [i]"Vždy som bol náboženstvom fascinovaný,"[/i] vysvetľuje Gore. [i]"Nikdy som samozrejme nebol oddaným kresťanom, ani som sa aktívne nevenoval konkrétnemu náboženstvu, no myšlienka viery sa mi vždy páčila.."[/i] [i]"Pre názov albumu sme hľadali niečo, čo by malo niečo s náboženstvom spoločné, no takisto narážalo na určitú dvojzmyselnosť. Slovné spojenie "Song Of Faith And Devotion" znie veľmi zbožne, no zároveň... viery v čo? Oddanosť.. ale v čo?"[/i] V Goreho prípade môže byť odpoveďou na obe otázky 'sex'. Aj napriek svojmu biblickému nádychu je nový album stále zaplavený sexuálnou túžbou. Skladba "In Your Room" môže byť najzmyselnejším dielom, aké kedy nahrali. [i]"Podľa mňa 70% našich skladieb sú o sexe, prípadne sa tejto témy nejako dotýkajú,"[/i] hovorí Gore. [i]"Osobne sex pokladám za veľmi dôležitú vec, príde mi úžasné, keď o tom ľuďom rozprávam a oni to pokladajú vo svojich životoch za sekundárnu vec. Pre mňa osobne to zasa tak veľmi druhoradá vec nie je."[/i] Spýtajte sa Goreho na komplikovanosť významu konkrétnych skladieb a on potrasie hlavou, zacituje napríklad Chucka Berryho, ktorý sa priznal, že on jediný napísal "Sweet Sixteen", pretože jeho vydavateľ mu prezradil, že práve to je priemerný vek jeho poslucháčov, tak prečo ich priamo neosloviť? [i]"Pre mňa je to už stratená skladba,"[/i] zasmeje sa. [i]"Ja ju viac počúvať nedokážem."[/i] Keď už zmenil tému na jeho obľúbených skladateľov, zacituje Loeonarda Cohena - [i]"to predsa ľudí, ktorí ma považujú za obchodníka skazy nemôže prekvapiť"[/i] - a následne Kurta Weilla. [i]"obzvlásť keď si dopisoval s Bertoltom Brechtom."[/i] Gore píše skladby výlučne v mólovej stupnici. "Get Right With Me" je však prvá skladba, ktorú napísal v stupnici durovej. No nikdy sa nepokúšal písať hitové skladby ([i]"V momente ako to urobíte, ste stratený"[/i]), a hoci šéf Mure Records, Daniel Miller, sa k nahrávaniu veľmi nevyjadroval a ponúkol len zopár rád, ani Gore, ani nik z ostatných, nebol ničím zo strany nahrávacej spoločnosti zastrašovaný. [i]"Naposledy sa niečo také stalo tuším v roku 1986, keď náš americký vydavateľ (Sire) nás doslova vyhodil so skladbou "Stripped", ktorú sme tri týždne zdokonaľovali a nakoniec skončila ako b-strana singla "But Not Tonight" - skutočne jednodňovej záležitosti. A to len preto, že sa objavila v nevkusnom filme "Modern Girls", ktorý potreboval lepšiu reklamu. Zapôsobilo to na nás ako žihadlo, stratili u nás rešpekt a bolo po všetkom."[/i] Najväčšia podráždenosť skupiny z vyššie uvedeného rozhodnutia pramenila hlavne zo skutočnosti, že rok 1986 bol rokom, kedy takmer všetko ostatné bolo pre Spojené štáty prijateľné. Neboli v USA hviezdy, nemali žiaden rešpekt, no najznámejšia rozhlasová stanica v LA, KROQ, a mnohé ďalšie v New Yorku, ich preferovali až do takej miery, že koncerty Depeche Mode v týchto mestách boli vypredané za niekoľko hodín. Letné koncerty pod holým nebom boli elegantne navrhnuté, prekrásne osvetlené v purpurovej a červenej, a hlavne, veľmi veľmi hlučné. Gahanove vyhlásenia, že o tri roky neskôr sa na ich koncerty v rámci World Violation Tour prišiel pozrieť aj Bono Vox a [i]"ukradol nám niekoľko našich nápadov"[/i], bolo doplnené o láskyplný úsmev, no nemusia mať ďaleko od pravdy. Sám Gahan v bielych lewiskách, bielom tielku, s krátky strihom na ježka, štýlom veľmi podobný Marcovi Almondovi, od roku 1986 prešiel niekoľkými zmenami a trochu smiešne sa začal chytať v rozkroku ako skutočná rocková hviezda, hoci mu k tomu na pódiu chýbali obrie slnečné okuliare, tak typické pre Axela Rosa... [i]"Viac by ste sa mali zaujímať o to,"[/i] hovorí Gahan, [i]"že v tomto všetkom je akási príjemná deliaca čiara medzi 'Pristúpte a pozrite sa lepšie, som Boh' a "Pristúpte a pozrite sa lepšie, pobavím vás a uvediem vás do rovnako príjemného stavu, ako keď prídete domov a rozdáte si to so svojim dievčaťom'. Rozhodne sa prikláňam k tej druhej verzií."[/i] Kým je Gahan na pódiu v pokušení celkom stratiť hlavu, jeho mimopódiový život upadá už od polovice 80-tych rokov. Som usadený na stoličke v slabom osvetlenom štúdiu a mierne nervózny - úsmev v momente ako prichádzajú, nečakane a trochu hlučne - Gahan svoje problémy nikdy nepretieral na verejnosti. V tomto je statočný. Koniec koncov, svoje súkromie poodhaľujú Depeche Mode v rozhovoroch veľmi zriedka, no tentoraz vo mne vzbudzuje dojem, že by mu práve toto mohlo pomôcť. [i]"Po celé tie roky som bol myslím celkom odporná osoba,"[/i] hovorí. [i]"Nepáči sa mi všetko, čo som vo svojom živote videl a stvoril. Je to veľmi osobné, no takisto veľmi závažné, myslím v ponímaní spôsobu, akým som sa snažil prezentovať na tomto albume."[/i] [i]"Dlhé roky som strávil s mojou bývalou manželkou Joane, bolo medzi nami skvelé priateľstvo, lenže to všetko sa pokazilo, a z väčšej časti hlavne kvôli mne. Mám na tom 90% podiel. Dnes však viem, že sa to muselo tak skončiť, a presne s takou bolesťou, akú pozná každý, kto také čosi prežije, pretože som tak vlastne prišiel na to, čo vlastne chcem a získal tak schopnosť vložiť sa do hudby celým srdcom a dušou, čo nakoniec robím nesmierne rád. Stratiť perspektívu je veľmi jednoduché."[/i] Mnoho ľudí si však povie, že tvoja voľba je trochu sebecká - vybral si si kariéru namiesto záchrany manželstva... [i]"No, chcel by som, aby sa na to ľudia takto nepozerali. Išlo o viac, ako iba o túto voľbu. Je veľký rozdiel medzi tým, že veríte v lásku a tým, že to, čo vás práve zasiahlo je láska."[/i] Gahan sa oženil po druhýkrát - a Američankou pohybujúcou sa v hudobnej oblasti - začiatkom tohto roku. [i]"Bolo to veľmi ľahké rozhodnutie. Išlo o jednoduchý výber, medzi bielou a čiernou."[/i] Je však zložité tvrdiť, že je šťastný, pretože je trýznený myšlienkou, že opustil svoju manželku a svojho päťročného syna a k zbaveniu sa tejto traumy má veľmi ďaleko. Táto bolesť je silnejšia ako pozitívne pocity z nového partnerstva a práve toto je základom jeho pozoruhodnej prezentácie na novom albume. [i]"Je pre mňa veľmi zložité o tom všetkom hovoriť, pretože som sa cez to všetko ešte nepreniesol, hlavne preto, že teraz som otcom len na určitý čas, viete? Nezáleží na tom, ako veľmi by som si chcel myslieť, že môžem ovplyvniť život môjho syna, v skutočnosti teraz v tomto smere môžem urobiť veľmi málo."[/i] [i]"Môj otec mňa a moju sestru opustil, keď sme boli veľmi malí a veľmi bezbranní, a presne to isté som ja urobil môjmu synovi. No na druhej strane ani nie,"[/i] vysvetľuje, [i]"pretože som rozhodnutý pre to niečo urobiť. Som rozhodnutý byť s ním čo najviac, hoci má právo ma nenávidieť. Najbližšie s ním budem už na budúci týždeň. Na budúci piatok mám v pláne zájsť do jeho školy a stretnúť sa so všetkými jeho učiteľmi a veci podobné. A Joanne má pre toto všetko pochopenie - chápe dôležitosť toho, aby sme sa s Jackom videli čo najviac. V tomto smere je úžasná."[/i] [i]"V čo dúfam,"[/i] pokračuje, [i]"v čo naozaj dúfam, je že stretne niekoho, do koho sa zaľúbi a pochopí, že láska medzi nami už dávno vyprchala. To by bolo pre mňa to najlepšie, pretože by som sa tak zbavil pocitu strašnej viny, ktorý teraz cítim..."[/i] Ak tá posledná veta vyznela sebecky, tak možno to tak aj naozaj je. No či už je to správne alebo nie - vo svojom živote stále hľadá akési istoty - Gahan sa momentálne sústredí len na prácu s Depeche Mode. Je pre neho dôležité, aby z toho všetkého bolo cítiť skutočnú poctivosť. [i]"Momentálne,"[/i] dodáva, [i]"pre mňa 'štandard' je nevyhovujúce slovo, tak ako aj 'okey', či 'tak sa na to dáme'. Chcem do svojho života priviesť genialitu, chcem tú najsilnejšiu vášeň, lásku a sex. Chcem cítiť, ako sa veci hýbu."[/i] V konečnom dôsledku to však vyznieva ako nárek paralyzovaného človeka. autor: Martin Townsend zdroj: Vox, 02/1993

Názory Devotees (6)

Dangerous

 1    18. apríl 2006 o 07:36

Monghi, díky, díky moc!


In your room - nejsmyslnější píseň DM? Ano! to podle mě platí i po 13 letech od jejího vydání....


Nářek paralyzovaného člověka? Neboj Marku Townsende, za rok po tomhlo rozhovoru mohl Dave i létat, takže žádná paralýza…..

Ringo

 2    18. apríl 2006 o 07:59

je to zvlastni cteni, jakoby byl Dave tehdy uplne jiny clovek nez ten vesele mavajici chlapik ktereho jsem videl v Praze:-) Tyhlety cteni na me pusobi tak nejak mrazive az desive. Na druhou stranu bych se do techto let mnohdy rad prenesl a zazil Devotional tour na vlastni kuzi, kdyz uz ted vim, ze to nakonec vsechno dobre dopadlo:-)

Dangerous

 3    18. apríl 2006 o 08:26

to Ringo: ano, dopadlo to téměř dobře, Alan odešel….. podle mne hlavně kvůli Daveových excesům…...
A věř mi, že Dave byl v roce 93´ na podiu mnohem veselejší než je teď......

Ringo

 4    18. apríl 2006 o 11:45

Dangerous: mno nevim, veselejsi mozna diky tomu ze mel slehnuto:-) Ale ne, ja to proste citim tak, ze ted je z Dava citit, ze je to fakt clovek. V dobach do Violatoru to byl bozsky idol, v dobach SOFAD to byl takovy demonicky tvor. Rekl bych to asi takhle - podat si s nim ruku v 93, to by bylo na mdloby. Podat si s nim ruku dneska, tak bych to citil asi jako vrele potrasani si s rukou s veselym clovekem, ktery zazpival na podiu a jde si zdrimnout do hotelu:-)

nissan

 5    19. apríl 2006 o 12:06

niekto opäť trafil klinec po hlavičke s tou problematickou 30. Fakt zvláštne… ,veľmi hlboký článok.
Hmm DM a lepší vývozný artikel ako Queen - to znie dobre.

nissan

 6    21. apríl 2006 o 20:46

Alan nemal nahrávať recoil album, mylsím, že to ho vážne ovplyvnilo a rozhodlo v neprospech DM.
Dave mal veľa skvelých myšlienok v tom období, škoda len, že neskôr po dobre zdokumentovaných problémoch dostali iný rozmer.
Na margo toho duchovna - ULTRA bola podľa mňa skutočne ďalším duchovným rozmerom, ktorý Dave spomína v súvislosti s vydaním SOFAD, ale potom je to už o niečom inom.

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa