Vzorec dlhovekosti

Depeche Mode štartujú svoje Anjelské turné konečne aj v Európe. Asi niet fanúšika, ktorý by nepoznal históriu tejto skupiny, ale predsa len, pripomeňme si v stručnosti kto sú Depeche Mode, a hlavne sa zamerajme na ich významné medzníky v štvrťstoročnej kariére.

Orchestral Maneuvers in the Dark. ABC. Adam and the Ants. Duran Duran. Zatiaľ čo tieto skupiny dominovali v 1980-tych rokoch v hitparádach na oboch stranách Atlantiku, britská skupina Depeche Mode sa na scéne objavila ako alternatíva k ére tanečnej hudby pekných chlapcov.

Stránili sa módnej scény Nového romantizmu (hoci často boli do tejto kategorie radení) a inšpiráciu, ako hudobnú, tak aj textovú, čerpali v produkcií štýlov Goth a Industrial. A týchto tém sa držali po celé štvrťstoročie ich vlastnej kariéry.

Po 25-tich rokoch a 19-tich albumoch (vrátane "Best Of" a remixových albumov) trio v zložení vokalista Dave Gahan, multi-inštrumentalista Martin Gore a klávesák Andrew Fletcher, ktoré okúsilo všetky podoby slávy, bohatstva a hudobného priemyslu, vydalo v tomto roku (2005) svoj jedenásty štúdiový album, "Playing The Angel".

"Skutočnosť, že sme dokázali vydržať 25 rokov, a pritom jeden druhého veľmi dobre poznáme, je úžasná," uviedol Gahan na oficiálnej stránke skupiny, depechemode.com. "Viete, máme v sebe akýsi pud sebazáchovy. Ale, ak si odmyslím všetky ostatné skupiny z 80-tych rokov, táto by bola jediná, na ktorú by som stavil, že dlho nevydrží. Možno máme mnoho spoločného so skupinami ako U2, či REM, v porovnaní s inými našimi vrstovníkmi, s ktorými sme začínali, a možno je to len záležitosť dlhovekosti. Podľa mňa je dôležité hľadať neustále niečo nové a brať to ako výzvu do ďalšej práce."

Ranné roky

Začiatky Depeche Mode boli sústredené v komponovaní Vincenta Clarka, výsledkom čoho bol "happy-go-lucky" zvuk ich prvého albumu "Speak And Spell", vydanom v roku 1981. Keď v tom istom roku Clarke skupinu opustil (neskôr založil Yazzoo a následne Erasure s Andym Bellom), prevzal skladateľské žezlo Martin Gore (hoci už na debutovom albume sa autorsky prezentoval v dvoch skladbách, "Big Muff" a "Any Second Now").

Popri Goreho komponovaniu zosilnel aj hlasový prejav Gahana, Depeche Mode sa preorientovali na serióznejší zvuk, no stále vhodný pre kluby. Albumy ako "A Broken Frame" (1982) a "Construction Time Again" (1983) boli manifestom syntezátorového zvuku skupiny, no nasledovný album z roku 1984, "Some Great Reward" - s hitmi "People Are People" a "Master And Servant" si našiel svoje publikum aj v Spojených štátoch.

Otvorenie rasovej problematiky ("People Are People") a alternatívneho životného štýlu (S&M v "Master And Servant") dodali citovú hĺbku Goreho textom, ako aj rannému zvuku skupiny: plne kovové švitorenie syntezátorov 80-tych rokov a samplované tlieskanie rúk.

Album "Music For The Masses", vydaný v roku 1987, znamenal zlomový bod v umeleckom vývoji skupiny a stal sa majstrovským dielom, ktoré ukázalo plný potenciál Depeche Mode. Skladby ako "Never Let Me Down Again" a "Strangelove" sa stali výkladnou skriňou vývoja Gahanovho hlasu. Piesne skupiny, ktorá sa v 1980-tych rokoch silne spoliehala na dostupnú technológiu, môžu dnes, o dvadsať rokov neskôr, pôsobiť staromódne, no "Music For The Masses" je nefalšovaným dôkazom, že hudba Depeche Mode prešla s úspechom skúškou času.

Vzostupy a pády

V roku 1990 Depeche Mode spoznali doposiaľ neprebádané hudobné teritóriá. S pomocou producenta Flooda stvorili na začiatku 1990-tych rokov svoje dva najlepšie albumy: "Violator" (1990) a "Songs Of Faith And Devotion" (1993). Skladby "Personal Jesus" a "Enjoy The Silence" sa zaradili medzi najkvalitnejšie skladby skupiny a vďaka týmto dvom si skupina získala v Spojených štátoch obrovský zástup nových fanúšikov.

Po komerčnom a umeleckom vrchole na začiatku rokov 90-tych, skončila skupina na konci dekády v absolútnom chaose. Multiinštrumentalista Alan Wilder opustil skupinu v roku 1995. V zápase s drogovou závislosťou sa v tom istom roku pokúsil Dave Gahan o samovraždu a o rok neskôr sa takmer na smrť predávkoval zmesou heroínu a kokaínu (speedball). Po následnej liečba sa Gahan rozhodol zostať "čistý" a vydržalo mu to až doteraz.

"To, čo som naozaj videl, bola len temnota," vyjadril sa Gahan nedávno pre Rolling Stone. "Bol som takpovediac odpísaný človek. A to bol vlastne začiatok môjho pokusu urobiť s mojim životom čosi iné."

Napriek tomu všetkému vydali v roku 1997 Depeche Mode ďalší album, "Ultra", ktorý pre nasledujúce roky stanovil úplne inú cestu skupiny. Gahan a Gore sa začali venovať svojim vlastným kariéram a Fletcher si založil svoj vlastný label.

Vyrovnanie sa s minulosťou

Mnoho fanatikov do Depeche Mode sa jednoznačne rozdelilo na dve kategórie (a nemajú problém sa s tým priznať): fanúšikovia skupiny z rokov 1980-tych a z rokov 1990-tych. A existuje na to dosť dobrý dôvod: za tie dve dekády sa zvuk skupiny dramaticky zmenil. Aj keď sa Depeche Mode v roku 2000 snažili nájsť spoločné zázemie pre obidve "zvukové" éry, spoločne s definíciou nových zvukov.

Mark Bell, produkoval albumy Bjork, posunul smerovanie skupiny do nových elektronických dimenzií, výsledkom čoho bol album "Exciter" (2001), album plný cupkavých úderov a kvílivých syntezátorov. Napriek umeleckému úspechu, album komerčne neuspel. Dlhoroční fanúšikovia album zavrhli (pre jeho nový zvuk), zatiaľ čo ostatní hľadeli na DM ako na nostalgických čudákov.

V roku 2005 narukoval k Depeche Mode producent Ben Hiller (Blur, Doves), skombinal všetko nové s minulosťou skupiny a zhmotnil to do jedného albumu, "Playing The Angel". "Anjel" sa zbavil atmosferickosti "Exciter-a" a spojil skupinu s viac tanečnejšími rytmami. Skladba "John The Revelator" prezentuje Gahana v najlepšej vokálnej kondícií, zatiaľ čo Gore priam ničí svoju gitaru v "Suffer Well". Gahan na tomto albume po prvýkrát v histórií skupiny prispel aj autorsky, kvôli čomu vznikla v minulosti nejedna zvada.

Ako sa vyjadril prostredníctvom webovej stránky skupiny: "Je jedno čo vhodíte do hrnca, aj tak z toho nakoniec budú Depeche Mode."

autor: Chris Nixon, Union Tribute San Diego, 11/2005

To najlepšie od Depeche Mode

Po vydaní takmer dvadsiatich albumov a nespočetných EP-čiek, singlov a remixov sa pokus o lovenie v katalógu Depeche Mode môže stať nesmiernou skúsenosťou. No keď vás to vzrušenie prejde, zistíte, že Depeche Mode vyprodukovali päť skvelých albumov, ktoré dokonale reprezentujú významné etapy ich kariéry.

Takže tu sú albumy Depeche Mode, ktoré rozhodne stoja za pozornosť:

"Some Great Reward" (1984) : Štvrtý album Depeche Mode slúži ako stručný prehľad rannej tvorby skupiny a ktorý poslúžil ako ochutnávka zvuku DM pre amerických poslucháčov. Single ako "People Are People" a "Master And Servant" sa stali po sociálnej, lyrickej a hudobnej stránke univerzálnym tanečným zvukom Depeche Mode.

"Music For The Masses" (1987) : Temnejšia, pomalšia, viac Goth a menej tanečná hudba ako na albume "Some Great Reward". Šiesty štúdiový album skupiny je v menšej miere postavený na syntezátorových akordoch, čo umožnilo Gahanovi využiť väčšiu emočnú škálu na zdôraznenie jeho dramatického vokálneho štýlu. Album reprezentuje dôležitý krok skupiny k jej vývoju, zbavuje sa klasických tanečných rytmov a smeruje viac k umeleckému prejavu.

"Violator" (1990) : Kombinácia temných tém albumu "Music For The Masses" a ranné skúsenosti skupiny s tvorbou tanečných skladieb sa stala základom tohto albumu. Dokonale vhodný pre slúchadlá a dostatočne rytmický pre kluby, tento album útočí svojimi akordmi a mladosťou a stáva sa najúspešnejším v kariére skupiny, vrátane jeho hitov ako "Enjoy The Silence" a "Personal Jesus". Hoci je ešte stále založený predovšetkým na syntezátorovom zvuku, je aj tak plný života.
Precedens: Goreho spoznávanie bluesových gitár v skladbe "Personal Jesus".

"Songs Of Faith And Devotion" (1993) : Dva albumy s rukopisom Flooda (Nine Inch Nails, U2), "SOFAD" a "Violator", reprezentujú absolútny vrchol umeleckej tvorby Depeche Mode. Takisto Gore sa svojej gitary zhostil viac ako kedykoľvek predtým. Výsledkom je tiesnivý a surový zvuk v kontraste s gitarami a Gahanovými boľavými, clivými vokálmi (dva roky na to sa spevák pokúsil o samovraždu).

"Playing The Angel" (2005) : Nedávno vydaný, prvý štúdiový počin skupiny od pomalého, atmosférického albumu "Exiter" (2001) - experiment, ktorý stojí za vypočutie. Posledný počin Depeche Mode vracia skupinu do oblasti dobre otestovanej albumami "Violator" a "SOFAD": elegantná elektronická tanečná hudba. Namiesto zúfalého úniku od triumfov minulosti, im tento album vychádza v ústrety.