Vzorec dlhovekosti
Depeche Mode štartujú svoje Anjelské turné konečne aj v Európe. Asi niet fanúšika, ktorý by nepoznal históriu tejto skupiny, ale predsa len, pripomeňme si v stručnosti kto sú Depeche Mode, a hlavne sa zamerajme na ich významné medzníky v štvrťstoročnej kariére.
Orchestral Maneuvers in the Dark. ABC. Adam and the Ants. Duran Duran. Zatiaľ čo tieto skupiny dominovali v 1980-tych rokoch v hitparádach na oboch stranách Atlantiku, britská skupina Depeche Mode sa na scéne objavila ako alternatíva k ére tanečnej hudby pekných chlapcov.
Stránili sa módnej scény Nového romantizmu (hoci často boli do tejto kategorie radení) a inšpiráciu, ako hudobnú, tak aj textovú, čerpali v produkcií štýlov Goth a Industrial. A týchto tém sa držali po celé štvrťstoročie ich vlastnej kariéry.
Po 25-tich rokoch a 19-tich albumoch (vrátane "Best Of" a remixových albumov) trio v zložení vokalista Dave Gahan, multi-inštrumentalista Martin Gore a klávesák Andrew Fletcher, ktoré okúsilo všetky podoby slávy, bohatstva a hudobného priemyslu, vydalo v tomto roku (2005) svoj jedenásty štúdiový album, "Playing The Angel".
"Skutočnosť, že sme dokázali vydržať 25 rokov, a pritom jeden druhého veľmi dobre poznáme, je úžasná," uviedol Gahan na oficiálnej stránke skupiny, depechemode.com. "Viete, máme v sebe akýsi pud sebazáchovy. Ale, ak si odmyslím všetky ostatné skupiny z 80-tych rokov, táto by bola jediná, na ktorú by som stavil, že dlho nevydrží. Možno máme mnoho spoločného so skupinami ako U2, či REM, v porovnaní s inými našimi vrstovníkmi, s ktorými sme začínali, a možno je to len záležitosť dlhovekosti. Podľa mňa je dôležité hľadať neustále niečo nové a brať to ako výzvu do ďalšej práce."
Ranné roky
Začiatky Depeche Mode boli sústredené v komponovaní Vincenta Clarka, výsledkom čoho bol "happy-go-lucky" zvuk ich prvého albumu "Speak And Spell", vydanom v roku 1981. Keď v tom istom roku Clarke skupinu opustil (neskôr založil Yazzoo a následne Erasure s Andym Bellom), prevzal skladateľské žezlo Martin Gore (hoci už na debutovom albume sa autorsky prezentoval v dvoch skladbách, "Big Muff" a "Any Second Now").
Popri Goreho komponovaniu zosilnel aj hlasový prejav Gahana, Depeche Mode sa preorientovali na serióznejší zvuk, no stále vhodný pre kluby. Albumy ako "A Broken Frame" (1982) a "Construction Time Again" (1983) boli manifestom syntezátorového zvuku skupiny, no nasledovný album z roku 1984, "Some Great Reward" - s hitmi "People Are People" a "Master And Servant" si našiel svoje publikum aj v Spojených štátoch.
Otvorenie rasovej problematiky ("People Are People") a alternatívneho životného štýlu (S&M v "Master And Servant") dodali citovú hĺbku Goreho textom, ako aj rannému zvuku skupiny: plne kovové švitorenie syntezátorov 80-tych rokov a samplované tlieskanie rúk.
Album "Music For The Masses", vydaný v roku 1987, znamenal zlomový bod v umeleckom vývoji skupiny a stal sa majstrovským dielom, ktoré ukázalo plný potenciál Depeche Mode. Skladby ako "Never Let Me Down Again" a "Strangelove" sa stali výkladnou skriňou vývoja Gahanovho hlasu. Piesne skupiny, ktorá sa v 1980-tych rokoch silne spoliehala na dostupnú technológiu, môžu dnes, o dvadsať rokov neskôr, pôsobiť staromódne, no "Music For The Masses" je nefalšovaným dôkazom, že hudba Depeche Mode prešla s úspechom skúškou času.
Vzostupy a pády
V roku 1990 Depeche Mode spoznali doposiaľ neprebádané hudobné teritóriá. S pomocou producenta Flooda stvorili na začiatku 1990-tych rokov svoje dva najlepšie albumy: "Violator" (1990) a "Songs Of Faith And Devotion" (1993). Skladby "Personal Jesus" a "Enjoy The Silence" sa zaradili medzi najkvalitnejšie skladby skupiny a vďaka týmto dvom si skupina získala v Spojených štátoch obrovský zástup nových fanúšikov.
Po komerčnom a umeleckom vrchole na začiatku rokov 90-tych, skončila skupina na konci dekády v absolútnom chaose. Multiinštrumentalista Alan Wilder opustil skupinu v roku 1995. V zápase s drogovou závislosťou sa v tom istom roku pokúsil Dave Gahan o samovraždu a o rok neskôr sa takmer na smrť predávkoval zmesou heroínu a kokaínu (speedball). Po následnej liečba sa Gahan rozhodol zostať "čistý" a vydržalo mu to až doteraz.
"To, čo som naozaj videl, bola len temnota," vyjadril sa Gahan nedávno pre Rolling Stone. "Bol som takpovediac odpísaný človek. A to bol vlastne začiatok môjho pokusu urobiť s mojim životom čosi iné."
Napriek tomu všetkému vydali v roku 1997 Depeche Mode ďalší album, "Ultra", ktorý pre nasledujúce roky stanovil úplne inú cestu skupiny. Gahan a Gore sa začali venovať svojim vlastným kariéram a Fletcher si založil svoj vlastný label.
Vyrovnanie sa s minulosťou
Mnoho fanatikov do Depeche Mode sa jednoznačne rozdelilo na dve kategórie (a nemajú problém sa s tým priznať): fanúšikovia skupiny z rokov 1980-tych a z rokov 1990-tych. A existuje na to dosť dobrý dôvod: za tie dve dekády sa zvuk skupiny dramaticky zmenil. Aj keď sa Depeche Mode v roku 2000 snažili nájsť spoločné zázemie pre obidve "zvukové" éry, spoločne s definíciou nových zvukov.
Mark Bell, produkoval albumy Bjork, posunul smerovanie skupiny do nových elektronických dimenzií, výsledkom čoho bol album "Exciter" (2001), album plný cupkavých úderov a kvílivých syntezátorov. Napriek umeleckému úspechu, album komerčne neuspel. Dlhoroční fanúšikovia album zavrhli (pre jeho nový zvuk), zatiaľ čo ostatní hľadeli na DM ako na nostalgických čudákov.
V roku 2005 narukoval k Depeche Mode producent Ben Hiller (Blur, Doves), skombinal všetko nové s minulosťou skupiny a zhmotnil to do jedného albumu, "Playing The Angel". "Anjel" sa zbavil atmosferickosti "Exciter-a" a spojil skupinu s viac tanečnejšími rytmami. Skladba "John The Revelator" prezentuje Gahana v najlepšej vokálnej kondícií, zatiaľ čo Gore priam ničí svoju gitaru v "Suffer Well". Gahan na tomto albume po prvýkrát v histórií skupiny prispel aj autorsky, kvôli čomu vznikla v minulosti nejedna zvada.
Ako sa vyjadril prostredníctvom webovej stránky skupiny: "Je jedno čo vhodíte do hrnca, aj tak z toho nakoniec budú Depeche Mode."
autor: Chris Nixon, Union Tribute San Diego, 11/2005
To najlepšie od Depeche Mode
Po vydaní takmer dvadsiatich albumov a nespočetných EP-čiek, singlov a remixov sa pokus o lovenie v katalógu Depeche Mode môže stať nesmiernou skúsenosťou. No keď vás to vzrušenie prejde, zistíte, že Depeche Mode vyprodukovali päť skvelých albumov, ktoré dokonale reprezentujú významné etapy ich kariéry.
Takže tu sú albumy Depeche Mode, ktoré rozhodne stoja za pozornosť:
"Some Great Reward" (1984) : Štvrtý album Depeche Mode slúži ako stručný prehľad rannej tvorby skupiny a ktorý poslúžil ako ochutnávka zvuku DM pre amerických poslucháčov. Single ako "People Are People" a "Master And Servant" sa stali po sociálnej, lyrickej a hudobnej stránke univerzálnym tanečným zvukom Depeche Mode.
"Music For The Masses" (1987) : Temnejšia, pomalšia, viac Goth a menej tanečná hudba ako na albume "Some Great Reward". Šiesty štúdiový album skupiny je v menšej miere postavený na syntezátorových akordoch, čo umožnilo Gahanovi využiť väčšiu emočnú škálu na zdôraznenie jeho dramatického vokálneho štýlu. Album reprezentuje dôležitý krok skupiny k jej vývoju, zbavuje sa klasických tanečných rytmov a smeruje viac k umeleckému prejavu.
"Violator" (1990) : Kombinácia temných tém albumu "Music For The Masses" a ranné skúsenosti skupiny s tvorbou tanečných skladieb sa stala základom tohto albumu. Dokonale vhodný pre slúchadlá a dostatočne rytmický pre kluby, tento album útočí svojimi akordmi a mladosťou a stáva sa najúspešnejším v kariére skupiny, vrátane jeho hitov ako "Enjoy The Silence" a "Personal Jesus". Hoci je ešte stále založený predovšetkým na syntezátorovom zvuku, je aj tak plný života.
Precedens: Goreho spoznávanie bluesových gitár v skladbe "Personal Jesus".
"Songs Of Faith And Devotion" (1993) : Dva albumy s rukopisom Flooda (Nine Inch Nails, U2), "SOFAD" a "Violator", reprezentujú absolútny vrchol umeleckej tvorby Depeche Mode. Takisto Gore sa svojej gitary zhostil viac ako kedykoľvek predtým. Výsledkom je tiesnivý a surový zvuk v kontraste s gitarami a Gahanovými boľavými, clivými vokálmi (dva roky na to sa spevák pokúsil o samovraždu).
"Playing The Angel" (2005) : Nedávno vydaný, prvý štúdiový počin skupiny od pomalého, atmosférického albumu "Exiter" (2001) - experiment, ktorý stojí za vypočutie. Posledný počin Depeche Mode vracia skupinu do oblasti dobre otestovanej albumami "Violator" a "SOFAD": elegantná elektronická tanečná hudba. Namiesto zúfalého úniku od triumfov minulosti, im tento album vychádza v ústrety.
Názory Devotees (24)
Dangerous
1 12. január 2006 o 09:21
já jsem fan 80´ 90´ i 00´
Exciter je tvorbě DM něco jako The Straight Story v tvorbě Davida Lynche - jakoby natočené někým jiným, jen s málo poznavacími prvky…..
Ringo
2 12. január 2006 o 10:27
Ja taktez jsem fan 80, 90 i 00:-) Faktem je ze se mi strida obdobi, takze nekdy vice inklinuji k te industrialni tvorbe 80. let, nekdy se necham unest 90. lety a rockovejsi podobou DM. PTA kloubi oboji obdobi dohromady, takze s tim jsem maximalne spokojen.
Jinak v clanku je to skvele sesumirovano. Co se tyce prelomovosti, tak mi tam ale citelne chybi Black Celebration. To byl prave prelom mezi surovym kovem v SGR a “cistsim” hudebnim projevem v MFTM.
Co se tyce prelomovosti - v ramci DM by prelomovy mohl byt i Ultra, kde se hudba DM dostava do jakesi jine dimenze (viz. Barrel of a Gun, Useless, Freestate, Surrender). Ale faktem je ze i kdyz to album bylo poslechove spickove, preci jen mu schazela klasicka ucelenost a novatorstvi predchozich DM alb.
Dangerous
3 12. január 2006 o 10:53
to ringo: ano s tím se dá souhlasit, že v tom výčtu přelomových alb chybí BC, Ultra je nádherné album s monumentální Barrel of a gun.
Dle mě přelomová alba CTA, SGR, BC, MFTM, VIOLATOR, SOFAD, ULTRA,PTA.

Ringo
4 12. január 2006 o 11:02
Dangerous: prelomova CTA urcite je, kvalitativne vsak jeste misty pokulhava, spise klubova zalezitost nez hudba svetove velikosti. I kdyz pro nas zavile fans nesporne cenny kousek. Ale defakto vlastni jen jeden svetovy hit - Everything Couts. To Ultra bylo bomba album, ale myslim ze prelomem v tvorbe DM nebylo v podstate nicim, protoze v dalsich albech si z Ultra neberou temer nic, podle meho nazoru teda.
Strider
5 12. január 2006 o 17:42
Tiez mi tam chyba BC! Dokonca som pocul,ze tam na zive bicie vela hral Gahan. Neviem ci je to vsak pravda. Na PTA si vsak asi zahral… Mimochodom, necitite urcitu spojitost medzi BC a Exciterom? Ja ano.
insight
6 12. január 2006 o 19:28
Skvele clanky, skvele citanie.
Dakujem.
Ringo
7 13. január 2006 o 06:46
STRIDER: spojitost? Tak to teda nevidim. Snad jedine v tom, ze se velmi uvazovalo po techto dvou albech, zda maji DM pokracovat dal nebo ne.
Strider
8 13. január 2006 o 12:38
Ringo:Tu podobnost vidim v atmosfere a urcitom minimalizme co sa tyka hudby. Je to vsak len taky moj pocit, samozrejme, kazdy vnimame hudbu trochu inak…
Ringo
9 13. január 2006 o 13:29
Strider - no, bude to tim, ze u BC jsem nejaky minimalismus nenasel. Uderne a zvukove velmi bohate a podmanive songy jako BC, Fly on the Windscreen, Stripped, Question of Time, Here is a House, New Dress. No, kdybi byli DM na Exciteru tak minimalisticti jako u BC, tak to by bylo posusnanicko. Bohuzel tomu tak neni.
Ringo
10 13. január 2006 o 13:29
* sorry za preklepy (byly, nikoliv byli a pod., ale snad uz jste si na to u meho rychlopsani zvykli:-)))
chmelko
11 13. január 2006 o 13:56
no, black celebration a minimalistický album mi fakt nejde dohromady, ved rocenzie o BC hovorili, že DM použili na jednotlive zvuky tolko vrstiev, že nešlo ani rozšifrovat o aký zvuk sa vlastne jedna:-)
chmelko
12 13. január 2006 o 13:56
no, black celebration a minimalistický album mi fakt nejde dohromady, ved rocenzie o BC hovorili, že DM použili na jednotlive zvuky tolko vrstiev, že nešlo ani rozšifrovat o aký zvuk sa vlastne jedna:-)
Ringo
13 13. január 2006 o 14:57
Chmelko: Presne, treba Here is a house je pro me no. 1 z BC, ta ma tolik melodickych vrstev, ze by to vystacilo na nekolik kvalitnich pisni
Dangerous
14 13. január 2006 o 15:02
U Black Celebration bych se nebál označení elektronicky maximalistické, je sice slavné i tím, že je v Stripped poprvé použita u DM kytara, ale je tam spíš jenom jako samplík..
Monghi
15 13. január 2006 o 15:59
dangerous: prve pouzitie gitary, hoc v podobe samplu by som hladal este hlbsie v historii DM, nie na BC
uz na CTA ju citit 
Strider
16 13. január 2006 o 20:32
Ten minimalizmus som samozrejme nemyslel doslova, skor som narazal na akysi “akustickejsi” alebo “priestorovejsi” zvuk albumu. Mimochodom, gitaru je pocut ako uz naznacil Monghi na CTA a to konkretne na Love in Itself a And Then.
molon
17 14. január 2006 o 10:37
cool…je dobré, že ste ju tam našli po takom dlhom čase…a je aj na ABF…schválne kto uhádne ???
Monghi
18 14. január 2006 o 11:44
Sampel, ktory sa nesie celym songom Monument
trinle
19 15. január 2006 o 18:06
chcem sa spýtať, možno od veci. Poznáte niekto skladbu “I promise you I will”? tam Dave Gahan spieva vokály, ale neviem s akou skupinou.
diki
Roman
20 16. január 2006 o 23:27
Raz sa tu uz o tom diskutovalo. DM gitary vlastne vobec neodlozili, ako sa pise v roznych biografiach. Len jej zvuk bol vzdy tak zmeneny ze ju na skorsich albumoch nie je poznat.
Dangerous
21 17. január 2006 o 07:05
to monghi and co.: na singlu STRIPPED byla poprvé od roku 81 použita kytara jako regulérní nástroj, já jsem napsal, že je tam spíš jako samplík
Monghi
22 17. január 2006 o 07:18
dangerous: ale ten sampel sa musi nejako pripravit, takze zakladom je “ziva” gitara
a neverim, ze v pripade Goreho to tak nebolo:) ale mozem sa mylit:) ..koniec koncov… co sa tym zmeni? 
Strider
23 17. január 2006 o 11:32
Ked sme uz pri tych gitarach tak napr. na And Then je pouzita ziva akusticka 12 strunova gitara, teda nie sampel. Potom je tu este Love in Itself.4, ktora je cela akusticka - CD BONG 4.
Alizza
24 19. február 2007 o 13:57
K BC: je to fakt super album, milujem najma samotnu skladbu Black Celebration, aj live zo 101 je super…