Depeche Mode je náš život (1998)
Kolekcia singlov a vypredané svetové turné: Depeche Mode, 20 rokov po svojom vzniku, sú zapísaní v histórií populárnej hudby. Martin Gore a Andrew Fletcher nás privítali v Londýne, kde sme im položili nepríjemnú otázku: Stali sa z nich nakoniec noví Rolling Stones?
Rok po vydaní albumu "Ultra" sú opäť na cestách a venujú sa tomu, čo pred pár rokmi kapelu takmer zničilo.
Martin: Tento návrat sme skutočne dôkladne zanalyzovali, aby sme sa uistili, že nerobíme chybu. Každý z nás zvážil riziká a to, že sme boli nakoniec pripravení, tak to hlavne preto, že Dave, Andy a ja sme verili, že sme schopní čeliť všetkému, čo turné obnáša: stres, pobyt ďaleko od domova, pokušenia ... Vieme, že je to tak trochu znepokojujúca skúsenosť. Naposledy to bolo skutočne všelijaké, ale hlavne absolútne mimo kontrolu. Tentokrát bude náš vlak prechádzať cez tie isté zastávky, no bez vykoľajenia.
Tvrdí sa, že Vaše predchádzajúce turné bolo jedno z najprehnanejších v histórií rocku: drogoví dílerí v šatniach, bitky a nervové zrútenia. Ako sa tomu budete vyhýbať tentokrát?
Martin: Namiesto toho, aby sme platili dílerom, budeme platiť iným ľuďom, aby zabránili prístup dílerov :) Rozhodne sa nechceme vrátiť do toho začarovaného kruhu: zvukovka, čakanie, koncert, nočná žúrka v klube a potom párty na hoteli. Tomu všetkému je koniec. Excesov sme si užili až až, nemáme dôvod ich zažívať znova. Práve teraz sme pod neuveriteľným tlakom. Každý deň prídu nové žiadosť o ďalšie koncerty, hoci sa už v rozpise vzdávame aj voľných dní. V rámci Depeche Mode sa zmenilo to, že sme schopní povedať "nie". Odteraz bude zdravie kapely na prvom mieste. A ak sa album bude predávať menej, než tie predchádzajúce, smola. Radšej si zachovám dobré zdravie, ako by som mal robiť všetko preto, aby šli predaje nahor.
Prešli ste zložitými obdobiami, ktoré sprevádzali rozchody, či prerušenia činnosti kapely. A aj napriek tomu máme dnes, viac ako kedykoľvek predtým, pocit, že máme dočinenia s ozajstným klanom.
Andy: Ak by si hocaká kapela prešla len polovicou toho, čím sme si prešli my, už dávno by skončila s veľkým rachodom. Ale my nie. My krízy vždy prekonávame tak, že tie búrky necháme prehrmieť. S Martinom sa poznáme od detstva, vyrastali sme na tých istých uliciach, hrali sa spolu na tom istom školskom dvore. S Davidom je ten vzťah o čosi menej dôverný, ale aj on je z Basildonu. Ako môžete len tak ukončiť vzťah, ktorý trvá už 20 rokov? Existuje jeden aspekt kapely, ktorému ľudia nevenujú dostatočnú pozornosť: Martin nielen skladá hudbu, ale aj píše texty. Keď počujete spievať Davida, tak máte pocit, že sú to jeho vlastné slová. A pritom sú Martinove. Tí dvaja sa poznajú tak dobre, že táto ilúzia jednoducho okamžite zafunguje. Mali rovnaký život, pochádzajú z toho istého malého mesta, prešli rovnakou cestou, robili tie isté chyby a to všetko počuť ako na albumoch, tak aj na koncertoch.
V ktorých albumoch ste sa našli na úplnom začiatku? Aká hudba spájala Váš klan?
Martin: Spomínam si, že sme sa celé hodiny dokázali baviť o Bowiem. Nielen o jeho hudbe, ale aj o jeho postojoch, obliekaní, reportážach ... on pre nás vždy bol, a aj zostáva vzorom.
Andy: Všetci sme boli fanúšikmi glam rocku, Garyho Glittera, T-Rex ... ale David mal rád aj tie post-punkové kapely ako Magazine a Gang Of Four. Punk mal na neho veľký dopad a nesmierne ho vzrušovalo, ako ho niektorí ľudia prijali a posunuli k niečomu inému. Veľmi skoro na to došlo k rozmachu elektronickej hudby, ktorá prišla s kapelami ako Human League a ich lacnými syntetizátormi, a práve vtedy sme pocítili existenciu tých neuveriteľných možností. Martin na skúškach dával dohromady svoj syntetizátorový zvuk a postupne sme sa premenili na Depeche Mode.
Martin: Ďalšou kapelou, ktorú sme mali všetci radi, boli Kraftwerk. Spomínam si na diskusiu, v ktorej sme dospeli k tomuto záveru: ak dokážeme spojiť technológiu, ktorú používali Kraftwerk, s piesňami s krásnymi melódiami, potom tu budeme mať svoje miesto. Emócie Neila Younga alebo Johna Lennona prenesené cez syntetizátory Kraftwerk, to bol môj sen. Soulová hudba prezentované elektronickými nástrojmi. Takže sa z nás stali puristi, tvrdohlavci: v našej hudbe nebolo miesto pre gitary. A to aj napriek tomu, že mojim prvým nástrojom bola práve gitara, ktorú som ako 12-ročný dostal od rodičov.
A v akom veku si sa rozhodol stať hudobníkom?
Martin: Tým som chcel byť tuším odjakživa, vždy som chcel robiť hudbu a každý deň sa modlím, aby to nikdy neprestalo. Ale jasnejšie som v tom mal ako 12 - 13 ročný: "práca v kancelárií? Nie, ďakujem." Mám fyzickú potrebu hudby, ako svojej vlastnej, tak aj hudby iných. Aj dnes je mojou najväčšou vášňou rocková história. Chcem vedieť všetko o Elvisovi, Dionovi DiMuccim, Johnym Cashovi ... Nič na svete mi nerobí väčšiu radosť, než hudobné nahrávky: milujem The Beatles, The Rolling Stones, Kraftwerk ... musím ich nahrávky počúvať tak často, ako sa len dá, je to môj kyslík.
Aj po toľkých rokoch tu stále zostáva jedna záhada: ako sa Ti stále darí zachovávať úprimnosť a jednoduchosť melódií, ktoré komponuješ?
Martin: Túto otázku považujem za veľmi komplikovanú a zároveň za veľmi osobnú. Týka sa intímnych vecí, pre mňa až trápnych. Ak sa tie melódie javia ako úprimné, tak to asi preto, že nie som veľmi dospelý človek, možno niekomu prídem ako zláštny typ, trochu retardovaný :) A ak sa moje piesne javia ako smutné, či melancholické, tak je to preto, že som vždy taký bol: rovnako pochmúrny a veľkorysý, neustále melancholický. Typický človek, ktorý neustále vtipkuje a nemôže si v tomto smere pomôcť ... často z toho mám menšie depresi ... je mi ťažké o tom hovoriť, pretože sa bojím čeliť príčinám tohto smútku. Jediné, čo môžem povedať je, že som vždy písal prirodzene, inštinktívne. Sadnem si za klavír, vypočujem si melódiu a začnem spievať prvú vec, ktorá mi napadne, bez toho, aby som si kládol nejaké otázky. Moje piesne sa rodia vždy rovnako a môj mozog v tom nehrá žiadnu úlohu. Často som čítal, že piesne Depeche Mode pôsobia rovnako, ale to preto, že sú jediným, čo viem napísať. Predtým, ako sa z toho stane jednoduchá hudba, je to hudba prirodzená, intímna, inými slovami dosť smutná. V skutočnosti je to to, čo ju robí pre mňa takou vzácnou, čo robí hudbu pre mňa životne dôležitou činnosťou. Ak by som viac nemal to priame spojenie s dušou, tak by som sa zbláznil. Som človek, ktorý príliš veľa premýšľa, karikatúra ustarosteného typu. Keďže trávim čas kladením si absurdných a obsedantných existencionálnych otázok a hudba je to jediné, čo mi umožňuje uniknúť pred temnými myšlienkami. Sadnem si za klavír a zrazu je všetko panenské, nepoškvrnené, ako v prvý deň ... rád sa nechávam unášať melanchóliou ... nie náhodou sú Massive Attack a The Smashing Pumpkins moje dve najobľúbenejšie súčasné kapely.
Poskytuje Vám rovnaké potešenie a únik aj pódium?
Andy: S Martinom máme obrovské šťastie, máme Davida Gahana, speváka, ktorý na seba strháva všetku pozornosť, a ktorý hýbe davmi. To nám umožňuje robiť si našu prácu pokojnejšie.
Martin: Pódium sa pre mňa stalo akousi mechanickou záležitosťou. Často som bol žiadaný o spoluprácu s inými Ľuďmi, aby som napísal jednu, či viacero skladieb. Ale bolo mi jasné, že by to nefungovalo práve preto, že by som to bral mechanicky, ako platenú prácu. Nie som schopný písať, ak je v miestnosti niekto ďalší, úplne ma to paralyzuje. Dokážem skladať len pre Depeche Mode.
Piesne píšeš už viac ako 20 rokov. Máš stále pocit, že napreduješ?
Martin: Albumy, aké sme vydávali v polovici 1980tych rokov, by som dnes mohol produkovať dvakrát ročne. Na druhej strane, skladby na úrovni "Barrel Of A Gun" ... to sú presne tie piesne, ktoré ma dnes zaujímajú. Chcem písať obnažené skladby, minimalistické. Mám rád, keď majú moje skladby vlastné "telo": dve nohy, dve ruky, telo a hlavu. Chcem ísť inštinktívne ďalej týmto smerom, ale je to zložité. V každodennom živote neustále zápasím so svojim ultralogickým, karteziánskym duchom, neustále potrebujem na všetko nejaké vysvetlenie, čo mi dosť otravuje život. Chcel by som byť spontánnejší, uvoľnenejší, nechať sa unášať. Chcel by som byť vždy tým človekom, ktorým sa stávam, keď komponujem. Dávam prednosť tejto osobnosti, pred tou, ktorú ukazujem verejnosti, pretože ten, kto píše, je dojímavejší, ľudskejší, než ten druhý.
V roku 1981 mali Depeche Mode veľmi silnú etiku, zdedenú z punku: žiadna zmluva s vydavateľstvom, žiaden manažér, veľmi prísny umelecký prístup. Čo z toho pretrvalo dodnes?
Andy: Stále sme v Mute, stále robíme všetko a pokračovali sme tým istým umeleckým smerom aj vtedy, keď sa všetci obracali ku grunge alebo technu. Nikdy sme nemali pocit, že sa nám kapela vymyká z rúk, že sa meníme na nejaké nekontrolovateľné monštrum. Viem, že Dave to tak niekedy cítil, ale osobne som veľmi hrdý na to, že sme sa stali tým, čím sme.
Nedávno sa jeden britský novinár o Vás vyjadril, že ste Rolling Stones Vašej generácie.
Andy: Ak sme pre našich fanúšikov dôležití ako Jagger a Richards pre tých ich, potom to beriem ako kompliment.
Martin: Sme živá kapela, nie inštitúcia. Okrem toho, ja to beriem tiež ako kompliment: pretrvať a byť dôležitý pre ľudí, to nie sú žiadne chyby.
Nemáte niekedy pocit, že ste väzňami tejto kapely, že nie ste schopní robiť niečo iné, či dokonca hrať niečo iné?
Martin: Dlho som nad touto otázkou uvažoval, pretože zahŕňa veľa súkromných otázok: stal som sa strojom, som schopný sa sám riadiť? Ale v posledných rokoch, po krízach kapely, som sa v tomto smere upokojil. Pochopil som, že nie je možné náhle zmeniť chod vecí. Z hudobného hľadiska to znamená, že budeme vždy identifikovateľní: s piesňami, ktoré píšem a jedinečným Davidovým hlasom by aj album nahratý v Nashville, s texaským country producentom, bol stále albumom Depeche Mode. Je zbytočné snažiť sa zmeniť svet, najmä ak je tento svet pohodlnejší, než ktorýkoľvek iný. Depeche Mode je náš život, teraz ho musíme len žiť!
zdroj:Los Inrockuptibles, Argentíne, 11/1998
