David pre MTV News (1997) - 2/2

Rozhovor moderátora MTV, Johna Norrisa, s Davidom Gahanom, ktorý sa uskutočnil v londýnskom klube Brown´s Nightclub, na konci januára 1997, kedy sa naplno rozbehla kampaň k očakávanému albumu "Ultra".

V tom rozhovore pre NME sa jedna čas venovala záležitosti s Kurtom Cobainom a Tvojou fascináciou, či až závisťou. Zašlo to až tak ďaleko, že som mal pocit, že si si vedome želal smrť, prípadne Ťa k nej niečo priťahovalo.
David: Určite áno. Ale myslím, že to bolo celé založené na strachu. Strach zo straty toho, čo som vnímal, že je pre mňa veľmi dôležité. Išlo o akési rozplynutie sa v niečom, čo už ľudia neradi vnímajú. Vytvoril sa tak ideál, že to, čím som bol, bolo presne to, čo ľudia chceli. Ja som chcel vyhovieť všetkým a pritom som na Davida úplne zabudol. A keď som sa Davida pokúšal nájsť, už bolo neskoro.

Myslím, že som sa viackrát, rôznymi spôsobmi, pokúsil o samovraždu. Bolo to však viacmenej volanie o pomoc a keď o tom dnes premýšľam, tak musím uznať, že som sa vtedy vždy uistil, že mám okolo seba dostatok ľudí na to, aby ma v určitom okamihu niekto zodvihol z podlady. A takto ma zodvihli aj v Sunset Marqius a opäť raz odviezli do nemocnice.

Mám vlastne šťastie. Cítim sa vďačný a šťastný, že som tým v živote prešiel. Je veľa ľudí na tých stretnutiach, ktorí takéto šťastie nemajú. Viete, nemajú okolo seba ľudí, ktorí ich vždy, keď padnú, zodvihnú. Viete, ak by som okolo seba nemal ľudí, ktorí chcú, z akéhokoľvek dôvodu udržať Davida nažive, tak by som bol už dávno mŕtvy. Bolo šťastím, že tam tí ľudia boli a z akéhokoľvek dôvodu sa snažili udržať toto telo v pohybe. Či už len preto, aby vznikol ďalší album Depeche Mode alebo to bol úplne iný dôvod, toto ma vážne nezaujíma. Boli časy, kedy som v naštvatosti zvykol hovoriť, "Jasné, chcú aby som bol čistý len preto, aby som mohol nahrať ďalší album." Ja som dokázal použiť akúkoľvek výhovorku na to, aby som si opäť mohol niečo streliť alebo sa zhúliť, chápeš? Povedal som si, "srať na to, veď je nedeľa". Ja totiž nedele neznášam.

Môžem sa spýtať na obdobie, kedy si bol v New Yorku a na Tvoje pocity z kapely ... tešili ste sa na novú nahrávku alebo boli drogy stále takou veľkou súčasťou Tvojho života, že Ti bolo vlastne všetko jedno ...
Bolo to skôr ako na húpačke, niekedy som prekypoval nadšením a potom to zrazu šlo ako z kopca, cítil som sa nešťastný ... ak mám byť úprimný, bolo to všetko ... ja ani neviem. Skôr mi to všetko pomohlo v uvedomení, čo vlastne robiť nechcem ... ono to bolo vlastne ešte predtým, než som sa vzdal šance. Vlastne, ja som sa rozhodol so všetkým skoncovať dokonca aj bez toho, aby som sa vzdal tej šance ... ale posledných 8 mesiacov práce na albume mi naozaj veľmi pomohlo. Bolo to ako terapia, vďaka Martinovým textom a piesňam, ktoré sú v podstate o osude, čo je tak trochu desivé.

Martin raz spomenul, že rozhodne nepíše texty šité na Teba, ale ak do toho môžeš vniesť niečo aj Ty, tým lepšie ...
Vieš, s Martinom sme mali raz takú debatu, myslím, že to bolo v Čile, kde nás zastihla tá vec s Kurtom Cobainom. Bolo to presne v tú noc a boli sme u mňa v izbe. Bolo veľmi neskoro a veľa sme pili. Či bol opitý aj on, to neviem, ani neviem, či si na toto pamätá, ale mne to v pamäti utkvelo. Povedal mi, že má pocit, akoby svoje piesne dostával od Boha a mal vtedy pocit, že o ten dar prišiel, pretože veľa pil a tak ... z nejakého dôvodu si myslel, že tú tvorbu musí smerovať cezo mňa, že ja som jeho hlas a tak podobne, čo som považoval za tú najkrajšiu vec, akú mi kedy povedal. Vtedy sme obaja boli v takom "milujem Ťa" móde, ale mne to aj tak utkvelo v pamäti, akoby som mal naozaj dostať nejaký odkaz, chápeš.

Možno to bol nejaký odkaz, možno nie, ale asi som si mal z toho niečo odniesť. Ale trošku som sa toho držal, veľa o tom premýšľal ... a presne toto ma viedlo k tomu, aby som tento album dokončil a nakoniec som tomu rád. Cítím v sebe naozaj hrdosť na to, čo sme dokázali.

A Tvoje pocity z Vašej aktuálnej hudby, z toho, čo si sám chcel urobiť, prípadne vzhľadom na to, čo bolo všetko popísané, ako si sa na albume "Songs Of Faith And Devotion" dožadoval ísť iným smerom ...
Myslím, že som sa opäť raz pokúšal zmeniť osud Depeche Mode sám, na vlastnú päť a hovoril sám sebe, že by sme toto a tamto mali urobiť ... lenže, Depeche Mode je kolektív ľudí a nápadov, takže som sa v podstate opäť raz snažil presadiť vlastné ego z dôvodu, ktorý fakt nepoznám, nakoľko to mám všetko trochu rozmazané. Ale už nemám pocit, že to potrebujem urobiť.

Sústredil som sa hlavne na snahu, kedy som do spievania vkladal vlastné pocity a srdce. Vieš, Depeche Mode mi dnes príde ako film, ku ktorému Martin napísal scenár a zároveň ho režíruje. No a ja som ten herec, ktorého úlohou je to nejakým spôsobom odovzdať ďalej, vyjadriť všetku tú emóciu. Je to hudba hlavy a ja som srdce, či niečo podobné. To vôbec nedevalvuje Martina a jeho skladateľstvo, jednoducho takýmto spôsobom sa Martin vyjadruje. Jemu sa ťažko vysvetľuje to, čo robí, ale za tie roky som si uvedomil, a dnes to plne akceptujem, že Depeche Mode, to sú do značnej miery Martinove piasne a môj hlas. To je presne to, čo počujete, keď počúvate Depeche Mode. Tí dva, jeden bez druhého, by neboli Depeche Mode.

Pôsobíš ako veľmi spoločenský človek, ktorý rád rozpráva, komunikuje ... to je zaujímavé ...
Som dobrý herec :)

To ako vážne? Nebodaj nemáš rád spoločnosť iných ľudí?
Vieš čo? Jasné, že mám, ale je to trochu zložité, ani neviem prečo. Ale postupne sa cítim sebavedomejšie, keď na to naozaj príde. Ale aj dnes ráno sa mi pri predstave dnešného programu trochu skrúcal žalúdok a pritom tieto veci robím už tak dlho ... veď som v kapele už 17 rokov ...

Možno to bolo len tým, že si vedel, aké témy sa budú rozoberať.
Neviem. Nie je to o tom, že by som sa cítil nepríjemne v súvislosti s tým, že by som sa mal ospravedlniť za všetko, čo som urobil, skôr sa do istej miery cítim zodpovedný za to, že moje činy môžu viesť k tomu, že si niekto bude myslieť, že je to v podstate v poho, že je to správna cesta ... bol by som nerád, keby si niekto myslel, že to, čím som si prešiel za posledných pár rokov, je niečo super, prípadne je to spôsob, ako by mal umelec fungovať, nakoľko je to úplná blbosť.

V istom období som mal pocit, že na to, aby som mohol spievať piesne ako "Condemnation", musím byť v stave veľkej bolesti. Myslel som si, že to inak nedokážem. Mal som pocit, že celá prezentácia stojí na skutočnosti, keby sa postavím na javisko a dám zo seba absolútne všetko, že inak ako dostať všetko zo svojho tela von to nejde ... to sa týkalo aj skladieb ako napr. "Walking In My Shoes" a podobne ... Ale všetko to bolo iba v mojej hlave. Namiesto toho, aby som to robil srdcom a nechal veci plynúť, tak som to všetko robil hlavou. Najradšej by som bol spokojný sám so sebou, cítil sa pohodlne vo svojej koži, ale myslím, že kým sa tak stane, tak to ešte nejaký čas potrvá.

zdroj: MTV, 01/02/1997