Tvoja jama je hlboká len toľko, koľko sám chceš

V nadväznosti na ukončený seriál "Q: The Story Of... Depeche Mode" mi nedá nevrátiť sa do obdobia Gahanovho vytriezvenia z heroínového ošiaľu a jeho nutkania vypúšťať do sveta premúdrelé rady a skúsenosti človeka, ktorý prešiel osobným peklom. Nasledujúci rozhovor poskytol David pre MTV v roku 1997.

Moderátor MTV News, John Norris, si dal s Davidom spicha v londýnskom Brown's Nightclube a sám mal čo robiť, aby pochopil, o čo vlastne znovuzrodenému Gahanovi ide.

Ako sa máš a nie si ešte chorý z tejto otázky?
Nie, je to príjemná otázka a moja odpoveď je, že sa cítim stále lepšie a lepšie. Mení sa to každým dňom, vážne. Z dňa na deň. Ale teraz sa cítim omnoho lepšie ako pred takými ôsmymi mesiacmi.

Aké sú tvoje dni teraz? Myslím tým, či máš toho veľa na starosti. Chodíš na pravidelné stretnutia?
Áno, to je niečo, čo musím. Ak chcem zostať triezvy a pokojný, tak potom musím pre to niečo aj robiť. Inak povedané, ak som mával dni plné aktivít, tak v tom chcem aj teraz pokračovať.
Veci potrebné na vnútorný pokoj sú veľmi jednoduché. Ale bol som narkoman, tak si to všetko môžem trochu viac skompilovať, ak chcem. Viete, byť závislým, to je niečo, s čím sa človek narodí. Zistil som, že cítim všetko novým spôsobom. Všetko je pre mňa zrazu nové. Učím sa tým znova žiť svoj život.

Bez opory, viete, myslím takej, ktorú si vždy držíte v pamäti, ako niečo, čo vás vždy podrží. Myslím, že je to niečo, čo vám neskôr uľahčí život. Všetko je to pre mňa nové a každý deň to zdokonaľujem.
Musel som vyselektovať svojich priateľov a zostať len s tými, ktorí mi chcú naozaj pomôcť. Mám sponzora a navštevujem sedenia, liečenia a pod. Robí mi to dobre, ale viete, ťažko sa to všetko vysvetľujem niekomu, kto nebol závislý. Ak sedíte v jednej miestnosti s tlupou ľudí, ktorí majú rovnaké problémy ako vy, tak vám to príde pohodlnejšie. Zistil som, že mi veľmi pomáha sedieť hodinu a pol v jednej miestnosti s rovnakými ľuďmi ako ja, len tak ich v tichosti počúvať, o tom, ako sa snažia zvládnuť svoje problémy a prežiť ďalší deň. Každý sa snaží nejako pomôcť tomu druhému a ono to vážne funguje.

Od ľudí, ktorí sú "čistí" už dlhší čas som sa dozvedel, že ľahšie zostať triezvym ako tomu znova podľahnúť. Ako sa na to pozeráš ty?
Podľa toho, čo som sa naučil, je to záležitosť, ktorá deň po dni postupne silnie. Jasné, na začiatku ste viac náchylný do toho celého zasa spadnúť. Lenže ako plynie čas, tak nemôžem poprieť skutočnosť, že 75% môjho života sa zlepšilo. Vo svojej koži som omnoho šťastnejší. No na druhej strane, ak v tom poľavíte, ak si veci skomplikujete a vrátite sa ku svojim starým zvykom, čiže mám namysli stránenie sa ľudí, izoláciu a ponorenie sa do samého seba a nebudete sa ani len obťažovať zdvihnúť telefón a rozprávať sa tak s ľuďmi o tom ako sa máte, nepôjdete s nimi na kávu a nedonútite sa chodiť na tie stretnutia, ste v keli.

Ak by som to všetko nebral vážne, nezostal by som dlho "čistý". Nemusel by som byť taký otvorený, ale hovorím o zmätkoch v hlave, ktorý vám tam uviazol. Každý by sa s takým pocitom cítil príšerne a viem, že mnoho ľudí zažíva deprimujúce stavy, prežívajú svoje malé depresie, kedy sa všetko javí tak, že na čokoľvek musíte vynaložiť patričné úsilie. A tak postupne skončíte pri 12 hodinovou sledovaní tv kanálu s počasím, a to je to, kam sa už vrátiť nechcem.

Čiže je ti rozprávanie o týchto veciach teraz nepríjemné alebo je to v pohode? Občas to totiž tak býva...
Takých vecí je kopec, čo sa prepierali na verejnosti, prikladali sa skupinám a ľuďom ako Smashing Pumpkins, Kurt Cobain a pod...

Chalani zo Sublime (Brad Nowell)...
... a Sublime samozrejme. Je pravda, že sa to stalo v tú istú noc, ako mne, ale verím, že ten chalan to neurobil. A myslím si... všetko sú to moje činy, pre ľudí je dôležité, že si môžu vypočuť album, že ma vidia zasa činorodého, tak pochopia, že nie je všetkému koniec, že to nie je o beznádeji. Tá má predsa svoju druhú stranu, a tou je výber, vždy si predsa môžete vybrať. Viete, nemusíte sa držať len jednej cesty. Jeden môj blízky priateľ, Jon, po tom, čo som sa zbavil návyku, mi povedal, "Tvoja jama je hlboká len toľko, koľko sám chceš." A ešte dodal, "Dave, bol by si v nej zabetónovaný ešte pekne dlho." A to je pravda, je to presne o tej snahe veci zmeniť a vy sa o to snažiť musíte, ak chcete získať to, o čom hovorím, musíte na tom pracovať.

To znie, ako keby si si niekomu platil, aby sa s tebou rozprával a tak mohol a chcel zostať čistým, ale tú túžbu si v tom nenašiel.
To je fakt. Počas niekoľkých rokov som raz v tom lietal, raz bol zasa z toho vonku. Viete, drogy prestali mať svoj účinok už dávno predtým. A keďže som bol tým, čím som bol, narkomanom, bol som všade označovaný za beznádejný prípad, za chlapíka, ktorý dúfal, že zomrie, no tá rozmanitosť nie vždy fungovala, pretože... išlo vlastne o strach, viete? Strach z akceptovania skutočnosti, že viac nebudete mať silu udržať pod kontrolou to, čo robíte, a to je to, čo v skutočnosti nefunguje. Ale vždy vás lákal ten prvý "vrchol", no ten pominie vždy rýchlo. A za tým príde množstvo vecí, vrátane permanentnej depresie a hľadaní východisiek a spôsobov, ako sa k nim dostať a s nimi naložiť.

Hovoril si, že sa už nechceš vrátiť k starým zvykom a chceš sa strániť ľudí, ktorí ti škodili. Nebol si ty vlastne vždy akýmsi izolacionistom?
Taký druh človek som zo seba vytvoril. Viete, sám som si zvolil stránenie sa od ľudí a určitých miest, všetko kvôli akejsi dôvere, všetci sa chceli som mnou priateliť iba preto, že som chlapík z Depeche Mode a pod. Tento argument som používal ako ospravedlnenie v dobe, keď som začal s heroínom, v tej dobe som nepotreboval vážne nikoho. Klamal by som, ak by som tvrdil, že mi nebolo takto na začiatku skvele. Ale viete, všetkého sa nakoniec prejete, vytratí sa originálnosť a zmiznú aj tie skvelé pocity. Takže teraz to všetko vnímam ako moju životnú šancu naučiť sa... byť súčasťou ľudskej rasy, viete, ... byť súčasťou života. Snažiť sa žiť v určitých životných podmienkach, čo mi trochu naháňa strach. Veci, ktoré sa za celý ten čas diali rozbili všetky moje názory na život, ľudí, dôveru... názory na vkladanie dôvery v ľudí, na lásku, na manželstvo a sa samotné bytie... viete, vždy keď som vychádzal na pódium, kde po mne ľudia bažili, tak vo mne tieto pocity nedôvery len prerastali. Bolo to ako, 'jasné človeče, toto je tá správna cesta' ... bola to moja voľba. Nikto ma na tú cestu nenaviedol, len ja sám seba. Nevydal som sa na ňu kvôli niekomu inému...

Kvôli matke alebo...
Nie, takýmto kravinám neverím. Každý deň si môžete vybrať, či vstanete a budete ďalej žiť, alebo sa pred svetom schováte... smutné je, že mnoho ľudí si vyberie práve tú druhú možnosť.

Ešte jednu vec sa ťa chcem spýtať, ohľadne záležitosti "NME" a potom sa pohneme ďalej, ale, možno to bolo podané len vyjadrovacím spôsobom autora, prípadne autor skomolil slová, ale išlo o veci, ktoré v tom čase pôsobili tak, že si sa o všetkom vyjadroval dosť neprístojným spôsobom. Myslím, že je dôležité mať veľkú dávku zmyslu pre humor, aby človek pochopil to, čo si prezentoval, hoci ja ho veľký nemám, skôr som mal z toho skľučujúci pocit, a tej skľúčenosti tam bolo podľa mňa dosť...
Vďaka Bohu. A to preto, že som mal na chvíľu vtedy triezvy a na všetko som sa pozeral trochu iným pohľadom. Ak by som nebol, bolo by to nemožné, myslím, že ste medzi riadkami mohli vycítiť to šialenstvo, ktorému som prepadal. Myslím, že v tom období, vtedy keď som poskytoval ten rozhovor, sa mi vôbec nedalo veriť, že sa pokúšam z toho všetkého dostať. Bolo to v štýle, 'V pohode budem nejaký čas čistý a potom budem schopný vypadnúť niekam a urobiť to všetko znova.' Časom to však bolo horšie a horšie. Je to pravda, čo všetci tvrdia, vrátite sa k tomu svinstvu späť. Ak ste chvíľu čistý a vy sa k tomu vrátite, v deviatich prípadoch z desiatich sa vrátite do toho istého stavu, v ktorom ste vtedy prestali. V mojom prípade som si veľmi dobre uvedomoval, že tou poslednou štáciou bola smrť. V mojom súčasnom živote to nie je tá správna alternatíva...

Stratil by som príliš veľa. Mám úžasného syna, a nechcem aby s tým nešťastím vyrastal. Ak nedokážem zostať čistý kvôli sebe, musím to urobiť aspoň kvôli ľuďom okolo mňa... mám priateľku, ktorú veľmi ľúbim a mám u nej neuveriteľnú podporu, posledných osem mesiacov som sa k nej správal neuveriteľne sebecky a to teraz musím zmeniť. Musím na sebe zmeniť mnoho vecí a to sa samozrejme nedá urobiť cez noc. Ale ak sa mi to raz podarí, hoci neznášam všetky tie frázy a veci v programe, ktorý musím dodržiavať, hoci to všetko funguje, tak potom naozaj uznám, že pre niečo tí ľudia a veci naozaj sú. Radšej budem zo seba vypúšťať tieto frázy, ako byť sám mŕtvou frázou (smiech).

V tom rozhovore sa spomenuli veci okolo záležitosti Kurta Cobaina a ty si mu vlastne závidel, či ho obdivoval. Prešlo už dostatočné množstvo času, aby si si teraz uvedomil, že si si vlastne želal smrť alebo to bolo len obdobie, kedy ťa toto monštrum neuveriteľne priťahovalo?
Áno. Samozrejme. Myslím, že to bolo všetko postavené na pocite strachu. Všetko. Strach z prehry bol tým pocitom, ktorý som pokladal za dôležitý. Ukončiť veci spôsobom, ktorého sa ostatní ľudia stránia. Vytvoril sa tak idol toho, čím som bol, a čo vlastne ľudia vtedy chceli, chcel som každého potešiť a pritom som úplne zabudol na Davida. A keď som sa Davida snažil nájsť, bolo už príliš neskoro.

Myslím, že to bolo nespočetne krát, kedy som sa rôznymi spôsobmi pokúsil o samovraždu. V skutočnosti však vždy išlo o zúfalú prosbu o pomoc, teda, teraz to tak vnímam, pretože vtedy som si bol úplne istý, že je okolo mňa dostatok ľudí a niekto ma zo zeme zodvihne, vyvlečie ma so Sunset Marquis a zasa zavezie do nemocnice.

Som šťastný. Som veľmi šťastný a vďačný, že som to všetko v živote zažil. Na mítingoch stretávam mnoho narkomanov, ktorí nič také nezažili. Viete, nemali okolo seba ľudí, ktorí by ich vždy, keď klesli na dno, podržali a postarali sa o nich. Bol by som dávno mŕtvy, keby som nemal okolo seba ľudí, ktorí ma chceli udržať pri živote z akéhokoľvek dôvodu. Bolo to naozajstné šťastie, že tam vtedy boli a z akéhokoľvek dôvodu sa snažili udržať toto telo funkčné. Či to bolo preto, že chceli nahrať ďalší album alebo pre čokoľvek iné, teraz mi je to už vážne jedno. Bolo to v časoch, keď som ku všetkému cítil odpor, myslel som si, 'Jediná vec, prečo chcú, aby som zostal čistý, je moja schopnosť nahrať ďalší album.' Vážne. Hľadal som akúkoľvek výhovorku len preto, aby som bol ráno schopný zaviazať si šnúrky vypadnúť von a niečo si šľahnúť, viete? Napr. 'Posraná nedeľa, neznášam nedeľu!', a už to bolo.

Uáu. Dovoľ teda, aby som sa ťa spýtal na obdobie, keď si bol v New Yorku a na tvoje pocity zo skupiny... na časy, kedy si dychtil po novom albume a kedy drogy boli najväčšou súčasťou tvojho života, alebo si spomeň na čokoľvek...
To bol vtedy, keď som raz vnímal, raz nie, niekedy som bol úplne ponorený do nahrávania, väčšinou to bolo, keď som bol na dne alebo mal depresie, ale aby som bol čestný... bolo mi to aj tak jedno, vtedy som si myslel... možno mi to pomôže, pretože sa zapodievam niečom, čo sa mi vôbec robiť nechce, bolo to ešte predtým, kým som si pomyslel, že jediné východisko bude v smrti... alebo že všetko ukončím smrťou bez toho, aby som dal veciam ešte šancu... ale práca na tomto albume, hlavne v posledných ôsmych mesiacoch, mi vážne veľmi pomohla, bola to menšia terapia, viete, Martinove texty a ostatné záležitosti, tie skladby sú v podstate o životnom osude, také trošku strašidelné.

Ale práve Martin povedal, že nepísal tie skladby pre teba, ale ak ti niečo dali, tak je to tak lepšie...
Martin mi raz v jednu noc čosi povedal. Tuším to bolo v Chille... keď sa stala tá vec s Kurtom Cobainom, nie až potom čo sa mu to stalo, ale práve v tú osudnú noc, sme boli spolu v jednej miestnosti. Bolo už dosť neskoro a boli sme hrozne opití. Keďže bol opitý, neviem či si na to vôbec pamätá, ale mne tá spomienka v hlave zostala. Povedal mi, že má pocit, akoby tie jeho skladby... prichádzali k nemu od Boha a mal pocit, že ten dar už stratil, pretože hrozne moc pije a podobne. Z nejakého dôvodu si myslel, že má nejaký kanál, ktorý vedie cezo mňa a ja som bol hlasom jeho myšlienok, čo bola pre mňa tá najkrajšia vec, akú mi kedy povedal. Prišlo mi to, ako by sme si navzájom povedali, "Mám ťa rád", ale... mne sa to vážne uchovalo v pamäti, možno mi chcel len doručiť nejaký odkaz, kto vie.

Nech už to bolo akokoľvek... či už si z toho ľudia niečo vezmú alebo nie, možno to malo nejaký súvis so mnou, kto vie? V určitom zmysle ma to držalo nad vodou, viete, veľa som o tom premýšľal a... bolo to pre mňa akýmsi hnacím motorom k dokončeniu tohto albumu a som tomu teraz naozaj rád... som veľmi pyšný na to, čo sme dokázali.

A čo tvoje pocity z hudby na tomto albume, v porovnaní s tým, čo si chcel ty a o čo si sa nakoniec pokúšal, a v podstate aj nasmeroval, na albume "Songs Of Faith And Devotion"....
Viete, zasa som sa pokúšal zmeniť osud Depeche Mode podľa vlastných predstáv v štýle, 'toto by sme mali robiť takto'... ale Depeche Mode sú pritom kolektívom ľudí a myšlienok a dnes si myslím, že to bol len pokus o posilnenie môjho vlastného ega, hoci z akéhokoľvek dôvodu som o tom nechcel ani počuť a ani som to tak nevidel, keďže som bol zaslepený samým sebou. Ale nemám pocit, že by som niečo také potreboval teraz.

Viete, koncentroval som sa len na pokus vložiť moje pocity a srdce do tých skladieb. A videl som Depeche Mode v štýle, že Martin je filmový režisér a ja herec a mojou úlohou je to všetko stelesniť. Vrátane emócií. Hudba je hlavou a ja som srdcom, Martina to však neznevažovalo, ani jeho skladateľské schopnosti... Martin predsa písaním vyjadruje samého seba. Veľmi ťažko sa mu rozpráva o tom, čo vlastne robí, ale myslím, že za tie roky, a to, čo teraz akceptujem, je to tak správne, že Depeche Mode, to sú Martinove skladby a môj spev. To je presne to, čo počujete pri skladbách Depeche Mode a Depeche Mode by bez týchto dvoch vecí nemohli existovať.

Pôsobíš ako skutočne priateľská osobnosť, ktorá rada komunikuje, reaguje a to je zaujímavé...
No, som dobrý herec :))

Ty to tak vážne necítiš? Netešíš sa spoločnosti iných ľudí?
Viete čo? Teším, samozrejme, že sa tomu teším. Ale je to ťažké, neviem prečo. Ale sám som si vedomý... keď sa práve v spoločnosti nachádzam, že mi to ide už omnoho ľahšie, ako keď som sa začal dostávať do normálu. Ako dnes ráno napríklad, sedel som na gauči a mne sa zrazu zovrel žalúdok... a pritom som v skupine už 17 rokov, celý ten čas poskytujem takéto rozhovory, a predsa je tu ten pocit nervozity...

Ale to možno len preto, pretože si vedel, o čom sa chceli s tebou ľudia rozprávať...
Tak to neviem. Viete, ono to nie je celkom tak, nie je mi pohodlné sedieť a snažiť sa ospravedlňovať za to, čo som urobil, ale na druhej strane cítim zodpovednosť za to, čo robím teraz a dobrou vecou bude, ak to možno budú nasledovať aj ďalší ľudia, ono to tak totiž chodí, ohľadne toho, čo som za posledné roky prežil, mohol by som nenávidieť každého, kto si myslí, že to všetko bolo super, alebo že to bola správna vec alebo že išlo len o spôsob, ako sa môže umelec zviditeľniť a trepať sprostosti.

Teda, v jednom období som si myslel, že by som skladby ako "Condemnation" mal spievať v absolútnej bolesti. Cítil som, že to nedokážem, mal som pocit, že koncert je stratený, keď nedokážem na pódiu stáť a vydať zo svojho tela absolútne všetko a hlavne bez takých skladieb ako "Walking In My Shoes" a podobne. Všetko to bolo len v mojej hlave. Boli to viac moje myšlienky, ktoré som nasledoval, a nie moje srdce. Čo však naozaj zbožňujem, je spokojnosť so samým sebou, cítiť sa pohodlne vo vlastnej koži a dosiahnutie takéhoto stavu myslím trvá nejaký čas.