Strmhlav do priepasti (1992) – II.

Strmhlav do priepasti (1992) – II.

Po dvoch zmätočných nahrávacích sedeniach v Madride si dala kapela krátku pauzu, aby sa na konci leta zišla v Hamburgu, kde pokračovali v nahrávaní albumu "Songs Of Faith And Devotion", ktorý následne dokončili, pred Vianocami, v Londýne.

V apríli 1992 sa Dave Gahan oženil s Teresou Conroy. Nik z ostatných členov kapely sa sobášu nezúčastnil. V tej dobe už bol značne potetovaný, k čomu ho samozrejme motivovala jeho manželka.

Dave: "Viete, moja žena je Američanka, je skutočne "agresívna" a ja som jej na to všetko definitívne skočil. Väčšinou má vo všetkom pravdu, teda, pokiaľ ide o jej názory. Za posledný rok som vďaka tomu totálne zmenil názor na množstvo vecí, ktorým som sa dovtedy venoval a ona neurobila nič iné, len mi dodala odvahu. Takže som sa ku kapele vrátil s niekoľkými nápadmi, absolútne som bol zanietení, no ostatní rozmýšľali v štýle "No, my sme posledný rok strávili s manželkami a deťmi, tak sa trochu ukľudni, Dave". Dnes mi je to už jasné, ale vtedy som to vnímal ako "ja a oni". Tak som sa v Madride jednoducho zavrel vo svojej izbe a začal s maľovaním. Dovtedy som sa štetca nedotkol celých 10 rokov. Štyri týždne v Madride som každý deň strávil v štúdiu a potom som nevedel zaspať, takže som celé noci maľoval, pre Teresu. Pamätám si, ako som dokončil jeden obraz a Martin mi povedal, "Teda, nevedel som, že vieš maľovať". Ja mu na to, presne to som kedysi zvykol robiť, Martin, to jediné mi fakt išlo. Tri roky som chodil na umeleckú školu a jediné, v čom som bol dobrý, bolo práve maľovanie ... Z kapely som bol rockom a bluesom ovplyvnený asi najviac. Takže keď mi Martin začal posielať bluesové demá k novému albumu, pomyslel som si, skvelé! A texty dokonale vystihovali moje vtedajšie pocity. Akoby tie veci písal Martin priamo pre mňa. Myslím, že "Condemnation" patrí k mojim najlepším vokálnym výkonom. Keď som sa po naspievaní vrátil do kontrolnej miestnosti, všetci boli ticho, otáčali sa a zrazu Flood povedal, "To bolo k posratiu skvelé!" A Alan, spolu s ostatnými, dodal. "To boli Tvoje najlepšie vokály, aké si kedy naspieval ..." Ja som si len v tichosti pomyslel, áno, to áno. Totálne to mojim vnútrom zamávalo, no rovnako to bolo skutočne optimistické a povznášajúce. Aby som bol úprimný, myslím, že som definitívne vyhral moje súboje, pretože, keď sme začali s nahrávaním, tak som vedel, že živé bicie nám len prospejú. Tak som len neustále tlačil na pílu, až nakoniec Alan chytil do rúk paličky a povedal, "Seriem na to, urobím to!""

Alan si na to však spomína inak: "Ja som nad tým už nejaký čas uvažoval a raz som to spomenul Davidovi, ktorému sa ten nápad veľmi pozdával."

Nebola to prvá Alanova skúsenosť s bicími. Na bicích hral už v skladbe "Clean" ("Violator"), no v prípade albumu "Songs Of Faith And Devotion" absolvoval lekcie počas nahrávania, aj v období príprav na turné.

Pokiaľ išlo o Davidove vokálne výkony, Alan to zhodnotil nasledovne: "Osobne som s Davidom pracoval celé roky, aby som z neho dostal optimum a momentálne verím tomu, že jeho najlepšie vokály nájdete na albunme SOFAD. Jeho vokály v skladbách ako "In Your Room", "Condemnation", "I Feel You" a "Walking In My Shoes" sú doslova zrkadlovým odrazom intenzity hudby. Samozrejme, počas niekoľkých vystúpení v rámci "Devotional" turné to šlo s jeho hlasom dolu vodou, ale to bolo len odrazom stresu a napätia, ktoré so sebou prináša rozsiahle koncertovanie, takže sa to dá pochopiť. Ja osobne som si radšej vypočul chrapľavý a drsne znejúci hlas plný emócii, než hlas technicky dokonalý, no nevýrazný a bez života."

Neskôr Dave vysvetlil, že mal v pláne transformáciu z jednoduchého Davida z Basildonu na monštrum. "Začalo to už počas turné k albumu "Violator", nestalo sa tak však cez noc. Chýbalo tomu ešte zopár ingrediencii a hlavne spoločník, s ktorým by som robil všetko pre to, aby som sa stal rock´n´rollovou hviezdou. A tým spoločníkom bola Teresa, moja druhá manželka ... a ... drogy. Chcel som viesť veľmi sebecký život, bez toho, aby som bol súdený. Nastúpila na môj vlak. Ona mi heroín predstavila, nenútila ma, aby som si ho vzal, ponúkla mi len príležitosť ho vyskúšať a potom znova. V skutočnosti som s heroínom laškoval už v časoch, kedy som žil v Basildone, ale neaplikoval som si ho do žíl."

David si ruinoval vlastný život a medzitým kolaboval vzťah medzi Alanom a Fletchom.
Martin: "Alan s Andym vlastne nikdy nevychádzali. Vždy nám bolo jasné, že Andy nie je skutočný hudobník. No a Alan, v tých časoch, bol skutočne zainteresovaný v tom, čo Depeche Mode robili, hlavne pokiaľ šlo o produkciu a aranžmány. Myslím, že veľmi zle znášal fakt, že zarába rovnako ako Andy, ktorý v štúdiu v podstate nič nerobil."

Možno nakoniec peniaze neboli tým hlavným problémom. Po albume "Violator" to šlo s kapelou trochu z kopca. Dave podľahol drogám, Fletch bojoval s depresiou, čo samozrejme ovplyvnilo ducha kapely. Martin sa stiahol do ústrania, zatiaľ čo Alan tvrdo pracoval v štúdiu. Evidentne nadobudol pocit, že je jediný, kto naozaj pracuje a cítil akúsi povinnost prevziať zodpovednosti ostatných z kapely. V takejto situácii sa dá veľmi ťažko vyhnúť únave a pocitu málo ohodnotenej práce. Väčšie však bolo skôr sklamanie, že si nik nevšimol, koľko práce odviedol a za čo všetko nesie zodpovednosť.

Počas nahrávania albumu SOFAD, ako aj neskôr počas turné, sa začali asi najviac objavovať úvahy o tom, aká je skutočná rola Fletcha v kapele.
Martin: "Myslím, že Andyho najviac rozčuľovalo, keď poskytoval rozhovory a v podstate po celý čas hovoril len o obchodnej stránke kapely. Všetci si tak mysleli, že ako hudobník je absolútne nekompetentný a že na pódiu s nami nehrá ani notu, pretože toho nie je schopný."

Alan, niektorí fanúšikovia, alej aj Fletch samotný, si myslia, že jeho roka v kapele je iná (Fletch sám raz dokonca povedal, že sa v kapele ocitol vlastne náhodou a nikdy neprejavoval veľký záujem o hudobnú tvorbu). Lenže, v čase nahrávania albumu zrejme nerobil Fletchovi najlepšie, keď mal vo svojej blízkosti niekoho, kto mu dával pocit, že je lenivý, k ničomu a ešte aj preplatený. Alan nebral Fletcha prakticky nikdy vážne a Fletch to ťažko znášal. Napriek tomu však vzťah týchto dvoch pravdepodobne nemal žiaden podiel na neskoršom Alanovom rozhodnutí opustiť kapelu. Ako viete, nahrávanie bol plné napätia, Fletch sa už skôr stal akýmsi Martinovým hovorcom, z čoho sa dá predpokladať, že medzi Martinom a Alanom totálne viazla komunikácia.

Vzťah medzi Alanom a Davidom, hoci boli skôr dobrými kamarátmi, než skutočnými priateľmi, takisto trochu utrpel. A to vďaka roztržke s členmi motorkárskeho gangu Hell´s Angles, ktorú vyprovokoval Dave v jednom madridskom bare.

Alan: "Myslím, že Dave sa jedného z nich spýtal, "Na čo do riti čumíš?" To peklo, čo potom vzniklo, sa ukľudnilo asi po 10 minútach a výsledkom bolo niekoľko "autogramov" vo forme modrín a monoklov - hoci žiaden autogram nezískali motorkári. Zázrakom ani ja. Vo chvíľach plných násilia získavam akúsi zvláštnu schopnosť neviditeľnosti.
Keď som zistil, že Dave užíva heroín, bol som veľmi sklamaný. Nie z nejakých morálnych dôvodov, ale skôr preto, že drogy nepriaznivo ovplyvnili jeho osobnosť a najviac asi jeho zmysel pre humor. Takisto sa značne zvýšila celková apatia. Nie, že by sa z neho stalo monštrum, či niečo také, ale Dave sa očividne uzavrel do svojho sveta. V dôsledku toho sa sťažila bežná komunikácia, čo ešte viac zvýšilo napätie už v beztak napätých vzťahoch v kapele. Z môjho pohľadu to bolo trochu smutné, pretože po väčšinu času "tam" vlastne nebol a postrádal som jeho ostrovtip. Nik ďalší z kapely nikdy heroín nebral, teda pokiaľ viem, takže si myslím, že sa Dave, v tom čase, cítil odcudzený. Medzi mnou a Davidom vznikla akási priepasť, z čoho som bol smutný, hlavne preto, že býval plný nadšenia a energie. Je takisto veľmi veľkorysý a úprimný, ale možno to je práve ten problém, a samozrejme, že sa mu každý snažil pomôcť, no nemyslím si, že niekto z nás skutočne vedel, o čo vlastne išlo. NIe je jednoduché pomôcť niekomu, kto je na svojej misii."

O niekoľko rokov neskôr porozprával Dave médiám príbeh z Madridu, kedy trpel abstinenčnými príznakmi. "Každý sa o dušu snažil získať to, čo si myslel, že potrebujem - chľast, koks, hašiš, tabletky. Heroín však k dispozícii nebol. Tak som sa vybral do jedného klubu na predmestí. Oslovil som chlapíkov, o ktorých som si myslel, že by heroín vedeli zohnať, no namiesto toho som dostal nakladačku. Pamätám si, ako som skončil na zemi pred autom, všade plno prachu, Martin sa snažil zasiahnuť a okamžite dostal ranu."
Bola to tá istá udalosť, o ktorej hovoril Alan? Tu zrejme stratil Dave Martinovu dôveru a trvalo dlho, než sa mu ju podarilo získať späť.

Kapela si dopriala pauzu a opätovne sa zišla v Hamburgu, kde od 10. do 29.augusta 1992 pracovala v štúdiách Chateau du Pape (dnes Home Studios). Tentoraz šlo všetko plynulejšie. Mimochodom, možno neviete, že v tom istom čase, v tých istých štúdiách, nahrávala aj známa nemecká heavy metalová kapela Helloween. Michael Weikath neskôr v jednom rozhovore spomenul, "všade v okolí bolo plno dievčať, no tie tam neboli kvôli nám. Doslova sme sa museli prebiť k vchodu cez množstvo 15-ročných pubertiačiek. Depeche Mode boli inak fájn, často sme spolu debatili."
(pozn. V Hamburgu došlo aj k stretnutiu kapely s Vincem Clarkom a Andym Bellom z Erasure, ktorí boli práve na turné k albumu "Chorus". Možno si niektorí z Vás spomenú na spoločnú, bláznivú fotografiu uverejnenú v českej mutácii magazínu Bravo. Vtedy sa už aj do našich končín dostali informácie o brutálnej zmene Davidovej vizáže)

Alan: "Fletch sa vrátil späť do Anglicka, kvôli depresiám, a sám sa prihlásil na kliniku The Priory. Dave sa objavil iba vtedy, keď mal nahrávať vokály a tak sme album tvarovali v trojici: ja, Martin a Flood."

Povráva sa však, že Martin často trávil čas v krčme a Dave tu a tam zmizol tiež na celé dni. Jeho drogová závislosť sa už skryť nedala. Iné zdroje zasa uvádzajú, že kapela štúdio prakticky neopúšťala. Naopak Alan s Martinom si boli trochu bližší a často mali spoločné "vystúpenia" v hotelovom bare, kedy Alan hral na piáne a Martin spieval.

Alan: "Po celom svete sme absolvovali stovky improvizačných vystúpení v baroch. S Martinom sme mali takú spoločnú úchylku, posadiť sa za piáno v bare. S čítaním notových zápisov mám trochu problém alebo skôr nedostatok praxe, ale nikdy som nemal problém hrať skladby z počutia alebo z pamäti. Improvizácia mi nerobí problém a Martin, zdá sa, pozná texty všetkych skladieb, ktoré kedy napísal."

Povráva sa, že aj Martin sa vyjadril, že Alan bol v Hamburgu komunikatívnejší, takže sa s ním pracovalo ľahšie a Alan sa zasa nechal počuť, že "menší produkčný tím" veci uľahčil. Zdá sa, že to medzi nimi fungovalo v štýle "raz hore, raz zasa dolu".

Steve Lyon: "Pracoval som s nimi v Španielsku a trochu v Nemecku, no bolo očividné, že Dave prežíval veľmi zlé obdobie. Od každého sa mu dostávalo množstvo podpory, odo mňa, od Flooda, Daniela Millera ... každému bolo jasné, že prechádzal zložitým obdobím. Kreatívnu prácu kapely to však neovplyvňovalo. Keď sa obzriem späť, na obdobie albumu "Violator", následné turné a potom pred-produkčné práce k albumu SOFAD ... nemôžem povedať, že by to bolo nejaké temné, či zložité obdobie. Ja som s nimi zažíval práveže skvelé obdobie. Sú to fakt milí chalani, brilantní a je radosť s nimi niekam vyraziť. Rád spomínam na poflakovanie s kapelou a celým tímom po Reeperbahn v Nemecku. To bolo super! Kašlali sme na fanúšikov, len sme si to užívali. Potom sme sa vrátili do hotela, kde sme v Hamburgu bývali, posadali si okolo piána, hrali, spievali, fanúšikovia tam príležitostne nakukli ... bolo to šťastné, veľmi kreatívne obdobie. Bohužiaľ, o Davidovi sa to povedať nedalo, ale nijakým spôsobom to neovplyvnilo našu prácu."

Posledná časť nahrávania sa uskutočnila v Londýne, v Olympic Studios. Kapela tam spolupracovala s gospelovým triom - Hildia Campbell, Bazil Meade a Samantha Smith. Takisto využili služby hráča na gajdy, Steafana Hannigana, a sláčikového orchestra.

Martin: "Mali sme k dispozícii spevácky zbor a ja som sedel v úzadí a premýšľal, "toto nebude fungovať, nechápem, prečo to skúšame". Bol som z toho všetkého nervózny. Lenže v momente, ako začali spievať, tak to celú skladbu posunulo na vyššiu úroveň, zrazu to bolo celé niekde tam "hore" a tak som sa rozhodol, že by som mal byť takýmto veciam otvorenejší."

Alan: "Keď sme sa už rozhodli použiť skutočný sláčikový orchester, tak boli len dve možnosti, kto by to mal aranžovať. Will Malone aranžoval sláky pre "Unfinished Sympathy" od Massive Attack", moju obľúbenú skladbu, rovnako Martinovu. Sláčiky sme nahrali v londýnskych Olympic štúdiách, s 28-členným orchestrom a Martin do toho "naživo" spieval. "One Caress" sa tak stala narýchlejšie nahratou skladbou DM, to druhou bola "Somebody"."

Tak, ako sa títo dvaja zhodli pri "One Caress", tak o "Judas" sa to povedať nedá.

Alan: "Pokiaľ ide o "Judas", tak sme si s Martinom nepadli veľmi do oka. Tú skladbu sme nahrali v troch, či štyroch verziách. Finálnu verziu sme nahrali na poslednú chvíľu a Martin sa k nej veľmi nevyjadroval, čo je jeho spôsob, akým naznačuje, že sa mu niečo nepáči. Myslím, že Martin bol silne spätý s jeho demo verziou, no ja som mal pocit, že potrebuje viac atmosféry. Ukázalo sa, že sa mu nepáčil samotný záver, ktorý som vytvoril sekvencerom. V live verzii sme to vypustili, nehodilo sa to do celkového kontextu."

Na konci decembra bol album konečne dokončený, aj keď s veľkým oneskorením oproti pôvodnému plánu.

zdroj: depechemodebiographie.de

Názory Devotees (4)

tomy

 1    19. december 2019 o 14:48

“Nie je jednoduché pomôcť niekomu, kto je na svojej misii.” :(

Michaela 146

 2    19. december 2019 o 23:13

My jsme DEPEŠÁCI, jedna rodina.
Čím dál více si uvědomuji, že Depeche Mode jsou odrazem mé duše. To jeho hlas a hudba DM ve Vás něco rozeznívá… dotýká se míst, kam nikdo nikdy nedosáhl. A až třeba 30 let zpětně zjišťujete, že Vás vlastně vedli tam, kde dnes jste….

Je smutné vidět Davea na kraji propasti. Jeho vzkaz mladým “Držte se dál od pití a drog“ s takovým tím pohledem já to zvoral fakt trhá srdce.

radoo

 3    21. december 2019 o 08:57

rad by som uvidel nejaky zaznam,ako martin stoji-teda ak este vladze pri tom klaviri,za ktorym sedi alan.ale zrejme nic take nie,ci?

tomy

 4    4. január 2020 o 20:10

Nový rok začneme “optimisticky”, tak, ako “SOFAD”:

Rútiaci sa strmhlav do priepasti, blúdiaci na rázcestí.
Ďalší zárez na zápästí, hľadajúci utíšenie od všetkých bolestí.
Rátajúci si rebrá a kosti, v temnej izbe niet žiadnych hostí.
Čakajúci na lásku či iné cnosti, v štúdiu takmer bez povinností.

Odsúdení, zaslepení, vrecká plné chamtivosti.
Oči zaliate krvou, plní zbabelosti.

Už žiadna skupina, žiadny gang.

Kam sa vytratil duch spolupatričnosti,
skryté odkazy, šifry, seansy plné dôvernosti?

Už to asi nie je otázka zamilovanosti…
Skôr frustrácie a beznádejnosti…

 

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa