Private lives - The Depeche Mode Story - IV.

Tak sme sa postupne dopracovali k poslednej časti miniseriálu profilov chalanov z Depeche Mode, tak, ako ich pred 20-timi rokmi zverejnil britský magazín No1. A ako to vždy býva, nakoniec to najlepšie. Dámy a páni, Mr. Alan Charles Wilder...

Chlapec z kapely

Alan Wilder je v Depeche Mode "hudobníkom". Je až ironické, že keď ostatní chceli nahradiť post Vinca Clarka rovnako "starým" hudobníkom, zatajil svoj skutočný vek a priznal menej. V našom poslednom rozhovore s Depeche Mode sa s Alanom porozprávame o jeho "zápase" o začlenenie do skupiny, ako aj o udržovaní rovnováhy medzi popovou slávou a anonymitou.

"Na rozdiel od ostatných, ktorí sú z Basildonu, alebo z Bas, ako mu zvyknú hovoriť, ja som z Actonu, zo Západného Londýn a vyrastal som v normálnom prostredí strednej triedy. V Hammersmithe som navštevoval školu St Clement Dane s Grammar, dobrá škola, ale vôbec ma to tam nebavilo. V umeleckých predmetoch som dosiahol tri O-levely.

Mal som rád hudbu a cudzie jazyky, a tak som sa s úspechom zdokonaľoval v hre na piáne. V určitom smere to bolo pre mňa prospešné, pretože som si myslel, že by ste o mne mohli povedať, že som v skupine hudobníkom - aj keď hudobné skúšky nie sú v Depeche Mode tá najdôležitejšia vec. Jednoducho len prispievajú k zdokonaľovaniu.

Mám dvoch starších bratov, obaja majú klasické hudobné vzdelanie. Jeden sprevádza spevákov hrou na klavír, je úžasný. Ten druhý učí vo Fínsku. Školu som nechal v šiestom ročníku a poberal podporu v nezamestnanosti do chvíle, kým ma rodičia nedonútili prihlásiť sa na miesto do nahrávacích štúdií, bola to asi jediná z ponúk, ktorá ma zaujala. Po tom, čo som bol asi 40 krát odmietnutý, som dostal džob v štúdiách DJM na New Oxford Street. V skutočnosti som bol len chlapec pre všetko, poskok, ale raz som stretol The Rubetts. Wow!

Jediná dobrá vec na práci v DJM bolo, že keď skupiny skončili svoje nahrávanie, často nechávali na mieste svoje nástroje, takže som si mohol siahnuť na klávesy alebo si zahrať na bicích.

Stať sa hudobníkom bola ambícia, ale nemyslel som si, že sa stane skutočnosťou, kým neprišla skupina The Dragons. Pôsobili priateľsky, nechal som prácu, pripojil sa k nim a presťahoval sa do Bristolu.

Bola to pre-punková, soft rocková skupina, nič špeciálne, ale hrali sme koncerty a nahrali dokonca aj singel. No neviem si spomenúť na jeho názov.

Po dvoch rokoch strávených v Bristole ma prepadla akási životná apatia, takže som bol rád, keď ma kamoš zlákal domov, do skupiny s názvom Daphne And The Tenderspots. Bože môj, Bolo to hodné zápisu do histórie. Bol to typ skupiny, čo hrala po reštauráciách, hrali jazz, teda až do chvíle, keď nenastúpila Nová vlna. Nahádzali sme na seba všetky tie hrozné šaty a kožené kravaty. Boli sme príšerní, ale získali sme zmluvu a nahrali singel, "Disco Hell". Toto som vám asi ani nemal hovoriť."

Dokázal to

"Po ďalších skupinách ako The Hit Men, som sa dostal do tradičného stavu - na mizine, znudený a sledujúci inzeráty v magazíne Melody Maker. Našiel som jeden so znením, "Známa skupina hľadá hráča na klávesy. Musí mať menej ako 21." Šiel som sa konkurz, no musel som zaklamať, pretože som mal 22.

Zúčastnil som sa dvoch výberových kôl, kým som dostal ten džob. Väčšina ľudí, ktorých tam mali, boli buď nešťastníci alebo fanúšikovia, ktorí sa ich piesne naučili naspamäť, lenže oni nič také nepotrebovali.

Popravde, mal som z Depeche Mode zmiešané pocity. Nedali sa nepovšimnúť dva hity skomponované pred odchodom Clarka, "Just Can´t Get Enough" a "New Life", ale pre mňa to bol slabý odvar - aj na to obdobie.

No na druhej strane boli milí a priateľskí, a ich hudba bola jednoduchá. To som si veľmi cenil. Mal som pocit, že ich hudba by mala mať "väčšie gule", ale dával som si pozor, aby som im nič ani nenaznačil. Len som povedal, "Myslím, že ste v pohode."

Vzali ma do skupiny na skúšobnú dobu. Boli mierne v šoku z náhleho odchodu Vinca Clarka, nakoniec bol to ich hlavný skladateľ. Mojou úlohou bola výpomoc na koncertoch a TV vystúpeniach, ale počas celých 6 mesiacov som sa nezúčastnil ani jedného nahrávania.

To bolo v roku 1982. Keď bol nahrávaný druhý album skupiny. Mal som toho už plné zuby, a mal som pocit, že by som si zaslúžil právo zasahovať do nahrávacieho procesu. Mal som niečo, s čím som mohol prispieť. Lenže ich odpoveď bola stále nie.

Problém bol v tom, že chceli dokázať, že to zvládnu sami. Tí traja jednoducho nechceli, aby o nich tlač písala, že len jednoducho ťahajú za povraz, ktorý uplietol Vince.

Vyviedlo ma to pekne z miery, a viac menej ma to všetko znechutilo. Len ma to od nich vzďaľovalo."

Nový život

"Náš život je pekne nabitý a všetko sa točí prevažne okolo skupiny. Mojou záľubou je fotografovanie, vlastním videokameru a na turné dokumentujem všetko, čo robíme. Je zábavné vidieť seba samého v inom svetle.

Necítim sa ako popová hviezda, hoci si uvedomujem ten tlak, ktorí je na nás vyvíjaný na cestách. Sme popové hviezdy len podľa určitej definície, ale Boh vie, čo to vlastne znamená.

Viac ako živé hranie ma zaujíma práca v štúdiu. Živé hranie je vlastne len hlasnejšia reprodukcia nahrávania. Nie sme skupina improvizácie.

David je sám spätý s publikom, naučil sa sám, ako zlepšiť svoje vystúpenie. Ide mu to skvele, zvlášť, keď sa večer skutočne vydarí. Takisto je veľmi výrečný. Údajne svojim vystupovaním paroduje správanie rockovej hviezdy. V začiatkoch sme len stáli v rade a hrali."

Technopop

"Keď som počúval skladby Viceho Clarka, mal som pocit, že ich postavil na bluesových a klasických heavy metalových základoch. My sme si čo to prepožičali zo štýlov klasického popu, z dievčenských skupín a surfovali tak na vlnách hudby.

Vôbec to nie je o politike, tak ako si niektorí ľudia myslia, my sa totiž výlučne zaujímame o elektronickú hudbu. Páčia sa mi nemecké skupiny ako D.A.F, Kraftwerk, Tangerine Dream, ale vôbec nebažím za vecami podobným produkcií Howarda Jonesa, kde všetko znie veľmi pekne, ale príliš jednoducho a povedome.

Prvá vec, o ktorej pri skladbách Depeche Mode rozhodujeme, je atmosféra. Až potom pridávame zvuky a sample. Tiež už sa dajú pridať kdekoľvek. Minca v plechovke, či industriálne zvuky ako búchanie do olejových nádrží, kontajnerov, betónu...

Všetky technológie, ktoré používame, sú postavené na počítačovom základe, ale nás zaujíma, čo sa s tým dá všetko urobiť, a ako to celé funguje. Nie je žiaden dôvod pre nedôveru k hudobným technológiám a zachovávať si akúsi hudobnú sterilitu, ešte len vtedy by to bol len čistý odpad. Jednoducho to patrí k našim nápadom.

Nahrávame v Západnom Berlíne, v štúdiách Hansa, pretože pre naše potreby sú priam ideálne. Odkedy tam nahrávame, stali sa populárnejšími. Dovtedy to boli len 4 poloprázdne štúdiové bloky, teraz ich využívajú aj Killing Joke a David Sylvian.

Všetko je tam zautomatizované, a to je to, na čo sa spoliehame. A v tom meste vládne veľmi dobrá pracovná atmosféra. Martin žije kúsok odtiaľ, na Heerstrasse.

V Berlíne sa toho dá robiť pomerne veľa. Aj keď skončíte o štvrtej ráno, nemáte pocit, že by ste mali ísť do postele a tak skončíte v nejakom bare, či klube. DNC je náš najobľúbenejší, ale je tam aj kopec dobrých gay klubov, taký Corelles je úplne skvelý alebo The Jungle...

Keď si v Berlíne povyrazíme, či niekde inde, všetko je bezstarostné. No stále sme taká tichá, anonymná, skupina. Myslím, že je to pre nás viac menej prospešné."

zdroj: No1 Magazine, 25/05/1985
autor: John Stoddart