Môj “Memento Mori” vesmír (recenzia albumu)

Recenzia albumu Memento Mori depechemode.sk: Ladies and gentlemen ... na tento album som ja osobne čakal celých 25 rokov!!! A každé ďalšie počúvanie "Memento Mori" ma v tomto len utvrdzuje.

Nie je to bazénová pohoda pri zapadajúcom kalifornskom slnku ("Exciter"), nie je to drsná, halicinogénna hlučná ozvena ("Playing The Angel"), ani vzdialený vesmírny hudobný chlad ("Sounds Of The Universe"), elektronické ("Delta Machine") blues, či nebodaj ostrý politický manifest ("Spirit"). "Memento Mori" je totiž epické hudobné dielo nielen hodné svojho názvu, ale hlavne hodné mena DEPECHE MODE.

Keď som po prvom vypočutí skonštatoval to, čo je napísané v úvode, bál som sa, že to nadšenie zo mňa veľmi rýchlo vyprchá, no opak sa stal pravdou. Odvtedy sa ešte nestalo, že by som album z akéhokoľvek dôvodu prerušil, či niektorú skladbu vynechal. Nemám na to silu, ani chuť. Je to tak silný emočný a zvukový prúd, aký mi v post-wilderovskom období kapely veľmi chýbal. Je smutné, že som sa ho opätovne dočkal v post-fletcherovskom období, ale osud to tak chcel a ja to s pokorou prijímam.

Zrelí muži nielen prekročili pomyslenú hranicu života, kedy sa odovzdáva žezlo mladším, ale na Olympe, na ktorom si užívajú slávu už piatu dekádu, sa postavili na jeho úplne najvyšší bod, z ktorého sa dá už len odísť na večnosť. Ak by toto malo byť ich definitívne finále (jeden nikdy nevie), tak je dokonalé. Kruh sa uzavrel a ak by malo prísť ešte niečo ďalšie, už to bude niečo diametrálne odlišné. Ale späť na vrchol...

Tak vyvážený album, zvukovo, melodicky a lyricky, to sa len tak nepočuje. Všetky tie vyjadrenia, ktoré Martin a Dave doručili fanúšikom cez poskytnuté rozhovory, to neboli žiadne klišé, hovorili otvorene a povedali pravdu. Áno, tie skladby sú o smrti (aj), ale nie tak, ako si možno mnohí v mysli predstavovali. Sú o absolútnom zmierení sa so životom, láskou, svetom, na konci ktorého je už len jediné... áno, sú o ceste k poslednému dňu, ktorý však nemusí prísť hneď zajtra, ani o niekoľko rokov.

Jednoducho Martin s Davidom (a Richardom Butlerom) otvorene, no pritom skryte, v metaforách, nádherne opísali vnútorné pochody človeka, ktorý sa dostal na hranicu životnej zrelosti. Už žiadne zbytočné rozruchy, žiadne nepochopenia, žiadne bezcielne vysvetľovania, iba túžba byť sám so sebou, v kľude, rozjímaní, spojiť sa s vesmírom a vychutnať si plnými dúškami duševnú rovnováhu, ktorú človek vlastne hľadá celý život. Veď už úvodnou "My Cosmos Is Mine" dáva Martin svetu jasne najavo, že vlastne nemá chuť sa s niekým o svoj vnútorný svet deliť, a hlavne ho vysvetľovať.

Koniec koncov, aj tak jeho svet chápe každý po svojom a úplne inak, ako ho chápe on sám. Vo "Wagging Tongue" má dokonca ešte snahu o tom viesť polemiku, spolu s Davidom, no v "Don´t Say You Love Me" jasne hovorí, že ďalší vzťah s niekým v podstate nemá žiaden zmysel, čoho vyvrcholením je "My Soul With Me", ktorá je akousi rozlúčkou s týmto svetom, no cítiť z nej pritom neuveriteľnú spokojnosť, doslova dráždivú. Lyrický svet Depeche Mode sa tak opäť posunul na inú úroveň, kam sa opatrne presúva aj David, obzvlášť v záverečnej "Speak To Me".

Ďaleko lepšie a zaujímavejšie je to na samotnej hudobnej úrovni. Sú to klasickí Depeche Mode? Je to cover/revival kapela? Sú to vlastne ešte Depeche Mode? To sú otázky, ktoré vo mne pri tomto albume rezonujú neustále, no v pozitívnom duchu. Tak vrstvené skladby som z ich produkcie nepočul už veľmi dávno, hoci som presvedčený, že sa medzi poslucháčmi nájdu takí, ktorí po prvom vypočutí albumu so mnou nebudú súhlasiť.

Jedinečnosť tohto diela tkvie však aj v tom, že jednotlivé vrstvy si začnete všímať až pri každom ďalšom počúvaní a možno pri desiatom, päťnástom počúvaní si zrazu uvedomíte tú zvukovú majestátnosť, hoc parádne ukrytú. Je to ako hra na schovávačku, ktorú neviete prestať hrať. A čarovné na tých vrstvách je, že majú často úplne inú rytmiku, ako tá nosná, na ktorú sa zameriate pri počúvaní prvom. Mnohých isto poteší fakt, že skutočne hlavné slovo má elektronika a gitary sú potlačené do sotva rozpoznateľnej polohy. Väčšinou si ich prítomnosť človek ani neuvedomí.

Áno, elektronickí Depeche Mode sú späť v plnej nádhere. Ba čo viac, stavba niektorých piesní veľmi pripomína recoilovské melodické štruktúry (hlavne z období "bloodline" a "unsound methods"), napr. "Don't Say You Love Me". Z tej skladby inak až príliš "smrdí" Alan Wilder, dokonca aj ten z Depeche Mode :) Recoilovským pachom sa vyznačuje aj "My Favourite Stranger", ale v nej sa už zráža s Bowieho "earthling"-ovským obdobím a to celé prevarené electroclashovou drsnosťou, rovnako ako v "Never Let Me Go".

No a po zvukovej stánke je "Memento Mori" akoby absolútnou poklonou legendárnym Kraftwerk, večnou to inšpiráciou všetkých minulých, či pozostalých členov Depeche Mode. Snáď okrem úvodnej "My Cosmos Is Mine" kričia Kraftwerk z každej skladby tak výrazne a úderne, že pri "People Are Good" mám veľké pochybnosti, či to už nehraničí s porušovaním autorských práv. No neuveriteľne to k Depeche Mode pasuje a ak niekto v minulosti tvrdil, že Depeche Mode v ranných časoch priniesli Kraftwerk na tanečný parket, tak rozprával do vetra. Stalo sa tak až po 42 rokoch na albume "Memento Mori".

Jednoducho, Depeche Mode opäť raz vdýchli albumu dušu a asi najviac to cítiť v atypickej, no pre Martina tak typickej "Soul With Me". Martin Vás zoberie so sebou do nočného klubu 1970-tych rokov, kde tanečnice z pódia už odišli, štamgasti melú z posledného a na pódiu sedí akýsi podivný týpek za Moog syntezátorom a hrá svoje vesmírne melódie, ktoré vlastne ani nik nepočúva. Viem si predstaviť, že mnohí budú pri tejto skladbe krútiť nosom, ale toto je skutočný Martin, tak ako to ukázal na "Sounds Of The Universe" v "My Little Soul" a takisto mu nik neveril :)

Melodickej stránke albumu nedokážem nič vytknúť, pretože je to jedna veľká jazda na horskej dráhe. V momente, keď Vás na mikrosekundu prepadne pocit, že už stačilo alebo začína byť pieseň nudná, pride nečakaný zvrat a skladba naberie úplne iný smer. A povedať sa to dá o úplne každej z tých 12 skladieb. Martin, David, James a Marta totiž album starostlivo vyskladali do najmenšieho detailu. Nič nenechali na náhodu, nevytvorili na ňom jediné prázdne miesto a čo je najdôležitejšie, album od prvej sekundy, až do tej poslednej, graduje. A tak, ako začína uzatvorením sa vo vnútornom vesmíre, tak v závere akoby do vesmíru vonkajšieho odlietal.

Je málo hviezdičiek, ktoré by som albumu priradil. Dokonca nedokážem vybrať ani jeho najlepšiu skladbu. "Ghosts Again" na ňom vyrástla do krásy, neruší, zapadá nádherne do línie, "Caroline´s Monkey", napriek podivnému názvu, patrí k tým najsilnejším miestam albumu, spolu s nebeskou "Before We Drown", a takto by som dokázal písať o každej jednej piesni. Ešte aj v takej electroclashovej, či dokonca electropunkovej "Never Let Me Go" sa skrýva omnoho viac, než sa na prvý pohľad zdá. O žiadnej z tých skladieb sa nedá povedať, že nemá "live" potenciál, o čom už mnohých presvedčila "My Favourite Strange", ktorá ale na albume istotne prekvapí :) Depeche Mode sú znovuzrodení, zrelí, zmierení sami so sebou a životom, ale hlavne pripravení a rozhodnutí si užiť zostávajúci čas naplno. Cítiť to z albumu, cítiť to z nich samotných ...

"Memento Mori" patrí k tomu najlepšiemu, čo kedy vydali ... nebojím sa takéhoto silného tvrdenia. Možno aj preto, že som sám dosiahol vek, kedy sa začínam viac obzerať za seba, ako pred seba ...

Ďakujem chlapci, Andy by bol neuveriteľne hrdý...

Zoznam skladieb albumu Memento Mori

01. My Cosmos Is Mine
02. Wagging Tongue
03. Ghosts Again
04. Don't Say You Love Me
05. My Favourite Stranger
06. Soul With Me
07. Caroline's Monkey
08. Before We Drown
09. People Are Good
10. Always You
11. Never Let Me Go
12. Speak To Me

Tip: Recenzia depechemode.cz: Memento Mode!