Spirit - znovuoživený duch kapely

Spirit - znovuoživený duch kapely

Na to, aby sa Depeche Mode vrátili na svoj niekdajší piedestál hudobnej scény, sa muselo odohrať niekoľko vecí, ktoré sú prirodzenou súčasťou ľudského života a väčšinou sa nedajú urýchliť. Martinovi, Davidovi a Andymu to trvalo celých 18 rokov.

Písal sa rok 1998, kedy vrcholila adorácia kapely, ktorá sa hrdila neustálym hudobným technologickým pokrokom, inováciou a jedinečnosťou, a to aj po odchode hudobne najzdatnejšieho člena Depeche Mode. Vydaním singla "Only When I Lose Myself" akoby páni na dlhší čas zabuchli pomyslené dvere tmavej miestnosti, v ktorej sa odohrávali neustále konflikty, hádky a pnutia - tak potrebné podhubie skutočne hodnotných a nezabudnuteľných umeleckých diel. Páni jednoducho pochopili, že v určitom bode života je potrebné, možno v poslednej chvíli, chopiť sa zodpovednosti za rodinu, potomstvo a urobiť všetko preto, aby sa to raz v budúcnosti neobrátilo proti nim. Že zmena priorít ovplyvní aj ich hudobnú tvorbu, s tým bolo potrebné kalkulovať.

Deti dorástli, osamostatnili sa, niekto vymenil partnerku, na svet prišli deti ďalšie, za ten čas vyšli štyri štúdiové albumy, ktoré skôr udržiavali legendu pri živote, ako posúvali hranice, dokonca aj nejaké tie sólové počiny uzreli svetlo sveta, no po roku 2014 došlo k zásadnej zmene. 50-nici dozreli, zodpovednosť za rodinu ubrala na intenzite a Depeche Mode sa akoby ocitli v skutočnom svete plnom skutočných problémov. Pristáli nohami v realite, na hony vzdialenej ich predstave o fungovaní sveta a hlavne, prepadla ich túžba dať zo seba tieto pocity von. A tým sa začala nová kapitola, v ktorej sa obaja autori kapely tematicky zázračne zhodli. Udiali sa však ďalšie veci a ja sa nebojím povedať, že došlo k menšej, no veľmi potrebnej revolúcii priamo v jadre Depeche Mode. Nielenže došlo k definitívnemu naplneniu autorských ambícii Davida Gahana (Soulsavers), a Martin Gore si tiež prišiel na svoje, so svojím projektom MG, dôležitejšia vec, na rozdiel od definitívnej výmeny osobností na producentskej stoličke, je však tá, že páni pochopili to najdôležitejšie: kompromis nie je cesta. Kompromis len krotí vášeň, nič však nerieši. Dôležitejšie je povedať si veci na rovinu, čo sa evidentne aj stalo a Martin s Davidom našli skutočne spoločnú reč. A že to okamžite vo výsledku poznať! "Spirit" je toho dôkazom.

Máme tu album, ktorého hnacím motorom sú hnev, rozčarovanie, vnútorný boj i neoblomné presvedčenie. Ucelené kompaktné dielo s jasným pohľadom na svet, bez nutných ponúkaných riešení, no s vykryštalizovaným názorovým postojom, ktorý však nie celkom jasne definuje, na ktorej strane barikády autor tej ktorej skladby stojí. A tak to má byť! Umelecké dielo nemá ponúkať odpovede, má klásť otázky. Po textovej stránke tu došlo, ako sami autori priznávajú, k nečakanej tématickej zhode, paradoxne neplánovanej. Ani Dave, ani Martin, od prvého ohlásenia vydania 14teho štúdiového albumu, neskrývajú fakt, že album je silne ovplyvnený udalosťami, ktoré už nejaký čas hýbu svetom a globálne polarizujú spoločnosť. Prvá časť albumu je preto informatívna a poskytuje obraz sveta Martinovými očami a Davidovým hlasom. Aj laikovi je dnes jasné, že svet sa stále z minulosti nepoučil a opakuje rovnaké chyby ("Going Backwards"), že nielen u nás ľudia reptajú, no k aktívnej zmene situácie ničím neprispejú ("Where´s The Revolution"), že z každej strany sme doslova bombardovaní informáciami, ktoré majú nielen od objektivity, ale aj hodnovernosti ďaleko, no na základe nich si robíme názor a konáme ("The Worst Crime") a ku všetkému sa tu v poslednej dobe vyrojilo až príliš veľa aktívnych politikov, ktorí vzniknutý chaos využívajú vo svoj prospech ("Scum"). Že sa tento chaos prenáša aj do súkromia, asi vedia dobre aj Martin s Davidom, keďže to v náznakoch spoločne vyjadrujú v ťažšie pochopiteľnej skladbe "You Move". Kto by potom nechcel od toho všetkého uniknúť a mať od všetkého pokoj? David nám však vo svojej skladbe "Cover Me" dokazuje, že v podstate všade na svete je to rovnaké.
Nasledujúca skladba "Eternal" je akýmsi albumovým bodom zlomu, pretože sa u Martina prejaví otcovský cit a je rozhodnutý svojmu potomstvu poskytnúť, napriek všetkému, bezpečie. Vnútorný boj a definitívne vyjasnenie si vlastných postojov zvádza aj David, v "Poison Heart", kdežto Martin už v "So Much Love" dáva svetu jasne najavo, že ho v ničom nik nedokáže zlomiť. Je zaujímavé, že napriek tejto neoblomnosti však realita valcuje akékoľvek presvedčenie. V skladbe "Poorman" Martin totiž opäť raz svojim perom poukazuje na príliš veľké sociálne rozdiely v spoločnosti a nádej na spoločný dialóg nedáva v skladbe "No More" ani David. A že sme v tom všetkom, ako ľudia zlyhali, konštatuje Martin v záverečnej "Fail".

Je to teda skutočne také zlé? Možno áno, možno nie, fanúšik Depeche Mode sa týmto v podstate veľmi netrápi. Toho zaujíma hlavne zvuková stránka albumu. A že si tentoraz prišiel skutočne na svoje! Už úvodná "Going Backward", hoc začína typicky jednoducho Goreovsky, sa postupne prepracuje do pomalého, zvukovo podmanivého "westernu", pri ktorom spokojne usadený divák sleduje jazdu svojho hrdinu nekonečnou krajinou, kde sa na obzore neustále strieda deň s nocou. Nasledujúca "Where´s The Revolution" je však prebudením do drsnej reality všedného človečieho dňa. V kontexte albumu vyznieva omnoho atraktívnejšie a drsnejšie, než na singly, omnoho viac sa vo finále do popredia derie bassová rytmika a Goreho surová gitara.
Album sa však nevyznačuje príliš vysokým tempom, čo tak trochu odkazuje na vek kapely (či odveké ovplyvnenie bluesom) a dokonca pomalšie skladby akoby miestami preberali iniciatívu. No predsa len sa o každej z nich dá povedať, že zvukovo vygraduje do menšej emočnej explózie, ktorú sa však podivne snažia hudobníci tlmiť. Platí to dokonca aj o skladbe "The Worst Crime", ktorú otvára iba gitara sprevádzajúca Gahanove vokály. Postupne sa však pridajú jemné bicie, gradujúce v refrénoch a závere skladby. Temná "You Move", "Cover Me" s outrom pripomínajúcim záver albumu "Violator", minimalistická a krátka "Eternal" s pompéznym záverom, bluesová "Poison Heart", kraftwerkovská "Poorman", či Goreho "Fail" síce nikoho nezdvihnú zo stoličky, skôr navodia náladu drsnosti, vzpurnosti a hlavne radosti z počúvania, pretože Goreho typický minimalizmus dostal konečne lepšie, bohatšie esencie zo strany Jamesa Forda a celkovo tak album vyznieva zvukovo pestrejšie, hutnejšie a plnšie, než ktorýkoľvek z jeho predchodcov vydanom v tomto tisícročí.

Aby to však nebolo len o zvukovej ponurnosti a rytmickej striedmosti, album ponúka aj typické depešácke odpalováky. Tým najvýraznejším je možno podivná "Scum", ktorá pri prvom vypočutí doslova udrie do hlavy arytmickým nástupom vokálov. Pri ďalšom, a hlavne pozornejšom počúvaní, však poslucháč pochopí, že tá arytmia je vlastne nutná k ďalšiemu vývoju skladby, ktorá na jednej strane akoby si zachovávala monotónnosť, no pod jej povrchom to neustále bublá a gradácia sa snaží predrať na povrch, čomu však kapela typicky bráni. "So Much Love" sa snaží v sebe zvukovo spájať Hillierov odkaz posledných albumov a spomienky na časy albumu "Black Celebration". Spojítkom je tu vydarená gitarová linka, podfarbovaná príjemne tlmeným syntezátorovým zvukom. Patrí k akýmsi pomysleným vrcholom celého albumu, spolu s Gahanovou "No More (This Is The Last Time)", ktorá je nefalšovanou a dokonca neskrývanou poctou nezabudnuteľným 80-tym rokom minulého storočia. Bola by dokonca dokonalým záverom albumu, keby sa o slovo opäť neprihlásil Gore s "Fail", ktorá nás vracia späť k zvuku aktuálnych Depeche Mode.

Osobne nedokážem albumu prakticky nič vytknúť ako po textovej, tak aj zvukovej a vokálnej stránke. Dokonca aj maličké prešľapy v podobe skrytých prskajúcich a škrípajúcich zvukov, tak typických pre posledné štúdiové počiny kapely, dokážem tolerovať, nakoľko sú umne zakomponované do celkovej zvukovej mozaiky. Odpúšťam vždy aj textovo vokálne "pichania" do uší, v podobe momentov ako "... and the radiation pours" ("Eternal"), či "Corporations get the breaks ..." ("Poorman"), ktoré však v celkovom obraze jednotlivých skladieb zanikajú a nekazia viac než skvelý dojem. Chválim náladovú koncepčnosť a súslednosť, ako aj zvukovú stavbu. Žiadna zo skladieb nezačína razantne, či hukotom, skôr jemne, pozvoľne a postupne naberá na intenzite. Je evidentné, že aj napriek krátkosti a rýchlosti nahrávania pristupovali Depeche Mode ku skladbám s citom, precíznosťou, nič nenechali na náhodu a James Ford nebol len nájomným štúdiovým otrokom, či plničom želaní, no skôr plnohodnotný pracovný partner, ktorý mal evidetne rozhodné slovo.

Po albume "Ultra" reprezentovali Martin, Dave a Andy len Depeche Mode, kapelu, ktorá ťažila zo svojej niekdajšej slávy a udržiavala rozbehnutý stroj v kurze. Dnes sú z nich opäť DEPECHE MODE! Kapela prezentujúca svojim fanúšikom plnokrvný koncepčný album, ktorý nie je možné vypnúť a nedopočúvať do konca, a ktorý sa bez ostychu, s hrdosťou hlási k zástupu legendárnych albumov ako "Black Celebration", "Music For The Masses", "Violator", "Songs Of Faith And Devotion" a "Ultra". Je to jedinečné dielo, ktoré sa zaobíde bez zbytočných prirovnávaní k predchodcom, ako to v posledných rokoch robili samotní členovia kapely. Gratulujem!

Bonus: Deluxe edícia albumu je obohatená o bonusové cd s remixami, ktoré vznikli počas samotného nahrávania a svoj podiel na ňom majú aj členovia kapely, samozrejme, prevažne Martin. Akoby nám nimi chceli pripomenúť tie najvydarenejšie momenty albumu, z ktorých vyčnieva najmä Frenetic mix skladby "Scum". Ten možno smelo označiť za jeden z najvydarenejších, ktoré v tomto tisícročí vyšli pod hlavičkou Depeche Mode. Pre mňa osobne reprezentuje skladba "Scum" to najlepšie z albumu "Spirit".

PS: Pán Wilder, až teraz môžete spokojne sňať z hlavy klobúk a odhodiť ho do diaľky. Depeche Mode to konečne dokázali aj bez Vás. Prišli s uceleným, koncepčným albumom hodným siene ich slávy!

Album "Spirit" vychádza 17.marca 2017 vo vydavateľstve Columbia Records

Tracklist:
CD1
01. Going Backwards 5:42
02. Where's the Revolution 4:59
03. The Worst Crime 3:48
04. Scum 3:14
05. You Move 3:49
06. Cover Me 4:51
07. Eternal 2:24
08. Poison Heart 3:17
09. So Much Love 4:29
10. Poorman 4:25
11. No More (This is the Last Time) 3:13
12. Fail 5:07

CD2 (Jungle Spirit Mixes)
01. Cover Me (Alt Out) 4:27
02. Scum (Frenetic Mix) 5:26
03. Poison Heart (Tripped Mix) 4:16
04. Fail (Cinematic Cut) 5:37
05. So Much Love (Machine Mix) 7:05

Názory Devotees (218)

Čítať a pridávať komentáre môžu iba zaregistrovaní a prihlásení depešáci.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa