Obyčajní ľudia (1985) - 1/2
Depeche Mode v rozhovore pre britský magazín Zig Zag, ktorý vznikol počas prestávky v nahrávaní singla "It´s Called A Heart", v dedinke Streatley, kde sídlilo štúdio Genetic.
Peklo by mohlo vyzerať takto: podzemný nočný klub, kde sa PR ľudia, popíjajúci šampanské, zdržiavajú pod ultrafialovým svetlom okolo tanečného parketu a nešťastné dievčatá sa v nevhodných nylonových trikotoch snažia vyhnúť blúdiacim rukám, zatiaľ čo dolievajú poháre ... Jedno z tých rozkošných miest, kde svetlá, pri ktorých kedysi tancoval John Travolta, žiaria nádherne nahor vo farebných štvorcoch ,spod tanečného parketu, ako fakle držané pod bradou.
Podľa nemorálnych slov Toma Vaguea je to miesto, kde by ste sa mali chuť vykadiť na kobec.
Mike Read je tu: potriasa niekomu rukou a zároveň si posúva červené okuliare na nos; pred skupinou fotografov s bleskami diskutuje Cliff Richard s Jonathanom Kingom o revolučnej politike; Bobby Davro ukazuje zuby, zatiaľ čo úsmev Daveyho Jonesa je o niečo viac ustaranejší.
Niekde v rohu sedia členovia skupiny Depeche Mode a každý z nich pôsobí šťastne ako Američan v Bejrúte.
"Oh!" zaspomína si Andy Fletcher na túto udalosť. "Nehovorte o tom. Bola to strašná noc ... strašná!"
Martin Gore sa uškrnie a súhlasne prikývne: "Hrozná ... Bola to výnimočná udalosť. Snažíme sa takýmto veciam vyhýbať, ako je to len možné. Tak ale, zostali sme tam až do konca, to viete ... drinky zdarma," dodáva na vysvetlenie.
V exotickom svete rock´n´rollu, kde sa najabsurdnejšie preháňania šíria s úžasnou bezohľadnosťou, môže byť občas úľavou započúvať sa do Depeche Mode. Medzi barokovými absurditami zvyšku hudobného priemyslu aj naďalej žiaria ako maják jednoduchosti uprostred okázalého diania.
Ak by sa práve teraz vo dverách objavil Paul Gambaccini, ešte skôr, než by ste ho zdvorilo vyprevadili von, tak by Vám pravdepodobne povedal, že Depeche Mode mali v tejto krajine viac hitov ako Duran Duran, prípadne nejakú podobnú zaujímavú informáciu na oslavu ich dlhovekosti. No Depeche Mode nikdy takýto hviezdny status nedosiahnu, pretože ... no ... sú to chlapci, ktorí na večierkoch posedávajú v kúte.
Od tej nepríjemnej noci ubehlo už niekoľko týždňov a sme v trochu inom prostredí: v malebnej dedinke na juhu Anglicka, neďaleko štúdia Genetic Studio Martina Rushenta, kde najlepší synovia Basildonu nahrávajú svoj ďalší singel. Vedľa dlhých lodí v kanáli sa hrajú kačky a v pube, naproti kriketovému ihrisku, vysvetľujú Martin s Andym, že jediným dôvodom, prečo na tú párty išli, bolo to, že práve mali stretnutie so svojim promotérom, ktorý im navrhol, že by bolo dobré, ak by sa ukázali na menšej mediálnej udalosti.
Fakt je ten, že krátko pred našim stretnutím, ten istý promotér zvolal mimoriadne zasadnutie kvôli nízkej mediálnej popularite skupiny Depeche Mode, ktorá bola spôsobená ich neochotou alebo neschopnosťou zapojiť sa do mediálneho boja.
"Rozhodne to nebol žiaden krízový míting," zaspomína Martin. "Náš promotér a všetci ostatní sa stretli a tvrdili, že v podstate s akoukoľvek inou kapelou môžu ísť do televízie a už na druhý deň zaručia nárast predaja, no s nami sa nepredá nič. Je to vec, ktorou musíte byť. Musíte vystupovať, byť veselý a skákať. No my to nerobíme. Vystupujeme a sme jednoducho sami sebou."
Vždy vyzeráte trochu trápne, akoby ste tam vôbec neboli.
Martin: "Pravda je taká, že sme len štyria obyčajní chalani ..."
Ale to je to posledné, čo chce niekto počuť.
"No áno," povie Andy. "Nedokážu to pochopiť. Väčšina tých hviezd je pred vystúpením veľmi plachá. Keď však vystúpia, sú ako posadnutí. Je to falošné. A je trochu ironické, že mi trpíme. My sme normálni."
Pozeráte sa vôbec niekedy na záznamy tých televíznych vystúpení, v ktorých účinkujete?
"Musím priznať, že nie," povie Andy. "Moja priateľka ich niekedy pozerá, no ja sa snažím to nerobiť. Bol som v relácií "Number 73" a robil som kvíz o sendvičoch ..."
Prepáč, a aká bola neoceniteľná Ethel?
"Bola v pohode. Jediný problém bol, že tam bol s nami aj Bobby Davro a ja som bol od nej 2x vyšší. Myslím, že bolo dosť komplikované dostať nás oboch do záberu ... bolo to naozaj veľmi trápne. Takisto Bobby Davro, on je fakt komik. Zakaždým, keď padla nejaká otázka, okamžite vtipkoval. Vlastne som si to vôbec nepozrel, nakoľko to bolo príliš trápne. Ale nakoniec som vyhral!"
Teraz urobím zbytočnú paralelu, Sendičový kvíz relácie Number 73 by sa mal vnímať ako mikrosvet: Depeche Mode ako víťazi, napriek útokom vtipných komikov.
A hoci našťastie nepatria medzi "Spandduranov", prežili s nimi celých 5 rokov od doby, kedy sa všetky tieto kapely dychtivo vrhli na obnovenie status quo, keď pominul šok zo začiatku 1970-tych rokov.
S tým má niečo spoločné zvláštna myseľ Martina Gorea: ako ich skladateľ je človekom, ktorý je v súlade s absurdnou jednoduchosťou, čo sa v popovej hudbe osvedčilo už od čias „Awopbopalubopawopbamboom“.
Ten človek nemôže byť hlúpy. Spomínate si, keď sa Depeche Mode snažili vymaniť z tieňa Vince Clarka, z obdobia "Speak & Spell"? Ten krátky úryvok zo "See You", kde David Gahan sladko spieval "People are basically the same"? Bolo to také smiešne, že sme sa na tom uškŕňali celé dni.
David opisuje situáciu: "Martin nás vždy prekvapoval. Nikdy nepôsobí tak, že by šiel s prúdom. Až teraz si uvedomil, aké sú jeho schopnosti a ako ďaleko môže zájsť. Myslím tým, že pokiaľ ide o texty, mohol by pokračovať ešte dlho. Ľudia akoby ten Martinov humor nevnímali. Síce mnohí novinári akoby niečo tušili ... vnímajú, že Martin má veľmi zvláštny zmysel pre humor a ten sa prejavuje práve v jeho textoch. Napr. "People Are People": "people get along so awfully" (ľudia spolu vychádzajú tak príšerne). Slovo "awfully" (príšerne) je vtipné. V bežnej konverzácií to naozaj nepoužijete. "Vychádzam s Tebou tak strašne ..." V skutočnosti si to naozaj nik nevšimol."
Ak sa Martina spýtate na jeho piesne, zistíte, že nie je veľmi naklonený sociologickým úvahám. "Väčšina ľudí to naozaj nechápe. Niektorí v tom vidia viac, než tam v skutočnosti je," odpovedá.
Keď sa s ním rozprávate o tom, ako zjednodušuje piesne na najjednoduchšie z jednoduchých, o zábave s otrepanými pravdami v piesni "People Are People", o myšlienke, že je možno múdrejší, ako sa tvári, pozrie na Vás s prázdnym pohľadom a povie: "O čom ste to vlastne hovorili?"
Do čerta!
Najviac, čo Martin jemne naznačí, je toto: "Mám rád jednoduché veci. Aj dnes ľudia nerozumejú zmyslu piesní, ale myslím si, že je najlepšie pristupovať k tomu čo najpriamejšie. Hoci mám celkom rád kapely, ktoré sú "kvetnaté", nie je to naozaj môj štýl."
Poviem Vám niečo o kvetnatých kapelách: napr. The Smiths. Spolu s New Order sú jedinou nezávislou kapelou, ktorá sa dokázala stabilne umiestňovať v rebríčkoch, hoci stoja na opačnom konci ihriska. The Smiths sa tvária ako najkvetnatejší zo sofistikovaných, zatiaľ čo Depeche Mode na druhom konci stavajú na jednoduchosti.
"Rozdiel medzi nami a The Smiths," pokračuje Martin, "je ten, že my predávame naše nahrávky primárne kvôli našej hudbe, zatiaľ čo úspech The Smiths má viac čo do činenia s textami a samotným Morrisseym. Povedal by som, že vďaka našim textom sme predali tak 0,1% nahrávok ... zvyšok vďaka hudbe a absolútne nič vďaka našim osobnostiam," zasmeje sa.
Úplne presne to vystihol Dave: "Myslím, že majú aj lepšie vzdelanie, než my. Pravdepodobne všetci navštevovali verejnú školu ... neviem, Morrissey asi veľa číta Shakespeara ... poväčšinou mi prídu veľmi dobrí."
