Obyčajní ľudia (1985) - 2/2

Depeche Mode v rozhovore pre britský magazín Zig Zag, ktorý vznikol počas prestávky v nahrávaní singla "It´s Called A Heart", v dedinke Streatley, kde sídlilo štúdio Genetic.

"Je to naozaj dilema," povie Martin. "Stále sa považujeme za popovú kapelu a veľa ľudí nedokáže brať kapelu vážne, obzvlášť ak sama seba považuje za popovú. Všimli sme si jednu vec, v Anglicku sa ešte stále snažíme zbavovať nášho ranného imidžu. Ak sa obzrieme späť, stále sa cítime trochu nevoľno ... z toho, čo sme sa vtedy snažili robiť ... a ak sa teda obzriem späť, tak sa nikomu nečudujem, že nás nenávidí. Ale opäť ... boli sme to jednoducho my, boli sme len štyria obyčajní chalani. Ak nás oslovil nejaký magazín so žiadosťou o rozhovor, súhlasili sme. Nezaujímal nás imidž, nosili sme presne také isté oblečenie ako predtým."

V tomto sa zhodli všetci. V roku 1981 boli naozaj takí naivní, ako ich dodnes vykresľuje tlač.

Dave: "Myslím, že sme v začiatkoch urobili niekoľko chýb. Boli sme naivní v tom, že sme o hudobnom biznise veľa nevedeli, len sme sa bavili. Pochybili sme v tom, ako sme sa prezentovali, ako sme sa nechali nafotiť a ako sme poskytovali rozhovory. Brali sme všetko, čo sa nám ponúkalo."

"Dnes sa veciam, ktoré robiť nechceme, vyhýbame. Vyhýbame sa veciam ako denná tlač ... pred rokmi sme poskytli jeden rozhovor pre Daily Star, to s nami boli ešte Vince ... a aj to prispelo k tomu, prečo Vince odišiel. Oni sa ho pýtali niečo v zmysle, "myslíš, že je výhodou byť pekný?" a Vince odpovedal, že v bežnom živote je to výhoda, nie? A samozrejme titulok znel, "Nepríťažlivé kapely sa nikam nedostanú", čo bolo fakt hrozné. Potom už nechcel poskytnúť žiaden rozhovor. A dodržiaval to asi pol roka. Sotva už hovoril aj s nami a my sme cítili, že chce odísť. Rozrušilo ho to až tak, že zmenil názor na hudobný priemysel. Znepáčilo sa mu to a pochopil, že všetko je to falošné."

"On bol v tom období v kapele najsilnejšou osobnosťou. Bol vlastne tým, kto si rád robí veci po svojom a dnes naozaj pracuje na svojich veciach a v štúdiu nechce mať pri sebe nikoho ..."

Nechce si niekto zahrať tenis? Dvojhru? Ospalá vidiecka idyla v Streatley začína Depeche Mode liezť na nervy. Andy a Martin sa potulujú po dedine v márnej nádeji, že ich niekto spozná a budú sa mať s kým porozprávať. Medzitým sa presúvajú na kurt, aby si dopriali pár loptičiek. Dave a Martin sa spojili proti Fletchovi, Shaw sa, s pochybnou raketou pridá k nemu, no ten, po rýchlom zhodnotení jeho techniky, navrhne, že by Shaw možno nemal podávať. Fotograf Coneyl Jay sa postavil do pozície rozhodcu. Skončilo to tak, že Fletch so Shawom prehrali štyri hry po sebe.

Dave Gahan je spokojný s tým, ako sa Depeche Mode darí na popovom trhu. V porovnaní s konkurenciou na trhu sú Depeche Mode viac-menej domáckou firmou. Skupinu riadia sami, delia si finančné a administratívne povinnosti – Gahanova priateľka vedie informačnú službu Depeche Mode. Mute zostáva malou firmou, v rámci ktorej môžu robiť viac-menej to, čo chcú.

"Myslím si, že veľa z toho závisí od toho, akí sme ako ľudia, pretože s Mute nemáme žiadnu zmluvu. A od prvého dňa nám veľké vydavateľstvá ponúkali obrovské sumy... ponúkali nám šesťciferné sumy, smiešne sumy, ale to nás naozaj nezaujíma, pretože s Mute máme obrovskú slobodu."

"Stále sa riadime sami, nikto nás v žiadnom smere netlačí. Daniel (Miller, producent a šéf Mute) nám v určitých veciach radí. Ak máme šesť skladieb a chceme vybrať jednu ako singel, pomôže nám ju vybrať. Okrem toho sme veľmi slobodní a môžeme robiť to, čo chceme."

"Dosiahli sme to všetko bez agresívneho marketingu a podobných vecí, bez obrázkov na obaloch, reklám v novinách a podobne. Je to preto, že sme neboli nijako tlačení, dokázali sme to sami. Mnohé skupiny, ktoré vznikli spolu s nami, boli len mainstreamové rockové kapely, bežné rockové kapely, ktoré vymenili syntetizátory za elektrické gitary a rozkročili sa na pódiu."

Depeche Mode rozkročení na pódiu a mávajúci s gitarami? Takmer nemožná predstava, však? Od čias turné k albumu "Speak & Spell", kedy pôsobili, akoby radšej páskovú mechaniku vypli a šli domov, do Basildonu, sa kompletne zmenili - dnes pôsobí Davidove vrtenie bokmi na pódium skutočne podmanivo - nikdy by sa nemohli stať "skutočnými mužmi" pózujúcimi ako rockové hviezdy.

Martin Gore s rúžom na perách a v koženej sukni (nemecký magazín Bravo v titulkoch oznamoval "nosí pod tým podväzky!") - aj to je súčasť ich príťažlivosť, nie? Nie sú to žiadny machovia.

"Jasné," odpovedá Dave. "Fakt nie sme žiadni veľkí machovia, asi to tak už bude."

V období albumu "Construction Time Again" pretláčali média predstavu Depeche Mode ako basildonských "Red Rockers", no z nejakého dôvodu nikdy nenaplnili očakávania X. Moorea.

"Snažili sa nás dotlačiť k nejakým politickým vyhláseniam," dodá Dave. "Bol však z toho album, ktorý sa venoval všeobecným sociálnym témam, jednoducho bežným veciam, ktoré nás napadli. Oni to však zobrali ako skutočný komunizmus. Jednoducho sme boli "červení". Doslova nás označovali ako "The New Reds" ..."

"Záleží na tom, aký v skutočnosti si. Zarobili sme veľa peňazí, takže nám sa ťažko o takýchto veciach vyjadruje v poskytovaných rozhovoroch. Bolo by to dosť hlúpe. Podľa mňa máme všetci ľavicové názory, nakoľko pochádzame z robotníckej triedy. Myslím však, že záleží na Tvojom osobnom postoji, na tom, ako sa prezentuješ."

"Do aleluja môžeš kázať o veciach, hodiny a hodiny rozprávať o politike, ale nemyslím si, že ..." nedokončí vetu. "Mnohých, ktorí si mysleli, že sa vôbec takýmito vecami nezaoberáme, to možno prekvapí, ale nechceme túto stránku vecí využívať k podpore predaja našich nahrávok, ak to takto chcete počuť ... "

Wham podporujú baníkov.
"No áno," uškrnie sa. "To sme počúvali aj od manažmentu, veci ako, "myslím, že by si mal robiť niečo dôveryhodné". Ale keď zarobíš toľko peňazí, je veľmi ťažké hľadieť na takéto veci. To mi príde pokrytecké. Ako sa vyhneš zarobeniu množstva peňazí, veď ak predáš veľa nahrávok, tak veľa zarobíš ... tak to funguje v každom biznise. Záleží ale na Vašom osobnom postoji, čo urobíte, keď tie peniaze máte. Na druhej strane, my nezapadáme do tej nočnej klubovej scény, nechodíme každý večer do Trampu, nelietame do New Yorku na párty, ktorú organizuje niekto významný. Ani nechodíme na narodeninové párty Diany Ross ..."

Čo nás vracia k Depeche Mode posedávajúcich v kútoch ...

A Depeche Mode súhlasia: ich verejná introverzia im naozaj neprospieva. "Jedným z dôvodov, prečo nám to v kontaktoch s médiami veľmi nejde, je to, že nie sme zdatnými rečníkmi. Ani sebaprezentácia v rozhovoroch nám nevychádza a média nevedia, ako pristupovať k nie veľmi výrečnej kapele," posťažuje sa Martin.

Alan Wilder, jediný z kapely, ktorý nepochádza z Basildonu, má na to trochu iný pohľad. "Často sa stretávame s úplne nesprávnym, a hlavne odlišným pohľadom na to, akí sme ... táto strašne vážna banda obchodníkov so smrťou, za ktorých nás niektorí ľudia považujú, ale je to v podstate naša chyba, je to spôsob, akým sa prezentujeme, nakoľko nie sme príliš dobrí vo vysvetľovaní vlastných postojov."

"Je to protirečivé. Sedíme tam a myslíme si: "Och nie ... so "Shake The Disease" sme sa dostali len na 18. miesto", no pritom vieme, že ak chceme dosiahnuť vyššie pozície v rebríčkoch, musíme robiť veci, ktoré robiť nechceme. Takže zároveň vieme úplne presne prečo je to všetko tak, ako je. Problém je v tom, že ak ste príliš úprimní a hovoríte stále pravdu, tak môžete pôsobiť tak trochu ako slaboch ... a aj trochu nudne."

Siahnite po ktoromkoľvek zo starých rozhovorov s Depeche Mode, prejdite si ho hoc len zbežne a zistíte, že Depeche Mode sú pravdepodobne najviac protežovanou kapelou vôbec. Prešibaní novinári obdivujú mediálnu prefíkanosť napr. Duran Duran, hoci ich hudbou pohŕdajú. Na druhej strane Depeche Mode, hoci je ku nim tlač takmer vždy priaznivá, dostávajú len jemné "poklepanie po hlave". Milí chlapci. Zdá sa, že to robíme všetci.

Nemáte niekedy chuť vstať a zakričať, "Vy hlúpi bastardi, len preto, že robíme veci jednoduchým spôsobom, tak to neznamená, než sme jednoduchí!"?
Odpovedá Martin: "Toto nás fakt netrápi. To, čo hovoríte, je pravda, robíme veci veľmi jednoduchým spôsobom. Texty sú veľmi, veľmi jednoduché, rovnako ako aj melódie."

A Andy si zobral posledné slovo: "A sme jednoduchí, obyčajní ľudia."

Úder, loptička preletí cez sieť a končí hra, set a celý zápas.

zdroj: Zig Zag, 08/1985
autor: William Shaw