Dave Gahan: Paper Monsters (Reflex)

Musí to byť divná situácia. Celý svet vie, že ste roky bojovali s drogami a skoro umreli. Preslávili ste sa ako spevák z kapely, v ktorej texty píše niekto iný. A teraz vydávate sólovú dosku plnú vašich veľmi osobných správ svetu. A vaša materská skupina sa volá Depeche Mode. Jeden z najznámejších pojmov v pop-music. Žiadna sranda, čo?

Pre nás, ktorí nie sme členmi Depeche Mode, je pár aspektov gahanovej sólovej kariéry celkom prekvapujúcich. "Či Depeche Mode skončia?" reaguje na otázku, na akú sa dôrazne dáva záporná odpoveď. "Možno áno. Pokiaľ ešte niekedy má tá kapela fungovať, musí sa toho veľa zmeniť." Prekvapuje v rozhovoroch. Rozpráva o tom, ako ho Martin Gore, autor väčšiny skladieb DM, ničil svojim despotizmom a používal ho ako nástroj, a nie ako človeka s vlastnou hlavou (čítaj: s vlastnými autorskými ambíciami). Gore je v rozhovoroch na tému "Kríza vo vnútri Depeche Mode" zdržanlivejší, ale i z jeho odpovedí je možné tušiť, že to v poslednej dobe nebola idyla. Zaujímavé je sledovať, ako sa jeden aj druhý vyrovnávajú s tým, že teraz sú sami za seba - Gore má totiž sólovú platňu tiež, aj keď to jednak nie je debut a jednak sú to covervezie. Obaja prakticky v rovnaký čas koncertujú. To nakoniec nevydržal ani Andy Fletcher, tretia tretina DM, a založil si tiež sólový projekt (bude s ním koncertovať v auguste na festivale Creamfields).

Výsledok boja dvoch hlavných postáv DM, Goreho a Gahana, nie je jednoznačný. Goreho platňa má mnoho originálnych zvukov, ale zrážajú ju vokály: Gore je nespevák a počúvanie skladieb prevzatých od hlasovo výrazných interpretov je skôr utrpenie. Naproti tomu Gahanova platňa aj napriek tomu, že sa na nej podieľalo niekoľko šikovných hudobníkov, nie je hudobne prevratná. Ale! Ale je to Gahan, a predsa, v tomto žánri je kúzlo speváka nadradené genialite producenta. Rýpavejšie povahy vytrhávajú texty z Gahanovej platne, stavajú ich proti tomu čo napísal Gore, a snažia sa ukázať, aké sú Gahanove verše na témy "ja a moje problémy" jalové. Samozrejme, chýba im rafinovanosť - Gahanovi je síce štyridsaťjedna, ale niekedy textuje ako gymnazista. Ale odzbrojujúca otvorenosť a charizmatická intepretácia, povyšujú desať papierových príšeriek na viac, ako len súčet stredne dobrej hudby a nedospelých básničiek.

Nespravodlivosť, čo? Keby tie skladby spieval niekto, kto má menej zaujímavú farbu hlasu, menej presvedčivý prejav a menej mediálnej slávy, napísalo by sa, že sú to trochu adolescentné pesničky a láske, nenávisti, alkohole, drogách a ponocovaní a že to miestami znie ako z poslednej, alebo predposlednej platne Depeche Mode. Iba že, keď tie skladby rozprávajú o tom, čoho sme boli cez médiá tiež prítomní (kto nečítal o tom, že sa Gahan potýkal so závislosťou?), je všetko inak. Pieseň o váľaní sa na špinavej lepkavej podlahe je sakra iná, keď si na nej predstavujete ležiaceho Gahana a nie Frantu Vomáčku. Fungujú aj ostatné skladby. V dobe povrchného tiežtextovania, pripadné schovávanie sa za slovné hračky, popisuje Gahan svoje záležitosti jednoznačnými slovami, žiadne metafory okolo horkej kaše. "Bolo mi blbo" - "opustila ma" - "kamarát, kde si?" A tak. Hudba je pomalá, hutná, atmosférická, neúprosná. Jeden, snáď dva hity.
Tiež na čo - ide tu o nadčasový doprovod k majstrovej výpovedi. Výsledkom toho, že sa autori nemuseli naháňať za lúbivosťou, je určitá majestátnosť platne. Ako keby hrdo hovorila: "Aha, som tu, za nič sa neschovávam a nemienim sa ponúkať."

Epilóg: Gahanov koncert v plnej T-Mobile Aréne, ktorý sa konal minulý utorok (24.6.2003) ukázal, že bez DM to ide aj nejde. Gahanová kapela znela profesionálne, on sám sa do spevu opieral tak, akoby mal zajtra umrieť a ako by bolo jedno, že vedľa neho na pódiu stoja miesto Martina a Andyho nejaký cudzí páni. Ale bez pesničie z repertoáru DM by to nebolo ono. Práve kúsky, ktoré napísal nenávidený Gore, boli vrcholmi koncertu (rovnako ako Gore do koncertu zaraďuje skladby, ktoré mu spieval nenávidený Gahan, a veľmi dobre vie, aké sú dôležité. Niekedy pánovia zvolia aj rovnakú pesničku.). Ťažko povedať, či vedomie nepostrádateľnosti toho druhého vráti dvoch naštvaných sólistov späť do kapely, ale keby aj nie, zaplať Pane Bože za toto!

Jana Kománková

Transcript a preklad recenzie z časopisu Reflex (Cz) č. 27/2003, str. 43