Black And Blue - I. (2003)

S Davidom Gahanom o jeho prvom sólovom počine, albume "Paper Monsters", ale aj o jeho pocitoch z vtedajšieho fungovania v Depeche Mode a hudobných vplyvoch, ktoré pozačili spomenutý album.

Po toľkých rokoch v muzikantskom svete, čo Ťa primälo k rozhodnutie nahrať sólový album?
Ono, skôr než som prišiel so samotným nápadom, tak to vo mne zrelo. Mal som akúsi potrebu dosiahnúť viac, aktuálne priamo vyjadriť moje vlastné pocity, než sprostredkovávať hudobne pocity niekoho iného, čo na druhej strane bolo skvelé a dlhé roky u mňa fungovalo. Myslím, že hlavne pri posledných albumoch s Depeche Mode, som začínal vnímať akúsi vnútornú nepohodu. Bolo mi síce jasné, čím presne do tvorby Depeche Mode prispievam, ale naozaj som cítil potrebu vyjadriť viac moje vlastné pocity a hlavne som chcel skúsiť niečo nové. Nejak som chcel začať odznova, skúsiť pracovať s inými ľuďmi, byť opäť nervózny, necítiť takú istotu, cítiť akýsi strach, byť s tým v pohode a povedať si, "dobre, obávam sa toho všetkého, ale niečo s tým urobiť treba". Je to, ako keď v živote narazíte, ale niekde hlboko vo svojom vnútri viete presne, čo robíte. Samotnému albumu "Paper Monsters" predchádzalo niekoľko kľúčových momentov, ku ktorým samozrejme patrilo komponovanie s Knoxom Chandlerom, v ktorom som našiel niekoho, s kým som si mohol sadnúť a komunikovať hudobne, čo bolo ohromné plus. Netvrdím, že sme sa nedostali v tomto smere do sporov, ale takého nezhody sú pre hudobnú prácu prínosné.

Bolo mi jasné, že ak chcem na Knoxa reagovať rozumne, museli moje veci fungovať textovo alebo melodicky s gitarou alebo čelom, bol som si tým prakticky istý, nech išlo aj o doslova naivné nápady. On ma však vedel povzbudiť, čo bol pre mňa prvý dôležitý krok a potom sa k nemu pridávali ďalší ľudia. Moja manželka, Jennifer, ma v tomto podporovala od samého začiatku, od momentu, kedy som začal písať vlastné texty. Moje prvé veci som jej zahral už veľmi veľmi dávno, niektoré len na harmonike, a vždy ma v tom povzbudzovala.

Je veľmi zložité odpútať sa od niečoho, čo je veľmi úspešné a takisto sa neporovnávať s niekým, ako je Martin Gore, ktorý za celé tie roky napísal niekoľko fantastických piesní, ktorých som bol súčasťou, vniesol som do nich časť vlastnej identity a myslím, že som si ich tak trochu prispôsobil. S týmto vlastným projektom som však šťastný, no musím pracovať ešte tvrdšie, čo je pre mňa osobne teraz veľmi prospešné. Ako som povedal, je to výzva, vnímam to ako nový začiatok a neviem, kam to povedie. Už teraz viem, že tento album bude mať pokračovanie, pretože v komponovaní nemienim prestať. Jediný veľký plán, ktorý však mám teraz pred sebou, je celý budúci rok venovať mojej rodine, ktorá ma potrebuje a ja potrebujem ju. Chcem byť v New Yorku, flákať sa s kamarátmi, komponovať, chodiť na lekcie piána a naďalej sa venovať novým veciam. Ešte toľko toho neviem, čo je príjemný pocit úľavy.

Bolo komponovanie alebo nahrávanie ovplyvnené nejakou konkrétnou filozofiou alebo stavom mysle?
Hneď na začiatku som Knoxa oboznámil s pravidlami a obmedzeniami, ktoré som si sám nastavil počas tých rokov s Depeche Mode, múry, ktoré sa neustále zvyšovali a hranice, ktoré som nebol schopný prokročiť. To všetko môže v kreatívnom procese pôsobiť zdravo, ale aj nezdravo. Chcel som si byť istý, že nič z toho sa do mojich vlastných skladieb neprenesie. Chcel som ich slobodnejšie, chcel som mať v nich hudobný rozlet, aby neboli vedené žiadnym konkrétnym nástrojom, elektronikou, či technológiou.

Či už v procese písania, ani v samotnom štúdiu sme sa v ničom neobmedzovali, to platilo dokonca aj v prípade demosnímkov. To som povedal Knoxovi, ale hlavne sebe ... demosnímky nechaj tam, kde sú. V štúdiu postupujeme úplne inak, pracujeme s inými ľuďmi a za tých 20 rokov som sa v kapele naučil jednej veci: ak sa dostaneš s inými ľudmi do kreatívneho stavu, buď otvorený, inak sa všetko obráti proti tebe a skončíš. V Depeche Mode to bolo tak ... môžeš mať nápady alebo veci, ktoré chceš vyjadriť, lenže len sedíš, čakáš, kým dôjde na Teba rad, vtedy sa postavíš, odspievaš a zasa sa venuješ len svojim veciam. Tak takto to už viac nechcem, chcem byť otvorenejší, chcem zistiť, že dokážem boriť pravidlá, ktoré som si v mojich skladbách sám nastavil.

Keď som spieval pre demosnímky, tak šlo v podstate len o melódie, ktoré vo mne rezonovali vo chvíli, kedy Knox hral na gitare. To sú veci, ktoré mi vychádzajú zo srdca, melódie, ktoré ma napadnú pri prechádzkach ulicami. Akonáhle však vstúpime do štúdia, udeje sa niečo úplne iné. Zrazu tam máme k dispozícii sláčikový kvintet, alebo Douga Perryho, ktorý hrá na piáno a v takých momentoch ma inšpirujú úplne iné veci a to sa mi veľmi páči. Ale samozrejme, že je potrebné dopracovať sa do bodu, kde si musíte povedať, že je hotovo, že experimentovania už bolo dosť. Samozrejme, že skončiť je často zložité, lenže ak ste vecami priťahovaný až príliš, tak ich nakoniec stratíte. V určitom zmysle moje dlhoročné puto k Depeche Mode začalo byť príliš náruživé a keď sa Vaša identita nabalí niečim takým, tak sa to všetko vytratí, v niektorých prípadoch dôjde k totálnemu zničeniu. Som hrdý na všetko, čo sa mi s kapelou podarilo dosiahnúť a netvrdím, že je koniec, či niečo podobné, to niekto nevie. Naučil som sa, že nikdy netreba hovoriť nikdy, ničomu, ale aktuálne Depeche Mode moje myšlienky nepatria. Neviem si momentálne predstaviť sám seba v štúdiu s Martinom a Fletchom, kde by sme pracovali doposiaľ zaužívaným spôsobom. Ak by to bolo iné a boli by ochotní skúsiť nové veci, byť celkovo otvorení, tak by sme mohli niečo skúsiť, ale pracovať po starom je pre mňa už nemožné.

Rozprával som sa nedávno s Kennou, chalanom z kapely, ktorá nám predskakuje na tomto turné, a ten mi povedal, že musí byť úžasné spievať vlastné skladby, pretože to rezonuje úplne inak. Presne viem, o čom hovoril, pretože je spevák a performer, prezentuje vlastné skladby a ja som si také niečo neuvedomoval až do chvíle, kedy sme sa ocitli v štúdiu, kedy to celé doslova prechádzalo mojim telom, zrazu som počul vlastný hlas úplne iným spôsobom, vychádzal skutočne zo mňa bol som to skutočne ja.

Tie nefalšované pocity cítiť aj z publika, ktoré tak vidí a počuje jednoducho Dave Gahana.
A pritom nemám pocit, že by som to robil pre niekoho iného, ja to všetko robím, pretože to robiť chcem a moje pocity vychádzajú z toho, čo robím. Takže, takto vlastne ponúkam kúsom samého seba. Ja som takto samozrejme vnímal vystupovanie vždy, ale málekedy som to tak naozaj cítil, okrem niekoľkých momentov, kedy som nahrával vokály v štúdiu. Ale inak som rozdiely nikdy nevnímal, takže to bolo ok. Dnes sa na veci pozerám inak a chcem sa v tomto smere posúvať ďalej. Začal som s písaním vlastných skladieb a umožnil, aby vychádzali priamo zo mňa. Vždy som sa s touto myšlienkou pohrával a počas tých rokov sa aj pokúšal písať, no dnes sa už neobávam spolupracovať s inými, vyjadrovať vlastné myšlienky a pocity a byť týmto nápadom naklonený. S kýmkoľvek pracuje, tak očakávam rovnakú podporu. To čo poskytujem ja, to isté si od iných žiadam.

Aj si svoj album prehral Martinovi?
Nie, ale poslal som mu ho a viem, že si ho vypočul?

Aká bola jeho reakcia?
Počul som nejaké reči, že to nebolo to, čo očakával. Neviem, aké si myslel, že to bude, možno čakal niečo rockovejšie a tvrdšie. Martin ma v tomto smere vždy nesprávne chápal. Moje vnímanie rock´n´rollu, to boli vždy Rolling Stones, Stooges, Clash ...

V podstate len nedávno si sa začal viac orientovať na blues, je tak?
Prvýkrát ma k tomu, čo ja nazývam "skutočné blues", priviedol Daniel Miller, keď sme začínali s kapelou. Vtedy ma požiadal, aby som mu povedal, akú hudbu počúvam, čo boli kapely ako The Doors a podobne. Vtedy mi povedal, že ak mám rád "belošské blues", mal by som skúsiť Johna Mayera, Blues Breakers, Peter Green's Fleetwood Mac. Krátko na to som objavil Claptona, Jimmyho Pagea, začal sa o nich zaujímať a snoriť po veciach, ktoré sami odporúčali - Muddy Waters, John Lee Hooker, či Buddy Guy. Je v tom niečo guturálne, čo ma oslovuje. V bluese je úprimnosť, veľa humoru, a presne toto, podľa mňa, ľudom chýba. Moja manželka Jen je veľkou fanynkou Billie Holiday, takže vďaka tomu často počúvam túto ženu, ktorá je schopná vo všetkej tej bolesti spievať pieseň tak, akoby ju spievala práve Vám. Dokáže sa pozviechať a spievať od srdca, dokáže spievať o hrozných veciach, plných bolesti, no dokáže si k tomu vybrať melódiu a spôsob štylizácie slov, ktorými Vás k sebe pritiahne. O niečo podobné sa snažím s "Paper Monsters". Chcel som ním vytvoriť priestor a atmosféru, ako aj vybrať tie správne slová, cez ktoré by poslucháč povolil uzdu svojej predstavivosti a možno sa s niečím z toho dokáže stotožniť. Takisto som chcel na album prepašovať trochu humoru, irónie, možno až vyrývačstva, ktorých cieľom sú samozrejme moje nedokonalosti a chyby.

Z prvého singla, "Dirty Sticky Floor" rozhodne humor cítiť.
Presne, a potom sú tam veci ako "Black And Blue". Tú skladbu keď prezentujem naživo, tak ma doslova vnútorne spaluje.

To nám skús priblížiť.
Je to úžasný pocit. Prakticky každý večer mám možnosť sa s tým pohrávať a sledovať seba samého v tejto "hre", pretože som si plne vedomý svojej účasti vo všetkých tých pohromách, ktoré som spôsobil, prípadne stále spôsobujem. A verte mi, stále som schopný spôsobovať ďalšie pohromy v mojom okolí.

>> pokračovanie