Black And Blue - II. (2003)

S Davidom Gahanom o jeho prvom sólovom počine, albume "Paper Monsters", ale aj o jeho pocitoch z vtedajšieho fungovania v Depeche Mode a hudobných vplyvoch, ktoré pozačili spomenutý album.

O čomu sú skladby ako "Bottle Living" a "I Need You"?
"I Need You" je z časti o potrebe viac prežívať život, než som si priznával. Pre mňa je dôležité sa z týchto poznatkov učiť, rovnako ako aj z mojich vlastných chýb a zlyhaní, neskrývať sa pred nimi. Z časti ide aj o akýsi šťuchanec Martinovi, hlavne počas niektorých vystúpení to tak zafunguje, dokonca aj smerom k mojej kapele. Ono sa to vždy mení, v závislosti od toho, na koho som aktuálne naštvatý. "Bottle Living" je moje alter ego, je to ten chlapík, čo je stále vo mne. Ten, ktorého delí iba pohárik od toho, aby skončil sediac pri barovom pulte, kecajúc absolútne nezmysly, po celú noc, nejakým cudzím ľuďom. Keď tú skladbu prezentujem, cítim sa ako slaboch. Ide o Vašu temnú stránku, fungovanie pre niečo, čo inak nemá zmysel, o snahu nájsť zmysel života na dne pohárika, či odpovede na otázky o zmysle žitia, pichanie si ihly do zápästia, alebo čokoľvek, čo robíte. Sex, drogy, jednoducho veci, ktoré využívame na ignoráciu hlasov, ktoré k nám smerujú a snažia sa nás presvedčiť o tom, čo je správne. Verte mi, nie som žiaden anjel, no zistil som, že vďaka objaveniu vlastných slabostí som sa ocitol vo fantastickej pozícii, obdarený mnohými darmi, ktoré vrhám do tvárí ľudí. Všetky tie ohavnosti som robil veľmi dlho a veľmi sa snažím, každý deň, skutočne tvrdo, aby som sa k tomu už nikdy viac nevrátil. Chcem dať životu niečo, čo má v sebe lásku, sympatie, ale aj bolesť, ale vy si z toho môžete niečo vziať, vďaka čomu som potom schopný všetko to, čo doteraz okolo mňa nefungovalo, premeniť na veci funkčné. Nemôžem sa viac zabávať a vyraziť si von s ľuďmi, ktorí nie sú na tej istej ceste ako ja, je to až príliš zložité, a na tejto nastúpenej ceste musím zotrvať čo najdlhšie. Ale v mojom živote sa nemám skutočne na čo sťažovať. Môj život je a bude presne taký, aký si ho urobím. Dnes ráno som bol parádne nahnevaný, prebudil som sa unavený, veľa som toho nenaspal, včerajší koncert som si ale naozaj užil, bolo to posledné vystúpenie v New Yorku, bolo tam priveľa tlaku, priateľov, bola tam moja rodina a počas celého koncertu som myslel na to, že "títo ľudia ma poznajú" :) Ráno som sa zobudil ako po opici, akoby som sedel celú noc v bare, ale už to nebolo také emotívne. Dnes "opúšťam" svoju manželku, čo mi príde niekedy ako veľmi nesprávne, ale je to v poriadku, pretože dnes mám to šťastie, že sa môžem vrátiť a robiť niečo úplne iné. Rozhodne sa nebudem snažiť hľadať odpovede na otázky a veci, o ktorých spievam v "Dirty Sticky Floors". Je to reflexia na minulosť, čo dnes beriem ako výhodu a bolo vtipné o tom spievať.

S týmto turné sa vraciaš do malých, napáchnutých, upotených, špinavých priestorov, v ktorých si už nevystupoval celé roky. Aký je to pocit?
V Európe sme odohrali množstvo rôznych koncertov. Niektoré boli v arénach, ako napr. v Moskve a v Petrohrade, Prahe a Budapešti. Následne sme skúsili malé kluby a potom štadióny, vďaka vystúpeniam na festivaloch, s ďalšími kapelami, s ktorými sme zažili veľa zábavy. Napr. Glastonbury, nikdy som nič také neskúsil, kde sme vystupovali na tom istom pódiu ako Sigur Ros a to bolo vážne skvelé. Na hlavnom pódiu hrala Metallica, Moby a Queens Of Stone Age. Bolo skvelé si povyraziť s tými rôznymi kapelami, ktoré hrajú rôznu hudbu, skvelá skúsenosť. Slobodu, ktorú mi toto všetko umožňuje, si veľmi užívam. Samozrejme, že chcem hrať pred veľkým publikom, aj to veľmi milujem. Faktom však je, že v Európe, kde sme odohrali niekoľko veľkých koncertov, mi prišlo divné vrátiť sa na veľké pódium. Nedávno sme hrali vo Philly, Washingtone D.C., v Atlante ... a boli to doslova malé koncerty, no boli absolútne skvelé. A moja kapela je absolútne skvele zohratá, aktuálne sme už uvoľnení, sú medzi nami pevné väzby, na pódiu sa dopĺňame a hlavne spolu dokážeme fungovať. Aj pre toto som chcel skúsiť niečo iné. Viem, akú energiu chcem do koncertu vložiť, toto som samozrejme vedel vždy, ako aj to, čo chcem od ľudí, ktorí sú so mnou na pódiu. Nie je to len o tom, čo si zoberieme od publika. Musíte niečo vložiť a potom si môžete niečo vybrať, niečo dáte a ono sa Vám to vráti späť.

Toto môže byť trochu osobné, a ak, tak ma stopni, no odvolávaš sa na to, som si istý, že je to aj na albume, ale v druhej polovici 1990tych rokov si prežíval veľmi temné obdobie. Čo si, pri spätnom pohľade, vďaka veciam, prístupu, či rozumným ľuďom, získal?
Tu nešlo o nejaký môj prístup. Pointa bola v ochote veriť, že existovalo niečo, čo som mohol zmeniť a ak by som to zmenil, že by to bolo lepšie, než spôsob života, aký som viedol. A obdobie, kedy som v to neveril, trvalo veľmi dlho, no stále existovalo množstvo ľudí, ktorí mi skutočne pomáhali a hlavne v tom čase ma podporovali. K ním patril aj Victor, bicman mojej kapely. Je medzi nami spojenie, ktoré ani nedokážem opísať. Bývali sme spolu, s bandou ďalších chalanov, zopár mesiacov v jednom malom dome, kde som mal šancu ho spoznať bližšie a tam medzi nami vzniklo niečo, čo neviem dobre vysvetliť. Samozrejme, že je dôležitá podpora ľudí, ale hlavne treba takých ľudí, s ktorými sa dokážete stotožniť, ktorí sú ochotní sa na tú cestu vydať, nájsť. Klamal by som, ak by som nepovedal, že mi trvalo roky, než som uveril, že život vie byť v pohode aj bez chlastu, drog a skrývania sa pred ľuďmi. Ja som skúsil všetko a dospel som do bodu, keby už som nemal na výber. Rád by som veril, že som robil kopec iných vecí, ako že som cestoval s kapelou po svete, ale bolo to plné sračiek. Väčšinou som len klamal sám seba a hlavne ubližoval ľuďom okolo seba. Jonathan, môj manažér, bol jedným z tých, ktorí pri mne vydržali takmer až do môjho horkého konca. Potom došlo k momentu, kedy to už bol pripravený vzdať. Povedal mi, že to so mnou myslel úprimne, čo ma prinútilo mu dôverovať ešte viac a vtedy dodal: "Už viac do toho s Tebou nejdem, nemá to cenu, kašlem na Tvoju kapelu, kašlem na všetko, nemám záujem sa pozerať, ako sa zabíjaš s týmito sračkami." To boli veľmi úprimné slová, pretože v tom čase som žil v Los Angeles a bol som obklopený ľuďmi, ktorí ma až tak nepodporovali. Radšej by chceli, aby tá párty trvala čo najdlhšie.

Domnievam sa správne, že to bol Tvoj syn, čo sedel včera večer pri kraji pódia a ktorému si venoval jednu z posledných piesní?
Áno, to bol Jimmy.

Zrejme aj on je Tvojou častou inšpiráciou.
Presne tak. Jack, môj druhý syn, je v Anglicku. Obaja sú mi inšpiráciou. Rovnako ako stretnutia a trávenie času s Jennifer. Jimmy je môj adoptívny syn, ale čas strávený s ním mi dáva veľmi veľa. Život s ním ma veľa naučil, rovnako ako zážitky, ktoré sám zažil a podelil sa s nimi so mnou.

V podstate už máš svoje roky, takže, ktoré rady a skúsenosti by si svojim deťom chcel raz odovzdať?
Snažím sa o to v podstate denne. Snažím sa im ukázať svet, tým najlepším spôsobom, ako sa len dá. Viete, deti je potrebné počúvať a že je to niekedy skutočne náročné, pretože majú veľmi veľa otázok. Na druhej strane som tomu rád, pretože keď som vyrastal ja, tak som sa nikoho na nič nepýtal a v puberte sa to odrazilo. Ale myslím, že je hlavne dôležité jednoducho počúvať. Samozrejme, že je nemožné mať na všetky otázky odpovede a ani by sme sa nemali snažiť formovať deti na svoj obraz. Oni majú svoje "vyššie pravidlá", majú svoj vlastný vesmír, ktorý ich stráži, Vašou úlohou je tu jednoducho byť pre ne. Jedno je však isté, že vyrastajú až príliš rýchlo.

Ktoré z vecí každodenných Ťa inšpirujú najviac?
Samotné bytie, pocit, že som opäť súčasťou života a som s ním stotožnený. Jednoducho pocit, keď som spokojný sám so sebou, keď sa cítim vo svojej koži. Je to úžasný pocit, len tak tu nesedieť a z nudy sa neškriabať. Nemyslel som si, že sa raz opäť budem cítiť v pohode. Mám pocit, že sa o seba dokážem postarať. Musím sa naučiť o sebe hovoriť trochu viac, ako aj o veciach, ktoré vo svojom živote chcem. Nemám sa inak na čo sťažovať, život je jednoducho skvelý.

Počul som, že sa Ti život v New Yorku veľmi páči.
No jasné, milujem to tu. Je to môj domov. Po koncerte vo Philadelphii sme rovno vyrazili do NY, cesta autom po 9th Avenue bola veľmi príjemná. Na druhý deň som sa po tých miestach prechádzal, zašiel na kávu, sledoval okolitý pulzujúci život, ľudí a načerpal som z toho veľa inšpirácie. Keď sa tak teraz počúvam, tak priznávam, že to všetko milujem, som v podstate taký "sliedič"."