Barcelona, Studio 54, 09/03/1984

Depeche Mode v Barcelóne, v rámci turné k albumu "Construction Time Again". Pred samotným koncertom natočili ešte krátke playback vystúpenie pre miestnu TV a po celý čas bol s nimi redaktor magazínu Rock Espezial.

Z techno-žuvačkových začiatkov sa chalani z Depeche Mode, so svojim aktuálnym albumom, priblížili k výšinám najprepracovanejšej a najvýraznejšej moderny. Reportér španielskeho magazínu Rock Espezial využil v Barcelone príležitosť a počas zastávky na turné odhalil politickú príslušnosť, index odolnosti voči alkoholu a ostatné záhady rovnakého kalibru tejto zaujímavej kapely.

Po tom, čo som narýchlo dostal povolenie na rozhovor s Depeche Mode, som neochotne zamierli do klubu Studio 54, aby som zistil, čo sa tam vlastne deje. Už pri vstupe som mal pocit, že som stúpil do výkalov, ale nakoniec sa ukázalo, že podlaha bola nedávno vymaľovaná a na niektorých miestach bol náter hrubší a lepkavejší. Všade plno prachu a obrovský dav ľudí. Štyria, aktuálne dobre zarábajúci mládenci z Veľkej Británie, tu natáčali svoje troj pesničkové vystúpenie pre miestnu televíziu. Nahodil som výraz "Pepe Navarro", aby mi dievča z nahrávacej spoločnosti umožnilo prechod do zákulisia, ale keď som počas cesty narazil na prekážku v podobe manažéra turné, bolo mi jasné, že v Anglicku pekné počasie dlho nevydrží a bolo mi láskavo oznámené, že chalani po vystúpení venujú krátky čas svojim fanúšikom. No výborne. Tak som oslovil chalanov zo štábu a dostal som z nich skutočne obsiahle odpovede: "Včera sme boli vo Valencii, tam bolo super, ľudia sa fakt výborne bavili. Zajtra ideme do Madridu a tak ..." No paráda, skutočne zaujímavý rozhovor!

Spoza mix pultu bolo cítiť nervozitu a hlasné nadávanie, "to čo do pekla hrá z playbacku?", zatiaľ čo chlapíci z televízie si pripravovali ďalšie veci. Aby bolo jasné, počas turné Depeche Mode zvyčajne nevystupujú v televíznych programoch, majú to tak uvedené vo svojich pravidlách a k tomu všetkému im ešte neprišli pásky s prednahratými vecami, no jednoducho chaos.

Chalani z Depeche Mode postávali neďaleko, trpezlivo odpovedali na otázky moderátora televízie, chlapík za mixpultom stále hromží, ale jedno je teda jasné. Depeche Mode budú hrať na playback! David sa snaží zabaviť a tak sa chopí mikrofónu a hrá sa na moderátora. Úžasné, ostatní sa začínajú blázniť. Využívam prevládajúcu radosť a uvažujem, že mojou poslednou šancou, ako neprísť o miesto v redakcií, je vrhnúť sa na prvého klávesáka, ktorý pri príde do rany. Nakoniec mi teda dali súhlas k rozhovoru po večernom koncerte, nakoľko som im stihol slávnostne slúbiť, že sa nebudem pýtať na Vince Clarka.

K samotnému koncertu asi toľko. Prisahám že som nikdy v živote nevidel toľko skákania, spievania, zábavy, ako pri tejto kapele. Tvoria ju mladí chalani, ktorí však vyzerajú, čo sa týka zdravia, trochu biednejšie. Tí niekdajší zdraví, ružovolíci a pomerne dobre upravení chlapci, oblečení v štýle "New Life", postupne podnikli kroky k premene na prijateľne zdravých chlapcov s krátkymi vlasmi a bolševickým šarmom, no pôsobia chudšie, s podivne zafarbenými vlasmi a oblečení v koženných veciach, s prvkami nahoty a kompletne v čiernej farbe. No skrátka, celé zle! No ich hudba bola ešte o čosi silnejšia a razantnejšia. Mám týchto chlapcov ale rád; sú takí bublinkoví, doslova ma omladzujú a sú palivom pre moju nevinnú, naivnú krv; sú ako mlieko s nesquikom, veľmi chutní.

Po vystúpení som sa nejako s problémami prebojoval k baru v súkromnej miestnosť č. 54, kde sa motala bežná skupina ľudí. Keď som to najmenej čakal, objavili sa v miestnosti Depeche Mode, ktorí ma samozrejme úplne ignorovali, a súkromná miestnosť prestala byť súkromná. Alan, Andy a Martin zamyslene kráčali smerom k baru, nasledovaní skupinou strnulých, možno ešte v puberte, blondýnok, ktoré sa snažili v sebe zakryť nervozitu z nadchádzajúcej noci a toho, čo povedia v škole.

O chvíľu neskôr sa začalo moje prvé interview s publikom; celá situácia bola, úprimne povedané, vcelku zábavná. Andy sa s blondýnkou usadil do veľkého kresla, ja som sedel za nimi a pýtal sa, či je pravda, že sú socialisti. Pred nami sedelo ďalších, asi päť blondýnok. Alan sedel obďaleč s partiou brunetiek a úplne vzadu ležal na pohovke úplne vyčerpaný Martin ...

Andy: Dalo by sa povedať, že naša kapela je "socialistická", ale o samotných osobnostiach v nej sa to povedať nedá. Ale politicky sme orientovaní skôr doľava.

A má to niečo spoločné aj s grafickou stránkou Vašich posledných nahrávok?
Tu ide skôr o náhodu. Zoberte si taký album "A Broken Frame". Ono to môže pôsobiť s akýmsi ruským nádychom, ale pri bližšom pohľade je tam žena, ktorá kosákom zbiera úrodu, niečo, čo dorástlo a my sme to použili ako symbol zmeny, ktorú sme zažili nielen ako hudobníci, ale aj ako ľudia.

A obal posledného albumu?
Chceli sme vyvolať dojem väčšej sily, tak ako sa to udialo v našej hudbe. Chcem tým povedať, že album "Construction Time Again" je po hudobnej stránke silnejší, tvrdší a mohutnejší.

Kamarát, ktorý číta pravidelne britský magazín NME mi spomenul, že v niektorom z Vašich rozhovorov ste uviedli, ako s veľkým záujmom a presvedčením čítate diela Karla Marxa.
No, NME s nami urobili rozhovor, ktorý bol veľmi politicky a ľavičiarsky orientovaný. Ono je to tým, že NME je ľavicový magazín a mám dojem, že nás otázkami chceli dostať na svoje územie.

To mi je jasné, keďže na obale druhého albumu máte kosák, na tom treťom je kladivo, tak to zvádza k takýmto otázkam ...
Ale nie, rozhodne nie sme komunisti, teda, mám na mysli kapelu. Možno niektorí z nás takéto myšlienky aj majú, ale ak berieme kapelu všeobecne, tak určite nie.

Tak zmeňme tému ... Vaše videoklipy sa mi celkom páčia ...
Vážne? A viete, čo sa udialo s našimi dvoma poslednými klipmi v Španielsku? Takmer nikde neboli vysielané, takže na zodpovedných ľudí v tomto smere sme boli oprávnene nahnevaní ...

V tejto chvíli náš rozhovor prerušila fanynka, ktorá sa ako uragán vrhla na chudáka Andyho a dožadovala sa odpovede na otázku, prečo jej Martin Gore nevenuje pozornosť. Zrejme si nevšimla, že Martin bol opitejší, než ona sama. Napodiv Andy otvoril pomyslenú krabicu so zdvorilým odpoveďami pre delikátne chvíle ...
"Tak to sa mi nechce vôbec veriť. Martin je strašne milý chalan, nikdy by Ti neublížil, ani neurobil niečo, prečo by si sa na neho mohla hnevať. Fakt je to milý chalan".

Dievčina, tak ako rýchlo sa objavila, tak aj zmizla, zatiaľčo Andy šiel skontrolovať Martina, ktorý sa zvieral na gauči v kŕčoch a vyzeral naozaj žalostne. Presunul sa na ďalšiu pohovku, o čosi pohodlnejšiu, a mňa Andy nechal v spoločnosti zvyšku kapely. Tak som sa pokúsil o rozhovor s vodcom basildonskej štvorky, no jeho odpovede vyzneli len ako nejaké mrmlanie a poznámky typu, "vážne? To povedal Andy? Tak to potom musí byť pravda ..."

V tej chvíli som sa rozhodol to zabaliť ...

zdroj: Rock Espezial, Španielsko, 04/1984