Večer rozpustený v bublinkách (1987)
Scéna: štúdio PUK, stratené v hlbinách zhnitého Dánska. High-tech oáza vo vidieckej púšti: najmodernejšie nahrávacie konzoly v Európe, množstvo počítačov, (nevyhnutný) severský dizajn, to všetko uprostred vysoko prosperujúcej farmy, kde sa pestuje repka olejná ...
Leto Depeche Mode finišuje v podobe finalizácie remixov a natáčania videa k singlu "Never Let Me Down Again", pod režisérovskou taktovkou temného Antona Corbijna.
Severské letné noci sú krátke a dni dlhé, Martin s Fletchom sa motajú po okolí, čas zabíjajú pozeraním filmov a snívajú o puboch a kluboch (tých "domácich"). David a Alan zasa pracujú. Teda tak to pôsobí zvonka.
Vzťahy medzi štvoricou, ktorá tvorí Depeche Mode, sa zdajú byť zložité, a niekedy až antagonistické: skladateľ, ktorý sa o nahrávanie príliš nezaujíma (Martin Gore), spevák, ktorý nič nepíše (Dave Gahan) ... Depeche Mode akoby nachádzali rovnováhu vo svojich paradoxoch, kontrastoch a niekedy aj klanových vojnách.
Alan: "Čo Martin dopíše svoje skladby, začne sa nudiť. Pre neho je pobyt v štúdiu predovšetkým utrpením, niečim bolestivým. Radšej by bol na turné. Zbožňuje chodiť po kluboch a puboch, kde môže popíjať. Tu sa cíti veľmi frustrovaný. Pre mňa to platí opačne. Pokiaľ som v štúdiu, žiadne iné veľké túžby nemám ... "
Andy: "Často sa hádame o úplných hlúpostiach, ale to patrí k nášmu fungovaniu. Nemecký novinár, ktorý bol raz svedkom takejto udalosti, o nás napísal, že už spolu nevieme vychádzať a že sme sa dostali do bodu, kedy sme neboli schopní vybrať skladby na album, a že sa určite kapela rozpadne!" :)
Martin vloží kazetu do prehrávača. O niekoľko sekúnd, uprostred záplavy urážok, prerušovaných hlasným "fuc*ing", do priestoru zaznie stará nahrávka kapely The Troggs a všetky hádky v momente skončia výbuchom všeobecného smiechu!
David: "Martina nahrávanie skutočne nezaujíma. To nie je pre skladateľa bežné, zvyčajne to totiž býva úplne naopak."
A nie je pre speváka trochu frustrujúce, keď nepíše žiadne skladby?
David: "To si nemyslím. Často sa totiž stáva, že spevák, ktorý píše všetky skladby, sa veľmi rýchlo stane v skupine diktátorom a vyvoláva veľa žiarlivosti. Našli by sme množstvo príkladov. V Depeche Mode to tak nefunguje. Môžu existovať napätia, hádky, ale všetko je jasné, nie sú tam žiadne problémy s egom, dokonca ani veci, ktoré zostávajú nevypovedané, či skryté."
Martin: "Niekedy tu máme toľko kriku, že vždy niekto pohrozí, že odíde domov. A nedávno nám takto zmizol David. Začínali sme mať vážne obavy a nakoniec vysvitlo, že je niekde na rybačke!"
Masy
Koncept BONG: megafóny umiestnené v otvorenej krajine vysielajú hudbu do prázdneho priestoru. Kázanie na púšti. Propaganda. Opojnosť ... alebo možno výsmech ...
Martin: "Prinášať hudbu masám môže na niekoho pôsobiť snobsky. Vo Francúzsku pôsobíme s názvom "Hudba pre masy" dokonca arogantne. V Anglicku ho zasa ľudia vnímajú veľmi sarkasticky. Kto by sa predsa odvážil nazvať svoj album "Music For The Masses"? Možno George Michael by to dokázal!"
Stále je však menej pochmúrny, než "Black Celebration".
Martin: "Často sme kritizovaní za to, že tvoríme pesimistické skladby. Ja tvrdím, že sú realistické. Píšeme a spievame o živote takom, aký v skutočnosti je. A to je tak všetko!"
David: "Podľa mňa je "Music For The Masses" pre zmenu povzbudivá nahrávka. Ale faktom je, že vo všeobecnosti sme vnímaní ako pesimisti. Čo o nás aj platí, pokiaľ ide o úspech! Vždy máme pocit, že tentokrát zlyháme, aj keď predtým to šlo dobre. Možno to má korene v tom, že z úspechu ešte otrávení nie sme. Často premýšľam o tom, čo by som robil, keby som nebol v Depeche Mode. Len si také niečo neviem ani len predstaviť."
Andy: "Ja som skôr pesimistom vo chvíľach, ked vidím napr. anglickú tlač, kedy ten istý magazín, to isté vydanie, nás na strane 3 chváli a na strane 10 nás zadupe pod zem! V takom prípade si poviem, že Anglicko nie je Európa a my sme predovšetkým európska kapela. Niektoré anglické kapely sú príliš egocentrické! Úplne zamerané na Anglicko. Zoberte si takých The Smiths: nikdy neprestali koncertovať, no pritom prakticky nikdy neopustili Anglicko. Francúzsko a Nemecko sú oveľa otvorenejšie krajiny. Menej sektárske. V Európe môžete hrať na festivale v tej istý deň, ako nejaká iná reggae, či hardrocková kapela. Aj v Spojených štátoch, tam takéto obmedzenia neexistujú."
Hmm, rád by som Vás videl hrať v Texase ...
Andy: "Heh, poviem Vám to takto ... tam už sme vystupovali! Je tam skvelé publikum, priam neuveriteľné! V Houstone sme hrali pred šiestimi tisíckami ľudí a riadne nás to prekvapilo. Očakávali sme, že tam uvidíme samých kovbojov a namiesto toho sme sa ocitli tvárou v tvár deckám vesmírneho veku! NASA odtiaľ nebola ďaleko. Bola tam skvelá atmosféra!"
Vystupovali ste niekedy pred prázdnou sálou?
Martin: "Áno, samozrejme v začiatkoch. Raz sme v Londýne vystupovali pred piatimi ľuďmi. No ... pred nimi ... aj to som trochu prehnal ... sedeli pri bare."
SUPER 8
Od baru k pivu je to len na skok a tak sa debata okamžite prehupla ku kritike dánskeho piva, ktoré má, podľa Martina, príliš sirupovú príchuť. V tom sa v miestnosti objavil Anton Corbijn, ktorý využil príležitosť a vrátil sa z dlhého výletu po krajine (vyberal vhodné lokality pre filmovanie videoklipu k singlu "Never Let Me Down Again") s niekoľkými polaroid zábermi v ruke, ktoré rozmiestnil po stole a diskrétne sa opäť niekam vytratil. Pôvodný námet ku klipu bol postavený na dvojčatách, pokiaľ by to bolo možné, v stareckom veku. Bohužiaľ Anton nenašiel vhodných komparzistov a tak vo výsledku sa Depeche Mode postavia po prvýkrát pred Antonovu čierno-bielu Super8 kameru.
Depeche Mode, stále ten istý boj?
Andy: "Pre Antona určite. Ale ak je schopný okamžite presedlať z filmovania s U2 na filmovanie s nami, je to jeho problém. Pre nás je dôležité, že je vo svojom fachu najlepší."
Lepší než Julien Temple?
Andy: "Julien Temple je ten najpreceňovanejší režisér, akého poznám. Hrá sa na superhviezdu a pritom neprinesie jediný nápad. Je to hrozné! Zoberte kohokoľvek z ulice, bez skúseností, dajte mu do rúk kameru a výsledok bude vždy lepší, než niečo od Juliena."
Ticho v miestnosti prerušil charakteristický zvuk otvárania ďalšej fľaše a v momente sú všetky jedovaté debaty ukončené. Pokiaľ ide o produkciu kapely, tak aktuálne sa v tomto ročnom období singlu "Strangelove" nedarí, singel "Never Let Me Down Again" ešte nevyšiel a všetci z kapely snívajú o dovolenke, tak ako bežní ľudia. Rozhovor sa ešte zvrtne na anglickú soulovú vlnu ("pretože sa nedeje nič nové!"), spomenie sa udalosť SOS Racisme (Paríž, 20/06/1987), na ktorej Depeche Mode vystúpili bez toho, aby (údajne) vedeli o čo ide (a bez toho, že by to ľutovali!) a na záver sa porovnávajú vychytené parížske kluby ... zvyšok večera sa rozpúšťa v bublinkách ...
Epilóg: Paríž, niekedy na konci októbra
Dobrodružstvo je späť, silnejšie než kedykoľvek predtým. Európa sa rozpadá a Spojené štáty sa viac než trasú ... jeden deň v Paríži, vystúpenie v populárnej estrádnej šou "Lahaye d'Honneur" so singlom "Never Let Me Down Again" a následne štart 7-mesačného turné v Madride. Všade vypredané alebo takmer.
Otázka: Britský magazín Sounds Vás považuje sa syntetizátorových Dire Straits. Vám sa takéto prirovnanie páči, však?
Odpoveď: "Nesmierne ... ale nie je to celkom pravda. Hráme už tak dlho ... začíname starnúť :) Povedzme, že sme skôr takí syntetizátoroví Status Quo! Dnes sú takéto prirovnania nezmyslom! A pozor! Predtým nás považovali za novoromantikov, tak vlastne prečo nie!"
Zdroj: Rock&Folk, Francúzsko, 12/1987
