V inom režime (2008)

S Davidom Gahanom, v exkluzívnom rozhovore pre pánsky magazín Hustler, prevažne o jeho albume "Hourglass", ale aj o remastrovaných albumoch Depeche Mode a svojej drogovej minulosti.

"Hourglass" je omnoho osobnejší album, v porovnaní s tvojom prvým sólovým počinom. Je iný aj vďaka procesu jeho tvorby?
Myslím, že to bude asi pravda. Už pred samotným začiatkom prác som disponoval väčšou sebadôverou. Pred nahrávaním som sa stretol s mojimi spolupracovníkmi, s Christianom Eignerom a Andrew Phillpottom, v New Yorku, v priestoroch, kde pracujem posledné roky, a skúšali sme komponovať. Takto vznikali prvé náznaky skladieb a pripravili sme aj nejaké demá. Po pár týždňoch som si uvedomil, že ten materiál má v sebe čosi viac. Tak sme si povedali, že skúsime čosi nahrať. A čím viac sme sa s tým zapodievali, tým boli veci zrejmejšie. A tu je ten rozdiel medzi "Hourglass" a "Paper Monsters", ktorý bol viac plánovanejši a vznikal tradičným spôsobom. Čiže som si k tomu sadol, napísal skladby, nahral demá, s ktorými som zašiel do nahrávacej spoločnosti a oni mi našli vhodného producenta. "Hourglass" sa niesol viac v štýle, "len to skúsme".

Tvoje skladby boli vždy zvukovo "riedke" a hlavne chladné, no napriek tomu mali vždy v sebe "dušu". Ako sa ti darí tento trend udržiavať?
Týka sa to hlavne posledných piatich rokov. Jednoducho som našiel svoj hlas. Ono to trochu nedáva zmysel, keďže spievam už viac ako 25 rokov. Dnes však viem, ako ho používať a ako z neho dostať emócie presne tak, ako si to predstavujem. Viete, ako spevák strávite mnoho rokov imitovaním vlastných idolov, ľudí, ktorých obdivujete. Od každého čo to pochytíte, no a niekde na tej ceste som našiel vlastný spôsob spevu. Dnes sa cítim ďaleko pohodlnejšie.
Viete, inštrumentálna stránka celej veci je až druhoradá. To, že sme nakoniec využili množstvo elektroniky, sa jednoducho stalo a takým spôsobom sa vybudovala aj atmosféra piesní. Stále však používame aj tradičné nástroje, ide len o to, ako ich nakoniec spracujete. Viete, s Christianom sme veľa pracovali aj s klasickým piánom, takže množstvo skladieb vzniklo v tej najzákladnejšej polohe. Bolo to len zopár akordov, tie ma však inšpirovali k práci s mojím hlasom a presne takto veľmi často pracujem.
Jedna z vecí, ktoré súvisia s týmto albumom, je fakt, že som nechcel, aby sa skladby príliš menili. Chcel som, aby zostali v experimentálnom stave. Ak som spieval s pocitom, že je to presne tak, ako som to napísal, tak sme to príliš nekomplikovali a snažili sa zachovať atmosféru, ktorú to v sebe malo.

Spomenul si, že svoj hlas si prakticky objavil až v posledných piatich rokoch. Čiže si ho objavil až ako skladateľ? Je vlastne skladateľstvo zložité?
Nahravanie tohto albumu nebolo nijak zložité. Sám Daniel MIller z Mute Records skonštatoval, že v porovnaní s "Paper Monsters" je to skladateľsky doslova skok. Ono, keď raz tomu otvoríte dvere, tak to príde. A zavrieť to už nemôžem. Myslím, že to vo mne driemalo celé roky. (smiech) Hoci samozrejme v tom zohrávalo veľkú rolu práve to, že som bol, a stále som, súčasťou Depeche Mode. To nebolo o tom, že som nebol na skladateľstvo pripravený. Stále sa skladateľstvu učím a nepredstieram, že som skúsenosti získaval aj pri Martinovi Gorem. Myslím, že som bol pri ňom ako taký učeň (smiech).

Obal albumu akoby indikoval tvoju rebéliu voči tvojmu vlastnému imidžu sex symbolu.
No, o obal, ako aj fotografie, sa postaral Anton Corbijn, s ktorým spolupracujem, spolu s Depeche Mode, už celé roky. Fotil to Polaroidom a niektoré zábery obsahovali akýsi "duchársky" efekt. Nevieme, prečo sa tak stalo, ale páčilo sa nám to. Ono, prvotný zámer bol taký, že na obale albumu moja fotografia nebude. Len sme sa pohrávali so samotnou grafikou. No nakoniec sme použili aj moju fotografiu, pretože ku grafike pasovala. Myslím, že toto je jedna z vecí, ktoré nahrávacie spoločnosti bohužiaľ stále postrádajú - dôležitosť výtvarnej stránky. Oni namiesto pocitu, že niečo hodnotné držíte v rukách začínajú uprednostňovať download. Možno je to vekom, ale ja stále rád idem do obchodu a hľadám ten správny tovar. No a veľmi často je to práve tá výtvarná stránka veci, ktorá ma okamžite osloví.

Boli ste s kapelou začlenení do prác súvisicacich s nedávnym deluxe spracovaním celého katalógu Depeche Mode?
Áno boli a veľmi špecificky. K tomu, každý album obsahuje aj dvd s krátkym filmom. Mne práve toto príde ako niečo, čo ľudia budú chcieť vidieť. Celé mi to pripomenulo, ako dlho spolu pracujeme a vlastne rastieme. Máte možnosť vidieť zábery zo štúdia z čias, kedy som vlastne začal dospievať. To ma inak trochu vydesilo. Keď sa na to dnes pozerám, príde mi to, ako keby som mal dnes osobný denník vo forme dvd. Ale hrabanie sa v tých záznamoch som si celkom užíval. Tie albumy som nepočúval už celé roky. Aby som bol úprimný, počúvam ich skutočne veľmi zriedka, teda okrem obdobia, kedy je album dokončený a chystáme sa na turné. Pri nedávnom počúvaní albumov "Violator", "Black Celebration" a "Songs Of Faith And Devotion" som si uvedomil, akú kľúčovú úlohu zohrali tieto albumy pri vývoji kapely. Sú ako také kotvy kapely.

Takže si na tieto albumy najviac hrdý?
Myslím, že áno. V časoch, keď vznikali, sme si to neuvedomovali, ale album "Violator" je inovatívny v mnohých, mnohých spôsoboch. Zmixovali sme tradičné blues a gospel s vtedajším trendami elektronickej scény. Neuvedomovali sme si, že dosiahli našu vlastnú technologickú špičku. Pre nás samotných to bol len ďalší album a vôbec sme neboli pripravení na to, čo nasledovalo, kedy sme dosiahli vrchol a začali predávať milióny nahrávok po celom svete. My sme boli jednoducho len štyria chalani z Basildonu, ktorých stále sužovali úplne bežné veci.

Dokonca aj "Black Celebration" bol album, na ktorý nik nebol pripravený. V tom čase sme zvádzali boj za to, aby sme neboli hádzaní do jedného vreca s inými anglickými popovými kapelami. Nebolo to pre nás nič príjemné. Ten album bol našou jasnou výpoveďou - toto sme my!

Keď už sa teda pozeráme späť, ako dnes vnímaš váš štýl obliekania v 1980tych rokoch?
Želal by som si, aby nám bol niekto povedal, že by sme sa mali obliekať do čiernej alebo aspoň aby sme všetci nosili tú istú farbu (smiech). Na niektoré tie odevy sa dnes naozaj ťažko pozerá. Pri sledovaní tých filmov pochopíte, prečo sa ľuďom v tých časoch ťažko prijímalo to, ako sme vyzerali. Ak by ste chytili do rúk nejakú fotografiu našej kapely z 1980tych rokoch, isto by Vás napadlo, "O čom tí chalani premýšľali?" V kapele vtedy vládlo zdravé súperenie, kedy sa každý snažil prekonať ostatných.

A nemával si z toho neustále krútenia na koncertoch závraty?
Nie, ani nie. Ale, aby bol bol úprimný, raz ma prepadol pocit, že z pódia ujdem, musel som nejako moje vystupovanie posunúť vpred a užiť si to. Počas posledného turné som však mával pocit, že už je toho vcelku dosť. Po jeho skončení mi trvalo celý mesiac, než som sa zotavil. Musím svoje vystupovanie zlepšiť, a to v sebe zahŕňa aj piruety (smiech).

Vďaka čomu si sa zotavil z predávkovania?
Myslím, že to bolo tým, že som chcel. Myslím, že keď zídete z cesty, tak skutočne veľa stratíte. Viete, alkohol a drogy sú na chvíľu fájn, no potom to už zábava nie je. Takto to funguje. To nie je nič nové. Ja som sa do tých topánok obul veľakrát. Išlo mi len o to, aby som dokázal uniknúť od všetkého, čo prinášal život. Ale to už je navždy preč. Dnes som tu a skutočne si užívam všetky životné výzvy.

Najväčšia povera, akú si o sebe kedy počul?
Že som chcel zabiť samého seba.

Takže si sa nepokúšal o samovraždu?
Nie. Až bolestivo si uvedomujem, že o také niečo som sa nepokúšal. Možno som také niečo spomenul v niektorých rozhovoroch, či inde. Všetko, o čom mi išlo, bola len snaha na chvíľu zmiznúť a stal sa z toho veľmi dlhý stratený víkend.

Čím to je, že ako nesmierne úspešný hudobník, si ešte stále inšpirovaný k tvorbe novej hudby?
Ide o stálu potrebu hudobne rásť a snaha využiť čas, ktorý tu mám k dispozícii. Keď sa dnes pozriem na moje obdobie alkoholu a drog, tak mám pocit, že som premrhal veľmi veľa času, ktorý som mohol využiť kreatívnejšie. Ja som síce aj vtedy mal pocit, že som bol kreatívny, no keď ste pod vplyvom alkoholu, či drog, tak všetko, čoho ste schopný, je iba o tom rozprávať. Dnes som v mojom živote na skvelom mieste, kde sa odohráva, pre mňa, niečo nové. Skúsenosti s písaním a zároveň nahrávanie mojich vlastných vecí, ak to chcete počuť, je niečo, čo som si pred desiatimi rokmi ani len nedokázal predstaviť.

zdroj: Hustler, 06/2008, dmtvarchives.com