Svetlá strana mesiaca - 1982

Sú Depeche Mode Pink Floydmi bezstarostného technopopu? To sa pokúsi zistiť Karen Swayne z magazínu Sounds.

"Boli časy, kedy sme boli skutočne zúfalí, nik sa o nás nezaujímal, iba ten Rastafarián, ktorý z nás chcel urobiť elektronickú reggae kapelu. Vážne! Bolo to dosť divné, mal dokonca v pláne nás vziať do Nigérie... ale jediné, čo po nás chcel bolo, aby sme si zabezpečili technickú výbavu alá Dr. Who a obliekali sa ako Deleks alebo Cybermen. Mal pocit, že práve toto letelo v Afrike!"

Zabávali sme sa na myšlienke, že Depeche Mode vyrazia niekam do divokej džungle. Pri akejkoľvek inej kapele by táto myšlienka ani nebola taká absurdná, no zvuk Depeche Mode je jednoznačne mestský, ide o číry pop typický pre mladé mesto. Konkrétne pre Basildon.

Sedíme pred skromným domom v radovej zástavbe, kde David stále žije so svojimi rodičmi a chalani z Depeche Mode pri čaji, so svojim typickým šarmom, s láskou spomínajú na svoje začiatky. Toto je ich dnešné deviate interview (evidentne posledné), takže tí, pre ktorých sú úplne neznámi, im odpustia, keď sem tam utrúsia aj čosi mimo tému.

"Tie staré dobré časy, to bolo obdobie, kedy veci neboli až tak veľmi organizované," povie trochu zronene červenovlasý Andrew Fletcher. "To sme vtedy stretávali kopec ľudí a užívali si smiech, zábavu. Dnes, keď sme na turné, tak sa len presúvame z miesta na miesto a dobré časy pominuli."

Och, koľko svetáctva v tak mladom človeku - ťažko uveriť, že Depeche Mode sú na scéne už dva roky a pritom prvých 12 mesiacov strávili vlastne pravidelným hraním pre asi dve desiatky ľudí v bašte mladých futuristov, v Bridge House.

"Myslím, že nám to veľmi pomohlo, získali sme tým veľa cenných skúseností, čo sa týka živého hrania," dodáva sviežo pôsobiaci Dave. "Mnoho dnešných mladých kapiel získa úspech takmer okamžite a bleskovo začínajú s hraním na miestach ako Hammersmith Odeon. Ja si tie naše prvé vystúpenia pamätám dodnes veľmi živo, z tých dnešných koncertov si pamätám tak sotva polovicu, z niektorých navštívených miest posledného turné si nepamätám takmer nič."

Bol to práve Daniel MIller z Mute, kto im dal šancu a ten ich svieži "synthy" štýl vytiahol z pubu na svetlo skutočného sveta, no chvíľu to vyzeralo, že ich nik nechcel.

Andrew: "Keď sme po prvýkrát obchádzali spoločnosti s našou páskou, neuspeli sme absolútne nikde. Zo Stiff nám poslali dokonca sarkastický list s oslovením v štýle "Zdravím, budúce superhviezdy..."

David: "Presne tak, s Vincentom som bol doslova všade, v jeden deň sme obehli dokonca 12 nehrávacích spoločností. Rough Trade boli našou poslednou nádejou, dokonca sme si nakoniec mysleli, že sme ich zaujali, očividne sa im to páčilo, nakoniec mali zazmluvnené dosť zlé kapely, ale aj tam nás uzemnili! Oni si však nechávajú všetky pásky a tá naša bola jediná, ktorú sme mali. Nakoniec dodali niečo v zmysle, "hej, je to dosť dobré, ale nič v štýle Rough Trade"."

"Keď sme odchádzali, vyšlo z nich, "No a čo tento chlapík?", mysleli tým Daniela, ktorý práve vošiel do miestnosti. Hodil po nás krátky pohľad, vyšlo z neho "Pche!", šiel ďalej a treskol za sebou dverami!"

Nie najlepší začiatok, no nakoniec vysvitlo, že mal len zlú náladu. Neskôr po ďalšom stretnutí s nimi podpísal zmluvu. Krátko na to sa situácia úplne otočila, zrazu začali kapelu obháňať veľké spoločnosti.

"Chodili za nami na koncerty, platili nám jedlo a v podstate nás pekne vykŕmili. Ponúkali nám lukratívne zmluvy, bolo to vážne lákavé, ale my sme verili Danielovi a hlavne sme ho nechceli sklamať."

Ľutujete vôbec, že ste sa vydali cestou nezávislého labelu?
Andrew: "Myslím, že čo to sme stratili, nakoľko sú veci, do ktorých sa pustiť nemôžeme, keďže sa nami nestoja stovky a tisíce libier. Máme partnerskú dohodu a všetko, čo robíme, si platíme zo svojho."

Dave: "Ja spoluprácu s Mute neľutujem, pretože si myslím, že máme omnoho lepšiu zmluvu, ako kopec iných kapiel a hlavne máme po vlastnou kontrolou omnoho viac vecí. Takisto manažujeme sami seba, takže celý čas musíme starostlivo hospodáriť s peniazmi, na druhej strane môžeme realizovať všetko, čo len chceme, myslím, že kopec iných spoločností by bolo neistých ohľadne vydania nášho nového singla - mali sme kopec iných skladieb, ktoré by boli úplne jasnými hitmi, ale či by so sebou priniesli tie správne veci, to už je iná vec."

"Leave In Silence", aktuálny singel, tak trochu predznamenáva zmenu štýlu Depeche Mode. Predstavuje vyzretejší zvuk. Drsnejší, ostrejší v porovnaní s ich rannými singlami tá sladkosť vyprcháva a na povrch sa derú emócie a jasnejšie pocity. Kapelu čaká veľmi dôležité obdobie - práve dokončili svoj druhý album, "A Broken Frame", a rozhodli sa dokázať, že dokážu robiť veci rovnako dobre, ak nie lepšie, aj bez Vincenta Clarka.

Jeho odchod musel spôsobiť problémy, keďže ako autor bol zodpovedný za všetky vaše ranné hity, nie?
Dave: "Ani nie, boli sme tak rozlietaní, že sme to jednoducho museli zvládnuť. Myslím, že sám Vince musel byť našou reakciou prekvapený, ale v podstate sme na to už boli pripravení - atmosféra sa totiž dosť zhusťovala, stáli sme traja proti nemu. Začal mať pocit, že sme sa stali verejným majetkom, nepáčilo sa mu smerovanie Depeche Mode, nepáčila sa mu sláva, ani koncertovanie. Dnes už má za sebou niekoľko hitových singlov s Yazoo, majú vonku album, v septembri vyrážajú na turné - pôsobí to dosť farizejsky."

Na novom albume sa o všetky skladby postaral Martin Gore. Je zo všetkých najtichší, zahanbene hľadí spoza svojich blond kučier a pôsobí, že by bol najradšej niekde inde. Snažím sa s ním nadviazať kontakt.

Neprišlo ti zložité zrazu na seba prevziať zodpovednosť za celý album?
"Nie. Bola to skôr otázka skúsiť ich skomponovať za tak krátky čas, aký sme mali k dispozícii. Snažil som sa to všetko skĺbiť s ostatnými vecami, ktorým sme sa venovali a dopadlo to tak, že polovicu z nich som skomponoval až priamo v štúdiu."

A nie je to zlé komponovať prakticky na "objednávku"?
"No, očividne som to tak robiť nemal, ale myslím, že sa nakoniec vydarili."

Skladal si piesne už aj predtým?
"Ale áno, "See You" som napísal keď som mal 17."

"A bol to náš najpredávanejší singel," dodá Dave presvedčivo. "Myslím, že tento album je omnoho lepší než "Speak And Spell", je rozmanitejší."

Andrew: "Je vážnejší, nie taký ľahkovážny a popový. Je možné, že tí, ktorým sme sa predtým páčili, nami pohrdnú, pretože album nie je energický - väčšina skladieb je totiž veľmi náladová."

"Jednoducho musíš svoju myseľ posunúť ďalej," dodá Dave. "Nemôžeš zotrvať po celý čas na tej istej úrovni, jednoducho sa musíš postupne posúvať ďalej a zdokonalovať. Predtým sme sa usilovali o electropopové disco, ale dnes je všetko orientované na tanec."

Dobre sa počúva, že zvuk Depeche Mode dospel. Musím sa priznať, že ako jedna zo skeptikov, som ich skladby brala ako príliš jednoduché, monotónne, ale neskôr som v nich objavila čosi neuveriteľne chytľavé a príťažlivé, úprimnosť, ktorú je veľmi ťažké si neobľúbiť a ešte ťažšie ignorovať.

Sami priznávajú, že majú šťastie - vyhli sa tlakom veľkých nahrávacích spoločností a prekvapivo lamentujú na aktuálnym stavom hitparád.

"Vládne v nich neskutočný bordel, sú plné coververzii, čo podľa mňa nie je veľmi zdravé. Zobrať starý hit a prerobiť ho, to môže každý, hlavne v letnom období. To máte ľudí, ako napr. Soft Cell, ktorí sa tomu venujú, no decká, ktoré si to kupujú, si to vôbec neuvedomujú, keďže to nikdy predtým nepočuli, takže hoci to ani nechceli, zrazu získajú ocenenie za niečo, čo pôvodne ich prácou nie je."

Dave má pravdu, je to veľmi ľahká cesta a smutné je vidieť, koľko kapiel sa vydáva touto bezpečnou cestou.

"Ide o to, že si vlastne pri každej nahrávke musíte robiť starosti, pretože jednu minútu ste na vrchole sveta a v ďalšiu padnete na samé dno a nik o vás nechce nič počuť. Je veľmi ťažké si vybudovať pozíciu."

Andrew: "Predpokladám, že to úsilie zaberie tak 5 albumov."

"A ešte viac žalúdočných vredov," zahundre Martin.

Ja si aj tak nemyslím, že by sa mali až tak obávať. Vidím to tak, že majú omnoho lepšiu pozíciu než ostatní.

Dave: "Myslím, že je len dobré, že nemáme vybudovaný až tak silný imidž. Niektoré kapely ako keby v tom uviazli a hoci by nás všetci najradšej napchali do toho veľkého holubníka, tak my sme vždy išli a aj pôjdeme svojou cestou."

Andrew: "Kapela s najlepším imidžom je jednoznačne Pink Floyd, to je absolútne anonymná kapela. Ich hudba sa mi vôbec nepáči, ale ak ste videli Briana Watersa, musíte uznať, že sú jednou z najväčších svetových kapiel..."

"Pako, to je Roger Waters," vybuchne Dave.

"Jasné. Vidíš, to je presne o tom. Sú absolútne anonymní."

"Na našich singloch, ani albumoch, nemáme našu podobizeň, fotografie jednoducho nemáme radi, pretože veľmi rýchlo strácajú na aktuálnosti. Zoberte si obaly Duran Duran, ako boli vyobliekaní, načačkaní."

Andrew: "Stavím sa, že dnes sa preto cítia pekne trápne."

Martin: "To sa mali už vtedy, keď ich to napadlo!"

Dave: "Zostane im to na celý život, preto je lepšie prísť s určitým dizajnom. Obal nového albumu je vážne dobrý, omnoho lepší než ten predošlý. Ten bol pekne príšerný, má ho inak na svedomí Brian Griffit (robil nejaké návrhy aj pre Echo And The Bunnymen). Keď nám ozrejmoval svoju predstavu o labuti poletujúcej v oblakoch, tak to znelo skvele, potom oblaky a oblohu zamenil za predstavu skleneného mora a to už bola pre nás genialita. A čo z toho vzišlo nakoniec? Vypreparovaná labuť v igelitke! Bolo to myslené milo a romanticky, ale nakoniec to bolo absolútne komické!"

Po tomto som si musela riadne popraviť obraz o Depeche Mode, ktorých som dovtedy brala len ako techno pózerov. Sú to takí typickí chlapci od vedľa, otvorení, priami a často zmätení z toho hurhaju okolo nich. Prezradili mi, že možstvo ľudí od nich očakáva, že budú po celý čas vymetať všetky možné kluby, no sami veľmi skoro zistili, že je to veľmi únavné.

"Neviem, koľko ľudí je toho schopných a ešte k tomu chodiť do práce," povie Andrew. "Ja idem radšej domov, pozriem si video alebo podobne."

Dave: "Raz som sa šiel pozrieť do Camden Palace a doslova ma tam roztrhali. Bolo to dosť príšerné, vošiel som tam a hneď ma schmatli, ľudia ma chytali, trhali mi šaty, ťahali za vlasy - príšerne som sa vyľakal a utekal sa schovať na záchod, ani som odtiaľ nechcel výjsť von. To bola moja najhoršia skúsenosť, tie decká ma boli schopné zabiť."

Je dosť divné, že sa tak normálne vyzerajúci chalan môže stať obeťou hystérie, ale tak to v šoubiznise chodí. Pritom je to obyčajný váhavý mladík, hoci z času na čas, keď vyrazí na nákup, zbehne s dievčatami na drink.

Andrew: "Niekedy, keď už je toho príliš sa zrazu zastavíte sa mi seba spýtate, čo tu do pekla robím? Ja som chcel hrať iba v kapele, boli to skutočne krásne časy, keď sme hrali v Bridge House!"

Dave: "Áno, predali sme asi desať nahrávok a boli sme šťastní. Lenže teraz hráme v Hammersmith Odeon, predávame tisíce nahrávok, ale napriek tomu, čo si asi myslíte, to pre nás až tak veľa neznamená."

Andrew: "Do čias, kedy sa sformovala kapela, som nikdy neletel lietadlom. Vždy to bol môj chlapčenský sen, no za posledných šesť mesiacov som toho nalietal toľko, že si dnes na ten sen ani nespomeniem. A pritom tie začiatky boli také skvelé, to vzrušenie keď sme naberali výšku, bitky o to, kto bude sedieť pri okne... dnes už takmer ani nezaregistrujeme, že sa lietadlo odlepilo od zeme... keď sa človek dostane do takéhoto stavu, asi je niečo zle."

Užili ste si vôbec vaše posledné turné?
"Pri pohľade späť si poviete, že áno, užili... ale pamätám si chvíle uprostred turné, keď som si hovoril, "och nie, je už nevládzem!"."

Dave: "Presne, bolo toho trochu priveľa a k tomu sme ešte boli namačkaní jeden na druhom v malom vane ... ďalšie turné bude myslím v októbri!"

Andrew: "Myslím, že už to robíme doslova zo zvyku. No ale už sme si na to celkom dobre zvykli, hlavne na to pohodlie a nechceme sa toho vzdať. Ale určite to nerobíme pre potešenie, pretože naživo neradi hráme, teda aspoň ja sa na pódiu cítim ako blbec. Takisto neznášam, keď sa na seba pozerám v telke, pretože v telke vždy vyzeráte inak v porovnaní s tým, ako si sám seba predstavujete."

Dave: "Ale zasa natáčanie videa je dobrá vec, jednoducho je to šanca robiť aj čosi iné. V novom klipe sme všetci pomaľovaní rôznymi farbami, ja som modrý, Martin červený, Andy žltý a Al zelený. Nie sme samozrejme známi ako video kapela, to bude mať asi súvis s našim úplne prvým videom - nakoniec nebolo najhoršie, jednoducho lacná záležitosť, no túto poslednú filmovačku som si celkom užíval, bolo príjemné byť pomaľovaní. Mám totiž veľmi rád pocit, keď sa môžem skryť za masku, vtedy môžete robiť čo len chcete."

To nás priviedlo k diskusii o videách Duran Duran, ktoré bežne stoja okolo 80.000 libier - typický príklad výhod zmlúv s veľkými spoločnosťami, hoci ja osobne by som si vedela predstaviť lepší spôsob, ako také peniaze využiť.

Dave sa škodoradostne usmeje: "Stále dostávame listy od amerických fanúšikov, ktorí videli plagáty Spandau Ballet prelepené plagátmi Duranov! Zrejme to majú na svedomí chalani z Duran, ale oni nie sú nič iné, iba obyčajní pózeri!"

Chalanov z Birminghamu (DD) očividne megalománia pohltila vo veľkom štýle, no je nemožné, aby chalani z Basildonu spadli do tej istej pasce - sami seba totiž nevnímajú ako hviezdy.

Andrew: "Ľudia si myslia, že obývame luxusné podkrovné byty, ale život v obyčajnom dome mi plne vyhovuje. Koniec koncov, iné bývanie si ani dovoliť nemôžem. Kedysi som si myslel, že stačí jeden hitový singel a budem mať vlastný Rolls - Royce, ale myslím že k pohodliu, kedy už skutočne nebudete musieť pracovať, potrebujete vydať tak desať úspešných albumov."

Vďaka postrádaniu vlastnej samoľúbosti si Depeche Mode ľudia tak žiadajú. Ich nakladanie so všetkým je úplne prirodzené a hlavne nemajú čas na nejaké teoretizovanie, ktorým sa obmedzujú iní - rozhodnú sa pre niečo a urobia to, čo je lepšie, než si lámať hlavu nad ich pozíciou v schéme vecí.

Evidentne nikdy nebudú tým všetkým uchvátení a status hviezd na nich nemá žiaden vplyv. Týmto miestnym chalanom sa darí a sú prísľubom ešte lepšej budúcnosti.

zdroj: Bright Side Of The Moon, Sounds, 04/09/1982