Srdce Depeche Mode (1986) - 1/2
Daniel Miller produkuje nahrávky Depeche Mode od samého začiatku, hoci sám seba za producenta nepovažuje. Vedie vydavateľstvo Mute Records, ale o tom zasa ochotne porozpráva ...
V oblasti rocku, rovnako ako vo väčšine kreatívnych povolaní súvisiacich so šoubiznisom, sú ľudia, ktorí sú hluční, ktorí robia veľký rozruch okolo toho, čo robia a čo si myslia, že sú, no potom sú tu ľudia, ktorí zostávajú v tieni, ktorí hovoria málo a pred elegantnými koktailovými večiarkami a divokými žúrkami uprednostňujú celonočné vysedávanie v nahrávacom štúdiu. Často sú práve tí druhí spomenutí, akoby náhodou, najmotivovanejší a najefektívnejší; sú to oni, ktorí vo všeobecnosti posúvajú rock dopredu, a ktorí si zároveň zaslúžia náš rešpekt. Ak by som sedel oproti Danielovi Millerovi niekde v metre, veľmi ľahko by som si ho mohol zameniť za obyčajného britského úradníka. A predsa, tento chlapík, ktorý sa sám postaral o vlastnú kariéru, má 40, oblieka sa veľmi jednoducho a stíha dve práce, ktoré nie sú ani zdaľeka neznáme, či triviálne.
Po prvé, šéfuje vydavateľstvu Mute Records. To znamená, že Yazoo, Fad Gadget, Depeche Mode, Nick Cave, The Assembley, a novšie záležitosti ako Erasure a Crime And The City Solution, sa dostali a naďalej dostávajú do našich vinylových zbierok vďaka jeho práci ako manažéra vydavateľstva, ktoré je úplne slobodné vo svojich rozhodnutiach a záväzkoch.
Za druhé, je rovnako zodpovedný za zvuk Depeche Mode. A hoci to popiera, bez akejkoľvek podozrivej falošnej skromnosti, Miller je tiež osvietený producent. Veľmi dobre sa vyzná vo všetkých nových zvukových technológiách, no pozná aj ich obmedzenia a vie, ako nechať priestor pre čaro čistej hudobnej tvorby. Aktívne sa podieľal na vzniku jednoduchého a príjeného synth-popu, ktorý zdobil tanečné kluby začiatkom 1980-tych rokov s albumami od Yazoo ("Upstairs At Eric's") a Depeche Mode ("Speak And Spell"). Bol to úspešný recept, ktorý zdokonalil na niekoľkých albumoch Depeche Mode a vyvrcholil silnejším a rozsiahlejším zvukom, aký je počuť na albume "Some Great Reward", a aktuálne aj na "Black Celebration". Od skladby "Dreaming Of Me" po "It's A Called A Heart", dnes už aj "Stripped", zručne vyťažil potenciál štyroch členov Depeche Mode, pričom ich viedol a zasvätil do tajomstiev a nástrah nahrávacieho štúdia.
Oblečení
V decembri 1980 sa v basildonskom denníku Evening Echo objavili tieto riadky: "Niekto im dajte adresu slušného krajčíra a títo Depeche Mode to potom dotiahnu veľmi ďaleko."
Vzhľadom na cestu, ktorú títo veľmi mladí Angličania prešli za posledných 5 rokov sa zdá, že s výberom svojho krajčíra (no zvukového) rozhodne chybu neurobili. Ale, kto vlastne prišiel za kým?
Daniel Miller: "Ja som prišiel za nimi. Videl som ich predskakovať na koncerte Fada Gadgeta vo Východnom Londýne. Okamžite mi došlo, že sú veľmi dobrí. V tom čase fungovala spoločnosť Mute len dva a pol roka. Po koncerte som sa s nimi porozprával a dohodli sme sa, že skúsime vydať singel. V skutočnosti sme však hneď nahrali dve skladby. Jednou z nich bola "Photographic", ktorú nájdete na kompilácií Some Bizzare, a druhou bola "Dreaming Of Me", ich prvý singel, vydaný vo februári 1981. Okamžite ma ohromila kvalita ich aranžmánov, najmä s ohľadom na to, akí boli mladí (vtedy v priemere 19). Moja práca bola v tom čase veľmi jednoduchá; oni nevedeli o štúdiových technikách prakticky nič a tak som im vysvetlil, ako nájsť najlepší zvuk, či ako vylepšiť túto alebo tamtú skladbu. Okrem Vince Clarkea však ostatných technická stránka príliš nezaujímala, oveľa viac ich zaujímala hudba samotmná. Skúsenými hudobníkmi teda neboli, ale boli to vynikajúci skladatelia a aranžéri. A keďže ma úplne presvedčila jednoduchosť ich aranžmánov, tak som k tomu nechcel pridávať príliš ťažkú produkciu, nakoľko by to bolo na škodu veci ako celku."
A tak vznikla nahrávka "Speak & Spell", ktorá bola s nadšením prijatá ako malý klenot ľahko stráviteľného a vkusného techno-popu. Pre túto sľubnú kapelu sa všetko javilo v poriadku, no ako vieme, v auguste 1981 sa Vince Clarke náhle rozhovol opustiť svojich spoluhráčov, aby sa znovu spojil so svojou dávnou priateľkou Alison Moyet a založil kapelu Yazoo. Vince sa oveľa viac venoval práci v štúdiu, svojim syntetizátorom a počítačom, než Martin Gore, Andy Fletcher alebo Dave Gahan, takže nie je problém si predstaviť, že jeho odchod musel v mladom tíme vyvolať určitú neistotu.
"S Vinceho odchodom sa zmenilo hneď niekoľko vecí. On bol v štúdiu veľmi prítomný, vždy sedel za mix pultom, pracoval na zvuku, zostával vždy dlhšie, než ostatní, aby pracoval na aranžmánoch, aby vyvinul syntetizátorový program. Martin síce prišiel s vynikajúcimi melódiami, ale o štúdiovú techniku sa nezaujímal, teda aspoň v tom čase. Keď Vince odišiel, kapela sa ocitla v situácií, keď bolo potrebné rýchlo túto medzeru vyplniť a viac investovať do technickej stránky. Naše vzťahy sa preto opäť trochu posunuli. Všetky skladby, ktoré sme nahrali s Vincem, sme niekoľkokrát hrali naživo, čo znamenalo, že ešte pred vstupom do štúdia sme mali predstavu o tom, ako by mohli znieť a čo s nimi môžeme urobiť. Potom sme však museli na tých skladbách pracovať takmer od začiatku do konca spoločne."
"Prvý singel, ktorý sme nahrali bez Vincea, "See You", znamenal pre nás úplne nový prístup k práci. Martin prišiel do štúdia len s gitarovou melódiou, z ktorej sme vytvorili aranžmány, a následne na nej skladbu kompletne dotvorili. Bolo to veľmi vzrušujúce, nakoľko to bolo pre nás nové, ale rovnako ľahko sme to mohli pokaziť. Na druhom albume, "A Broken Frame", sme pracovali na pomerne hrubých demosnímkach, ktoré sme vyvinuli spoločne. A čo sa k nám pridal Alan Wilder, inak dobrý hudobník a technicky veľmi zdatný, tak sa okamžite zapojil do práce v štúdiu. Ale čoraz viac sa zapájajú všetci; stále priznávam, že je to oveľa ťažšie pre kapelu, ktoré niekedy trávi šesť mesiacov na turné na opačnom konci sveta, než pre mňa, ktorý mám viac času na to, aby som sa naučil ako používať najnovšie zariadenia."
Berlín
Priblíž nám trochu nový album "Black Celebration"...
"Polovicu sme nahrali v Londýne, tú druhú v Berlíne, kde sme mixovali posledné tri albumy. Gareth Jones, náš zvukový inžinier, ktorý dnes so mnou funguje v úlohe co-producenta, tam pracoval na plný úväzok. Prvý singel, ktorý sme v Hanse mixovali, bol "Everything Counts" a okamžite sme sa v tom štúdiu začali cítiť ako doma. V prvom rade, to štúdio nie je také drahé, v porovnaní so štúdiami v Londýne, a potom, Berlín je skvelé miesto na prácu. V Londýne, ak chcete pracovať o druhej, či tretej ráno, ako sa to často stáva nám, nemáte o takom čase nič otvorené, takže nemáte inú možnosť, len ísť domov. V Berlíne sa cítite viac človekom, hoci preferujete nočný život. Ak máte chuť, môžete kedykoľvek zájsť niekam na pohárik alebo sa niekde najesť. Ono sa to nezdá, ale pracovné prostredie je pre nás veľmi dôležité.
No a okrem toho, Martinova priateľka žije v Berlíne, takže nás do toho mesta ťahalo vlastne všetko. Inak, tri týždne sme strávili v Mute štúdiu, v Londýne, kde sme programovali skladby na počítači a následne nahrávanie zabralo asi tri mesiace, vrátane prestávky cez Vianoce."
A ako by si nový album opísal?
"Nie je to pre mňa jednoduché, nakoľko som bol do jeho vzniku značne zapojený. Povedzme, že podľa mňa predstavuje úplne prirodzený vývoj od predchádzajúcich albumov. Hovorím to aj preto, že niektorí z tých, ktorí album už počuli, tvrdia, že si všimli zmenu. Myslím si, že má širšiu atmosféru, vo všeobecnosti viac priestoru a samotné skladby sú silnejšie a hlbšie, než kedykoľvek predtým. A dôležitý poznatok: kládli sme dôraz na to, aby sme ku každej skladbe pristupovali inak, takže celé dielo pôsobí zrelšie, nie však v komerčnom zmysle, nakoľko stále neviem, čo je skutočne komerčné a čo nie, no myslím skôr v čisto umeleckom zmysle. Pri tejto nahrávke je, podľa mňa, úplne zrejmé, že Depeche Mode našli svoju cestu a že ich hudba je odlišná od všetkého ostatného."
V ich začiatkoch tomu tak nebolo, takže kľudne mohli zostať len ďalšou techno-popovou kapelou. Čo bolo, podľa Teba, rozhodujúcim faktorom, ktorý ich odlíšil od ostatných?
"Ak by som len uviedol, že to všetko vďaka húževnatej práci, asi by Ťa taká odpoveď neuspokojila. Jednak to bola skutočnosť, že po Vinceho odchode začal Martin písať viac, než predtým čo malo za následok obnovu štýlu kapely. Vince mal totiž úplne odlišný hudobný štýl a spôsob písania. A okrem toho sme si vždy uvedomovali, že nechceme zostať na úrovni iných kapiel. A nie je to preto, že by sme boli spokojní a spoliehali sa na svoje úspechy, pretože piesne boli veľmi dobré; naopak, čím je pieseň lepšia, tým viac na nej musíte pracovať. Zlá pieseň neprinesie nikdy nič dobré, zatiaľčo dobrá pieseň môže priniesť niečo úžasné.
Ale inak, ako producent som ich nikdy nemusel do ničoho tlačiť. Komerčný úspech, dokonca aj z pohľadu šéfa vydavateľstva, pre mňa nikdy nebol prioritou. Vždy som ich nechal voľne rozvíjať ich hudbu, bez toho, aby som ich brzdil, či do niečoho nútil."
... na pokračovanie
