Some Great Reward

Zopár komentárov členov kapely ku vybraným skladbám legendárneho albumu, ktorým Depeche Mode definitívne prerazili na medzinárodnú scénu.

Something To Do

Alan: "Vždy sa veľmi ťažko vyberajú skladby, ktoré chcete hrať na koncerte. Je pritom potrebné zvážiť veľa vecí. Vo všeobecnosti si vytvoríme zoznam návrhov a potom nad tým debatíme celé hodiny. Nemusíme si nutne ponechať piesne, ktoré preferujeme. Skôr berieme tie, ktoré spolu skvele ladia, ktoré dokážu vytvoriť akýsi celok a dokážu udržať publikum v napätí aspoň hodinu a pol. Vzhľadom na spomenuté si môžeme dovoliť do setlistu vsunúť aj skladbu ako "Something To Do", ktorú ľudia nemusia nutne poznať, no pritom nenaruší rytmus koncertu." (1989)

Lie To Me

Martin: "Neviem, či sa nám podarila vytvoriť tá najlepšia možná verzia, ale mne sa tá skladba celkom páči. Bola to jedna z prvých, ktoré v sebe obsahovala tú akordovú zmenu, ktorú som v priebehu nasledujúcich rokov používal, niekedy až príliš často."
(2006)

""Lie To Me" nie je pieseň proti láske ... je to skôr o akejsi paranoji, v ktorej sa môže ocitnúť ktokoľvek." (1984)

People Are People

Alan: "Keď robíme takýto singel, tak mixujeme skôr pre rádio, než pre hi-fi. Danny Miller si kúpil takú vecičku, ktorú sme nazvali Ear Opener - má totiž verne reprodukovať kompresiu a reekvalizáciu, akú máte v rádiu. Takže neustále porovnávame to, čo počujeme v kontrolnej miestnosti, s tým, čo vychádza z tohto malého upraveného tranzistorového rádia: v minulosti sme častokrát zistili, že naše mixy neznejú na stredných vlnách až tak dobre a naučili sme sa pri tom jednu vec: musíte to poriadne prehnať s ambientom a reverbom, aby ste dosiahli rovnaký efekt v rádiu, aký by ste počuli na wi-fi systémene. V tomto sú štúdiá v Hanse také skvelé, pretože aj tie najpočítačovejšie zvuky viete prehnať cez zosilňovaše, dokonca aj cez tie obrie PA systémy v ich veľkých halách, následne ich zmikrofónovať, doslova ich zavrieť do pekla a vrátiť sa odtiaľ s tými najneuveriteľnejšími a najsilnejšími zvukmi. Takto sme to urobili so singlom "People Are People". Myslím, že by sa to dalo nazvať "kontrolovaný bordel"." (1984)

Martin: "Zvyčajne strávime, pred samotným nahrávaním, dva, či tri dni čisto nahrávaním samplovacích zvukov. Následne už samplujeme za pochodu. Ak má niekto dobrý nápad, tak nahrávanie prerušíme a začneme samplovať. Niekedy k tomu používame staré obľúbené skladby. Napr. jeden sampel, ktorý sme po prvýkrát použili v skladbe "Peple Are People", je zvuk gitary v štýle Hanka Marvina, akustická, na ktorú sa vybrnkávalo 50 fenigovou mincou. Dodnes sme ho použili už 3, či 4krát ..." (1986)

"Bassový bubon v úvode je v podstate akustický bassový bubon nasamplovaný do Synclaviera a potom sme k tomu pridali nasamplovaný zvuk úderu na kovadlinu, aby sa k tomu pridal akýsi klik a znelo to trochu inak. V tom je krása Synclaviera, môžete zvuky vytvárať, upravovať, dokonca vytvárať kombinované zvuky. Hlavný syntetizátorový zvuk je skutočný "synťákový" zvuk Synclaviera, to je ten bassový riff. Ale samotný bassový zvuk je rovnako kombinovaný zvuk, ktorého súčasťou je akustická gitara, na ktorú sa brnká mincou, čo znie veľmi zaujímavo, ak sa tieto zvuky zosekvencujú. Nedávno som si na let z Anglicka vzal so sebou walkman. Pôvodne som si ho vzal pre nahrávanie samotného štartu lietadla, ale keď začala letuška prednášať bezpečnostné pravidlá, rozhodol som sa, že si nahrám aj túto časť letu. V momente, ako povedala, aby si všetci skontrolovali kartu s pokynmi umiestnenú pod sedadlom, tak za zrazu rozleteli vstupné dvere, do vnútra sa zrazu nahrnul vzduch, ktorý narobil riaden hluk a všetci vybuchli smiechom. Každopádne, zacyklil som koniec toho, čo hovorila, a následný smiech, čo vo výsledku znelo ako " ... tion cards, ha ha ha ha, ... tion cards, ha ha ha ha", čo znie samozrejme smiešne, ale použil som to v spojení so zvukom zboru, čo dodalo veľmi peknú textúru v premostení skladby "People Are People". (1984)

Alan: V "People Are People" sa toho hrá veľmi málo, prakticky všetko je nasamplované do Synclaviera. Zvuky gitary, keď už sme ich dostali do Synclaviera, sme mierne poznemili, nakoľko samplujete vždy jednu notu a následne môžete meniť jej dĺžku a dynamiku, čím gitarový získal väčší výraz, no stále zostáva v definovanom čase. Takisto môžete posudzovať všetky rytmiky, čím získate inú artikuláciu, ale stále v pevne definovanom čase. Vo veršoch je použitý zvuk harfy Synclaviera, v refréne zasa rýchlo hrajúcic ARP sekvencer a je tam niekoľko zvukov Emulatora, ktorými sme tu a tam obohatili celú kompozíciu. Pri zboroch sme použili kombináciu rôznych zborov rôznych syntetizátorov, ktoré sme rozsychrované púšťali proti sebe. Príkladne, vzali sme jeden zvuk zo Synclaviera, jeden z PPG a jeden z Emulátora. Vytvárali sme ten "hrdelný úder" na konci každého refrénu. Najskôr sme nasamplovali Martina, ako vydáva ten zvuk "unk, unk, unk, unk" pri prehĺtaní, a do toho pridali zvuk zvona a tympánov, aby sme tomu dodali hĺbku. Tieto sme stiahli o tón nižšie a bolo to na nerozoznanie od toho, ako keď niekto s hrdlom vydáva "unk unk" zvuk. (1985)

Martin: "Bože, to bolo všetko už tak dávno, tuším v roku 1985 alebo tak nejak. Už si ani nepamätám, čo sa mi vtedy preháňalo hlavou. Celý ten proces bol pre mňa záhadný. Ale aj tak bolo skvelé, že sme túto skladbu nahrali, nakoľko nás posunula na novú, vyššiu úroveň. Bol to náš prvý hit v Amerike, ale vlastne aj tu, v Nemecku. Myslím, že náš skutočne No.1 hit. Dnes už túto skladbu nijako nehodnotímn, ale bez nej by sme tu už dnes, ako kapela, určite neboli." (2009)

David: "Naša prvá skladba, s ktorou sme sa dostali do populárnych rádií. Hoci bola technológia vtedy už dosť pokročilá a na vytváranie rytmov sme používali všetky tie slučky, nebolo to nič také, čo je k dispozícií dnes ... Táto skladba ale nepatrí medzi Martinove obľúbené a myslím, že sme ju od konca 1980 rokov aj naživo nehrali. Je priamočiara, veľmi popová, samé durové akordy, čiže má v sebe všetko, čo dnes Martin už tak veľmi nemusí (smiech). Ale v tých časoch nás táto skladba naozaj posunula do nového vesmíru. Stal sa z nej no.1 hit v mnohých európskych krajinách, čo nám umožnili pokračovať v činnosti a tvoriť hudbu, ktorú sme tvoriť chceli." (2017)

Somebody

Alan: "Bola to v podstate prvá pieseň, ktorú by ste na našich albumoch označili za akustickú. V skutočnosti ju Martin naspieval nahý. Bola to jeho výzva (smiech). Keď som hral na piáne, tak som ho otočil opačným smerom, ale áno, nahrávali sme ju naživo, len on a ja, vo veľkej hale Štúdia 2, a on sa kvoli tejto skladbe vyzliekol." (2006)

Martin: "Ak by sa Vám páčila takáto definícia, tak "Somebody" je jednoznačne takou tou "milujem Ťa" skladbou, rozhodne nie skladbou proti láske. Je založená na teórií Jonathana Richmana o návrate ku základom. Bola nahratá a zahraná v celku, stačilo ju zahrať len 3x, aj to len kvôli správnemu zvuku a využíva skutočne len to najnutnejšie. Faktom je, že som ju naspieval úplne nahý v suteréne štúdia a ostatní, počas nahrávania, poslali za nami operátorku, aby "skontrolovala spojenie"." (1984)

David: "Poslali sme tam Steffi, takú nemeckú dievčinu, aby skontrolovala nejaké káble. Martin o tom samozrejme nevedel, ale my sme vedeli, že tam bol nahý. No a potom sme zrazu počuli taký krátky výkrik a Martinove slová "eh, pardón, heh ..." (1984)

Martin: "Už tú skladbu nemám rád. Dnes mi už príde príliš jemná a nežná. Väčšina mojich skladieb až taká naivná nie je. Zvyčajne piesne aranžujem tak, aby v istom momente nabrali nečakaný spád. Preferujem, keď má skladba v sebe pochybnosť, keď sa nevylučuje možnosť, že sa ľúbostný vzťah môže zvrtnúť." (1989)

Master And Servant

Martin: "Tú pieseň som napísal niekedy okolo roku 1984. V tom čase som chodil do niekoľkých S&M klubov a podobne, a začal som vnímať súvislosť medzi tým, čo sa deje tam a životom ako takým, politikou a podobne. A práve tam začal zárodok tejto myšlienky." (2003)

"Myslím, že som vždy písal pekné piesne. A aj keď mi vyčítajú, že som depresívny, tak myslím, že tie piesne vždy ukazovali svetlo na konci tunela. "Master And Servant" ľudia vypichnú vždy, nakoľko si myslia, že je len o sado-maso. Ak ju však zanalyzijete, zistíte, že to tak nie je." (1993)

"Nie je až taká drastická, ako by ste si mysleli. Je to pieseň o dominancií a zneužívaní v živote, len sa pritom využíva sex. Je to o moci, ktorú ľudia využívajú, či zneužívajú v práci, láske, nenávisti ... a v sexe. Len sme na vyjadrenie tejto skutočnosti využili práve sexuálny uhol pohľadu." (1984)

"Ak chcete vedieť, kde sa zrodila prvotná myšlienka tejto skladby, tak sa to stalo pri čítaní novinového článku o mužovi, ktorého nazvali "vrah z Notting Hill". Pozýval do svojho bytu mladých gayov, kde ich vraždil. A tak mi napadlo ... tá jeho hra, prišlo mi to zaujímavé. On s nimi totiž zvykol hrať hru "pán a sluha"." (1984)

Alan: "Hoci táto skladba priniesla Depeche Mode další úspech, je to trochu prekvapujúce, vzhľadom na nešťastné okolnosti, ktoré nahrávanie sprevádzali. Singel vyšiel v rovnakom čase ako obrovský hit "Relax", od Frankie Goes To Hollywood, a zámerom bolo emulovať podobný ten "tučný, hutný bassový zvuk". Štúdiový tím sa o to tak zúfalo snažil, že sme si doslova vysedeli zadky, hoci sme nakoniec dosiahli presný opak a na konci 7-dňového mixovania sme zistili, že sme vynechali malý detail ... malý bubon ("rytmičák")."

"Cena tohto zásadného opomenutia sa ukázala v momente, kedy sa Gareth s Danielom vybrali jedného večera do miestneho berlínskeho klubu, vyzbrojený testovacím vinylom, v plnom očakávaní, ako miestnym vytrú zrak. Murphyho zákon ... skladba zaznela hneď po údernej, bassovej "Relax". Niet teda divu, že "Master And Servant" vyčistila tanečný parket a obaja zostali stáť ako obarení s červeňou v tvárach, v pršiplášťoch a s aktovkami v rukách. Na druhej strane, pri nahrávaní tejto skladby sme sa skvele bavili. Ak budete pozorne počúvať, tak okrem zvukov biča budete počuť aj dve dievčatá z Basildonu, ako spievajú "treat me like a dog"." (2000)

Dave: "Čo sme ju nahrali, tak ju hráme naživo pravidelne. Hneď ako zaznejú jej prvé tóny, tak ju publikum rozpozná. Je to taká hymna Depeche Mode. Niečo ako "Baba O'Riley" pre The Who." (1989)

If You Want

Alan: "Túto kombináciu sme robili s Martinom. On vytváral ten indický hlas so zvukom pripomínajúcim fagot." (1984)

Martin: (s indickým prízvukom) "Bolo to dosť etnické" (1984)

Blasphemous Rumours

Martin: "Táto skladba bola inšpirovaná hlavne obdobím, kedy sme s kapelou začínali, prípadne ešte pred jej vznikom, kedy Andy a Vince chodili pravidelne do kostola a ja som tam chodil takisto, nakoľko to boli moji kamaráti. Prišlo mi to vtedy celkom zaujímavé. Nikdy som však nebol praktizujúci kresťan, hoci oni boli. A keď do toho nie ste zainteresovaní, tak si naozaj všimnete nielen to pokrytectvo, ale aj zábavnú stránku celej veci. Jedna z vecí, ktorú som často spomínal, je vec s názvom "modlitebný zoznam". Každý týždeň sme spolu sedeli a modlili sa za ťažko chorých ľudí, pričom ste mali doslova garantované, že väčšina z tých ľudí na zozname zomrie. Ale oni to brali ako niečo veľmi pozitívne, vnímali to ako "Božiu vôľu" a že tí ľudia "odišli na lepšie miesto". Keď toho nie ste súčasťou, tak vám to príde pritiahnuté za vlasy, či veľmi smiešne. Viem však, že veľa ľudí so mnou nebude súhlasiť." (1986)

Andy: "Pieseň "Blasphemous Rumours" vychádza z našich osobných skúseností. Existoval modlitebný zoznam ľudí, ktorí boli nejakým spôsobom chorí a vy ste sa modlili za osobu na prvej pozícií toho zoznamu, kým tá osoba neskonala. Keď mi Martin pustil túto skladbu po prvýkrát, cítil som sa vcelku urazený. Chápem, prečo sa ľuďom nepáči. Určite to hraničí s urážkou." (1985)

Alan: "Zvuk malého bubna je výsledok samplingu rôznych úderov. Nahrávali sme údery veľkým kladivom do kusu betónu a následne to samplovali. Gareth Jones má taký malý skvelý rekordér, Stellavox, ktorý používa s dvoma stereo mikrofónmi a je rovnako dobrý, ako akýkoľvek štandardný 30ipsový kotúčový magnetofón, no tento je veľmi malý a ľahko prenosný. Takže sme umiestnil Stellaxov doprostred toho veľkého priestoru, mikrofóny položili na zem a trieskali o betón veľkým kladivom. Ten zvuk bol ... ako keď sa udiera do betónu. Inak sa to opísať nedá." (1984)

Dave: "Zo všetkých našich skladieb má práve táto najväčší ohlas. Nehovorím len o živých vystúpeniach. Hoci je to skladba, ktorá začína starnúť, stále dostávam listy od fanúšikov, ktorí o nej hovoria. Dnes píšu, že sa im páči, no keď vyšla, mnohí boli šokovaní textom. Chceli, aby "Blasphemous Rumours" dokonca zakázali v rádiách." (1989)

In Your Memory

Alan: "Túto skladbu som skomponoval pomocou Jupiter 8 a Drumulatora, ktorých výstup bol nahratý do Teac Portastudia. Bassový riff som hral ručne, pretože sekvencery pri demách zbytočne míňajú čas. Potom prišla na rad melodická linka a ďalšie drobnosti. Kým som dokončil všetky inštrumentácie, tak som už mal hotový kompletný text a následné som celú skladbu posunul kapele. Takýto spôsob komponovania sa od toho konvenčnejšieho líši tým, že akordové zmeny sú oveša menej dôležité, ako by ste si mysleli: na vytvorenie atmosféry sa používajú zvukové zmeny a pozornosť sa sústreďuje na text, melódiu a zvuk. Táto konkrétna skladba bola nakoniec prijatá ako b-strana singla "People Are People", takže ďalšou fázou bolo nahrávanie."

Drumulator Alan preprogramoval s presným vzorom, microcomposer Roland MC4 prepojil s bicím automatom a synchronizačný tón MC4 následne nahrali na 24-stopové zariadenie s presne stanovenou rýchlosťou. Všetky operácie sa následne synchronizovali z pásky cez MC4: najskôr jednotlivé zvuky Drumulatora spustili špecifické bicie v Synclavieri: snare bubon bol nahraný v Hanse, bassový bubon je samplovaná kompozícia úderov na kovovú rúru, po ktorej nasleduje prirodzený rozklad bassového bubna atď. Následne Alan zahral bassový riff na Jupiter 8 ručne a odoslal do Synclaviera v časovej sychronizácií s bicími; počítal kvantifikoval Alanovu hru na pulzný čas a noty sa následne použili na spustenie toho hlavného piliera zvuku DM, ARP 2600. Nasledovali sekvencie spúšťané na ARP prostredníctvom analógového sekvencera ARP, ručne hrané zbory na Emulatore a následne náhodné "zvony" zo Synclaviera. No a k tomu vokály Davida Gahana, samozrejme! (1984)