Sampling Mode (1984)

Na konci roka 1984 sa Alan a Martin porozprávali o samplovaní so zástupcami britského magazínu IMARW.

Zanechali niekdajší imidž naivných popových hviezd a stali sa z nich majstri umenia zvuku a štúdiovej vedy. Adrianovi Deevoyovi sa dostalo tej cti porozprávať sa s týmito baildonsko-berlínskými chalanmi, spolu s fotografom Lesom Drennanom.

Niekde, mimo korporátnych labyrintov, sme sa túlaním dostali až do priestorov s názvom Broadcasting House, kde sme našli sediacu pani. Jej úlohou bolo vytvárať emócie, napätie a a atmosféru. Jej kľúčovým nástrojom v tomto procese je PPG systém. Hoci je to priam srdcervúco neromantické, v nekonečnej debate na tému stroje vs. ľudia, je toto definitívny argument v prospech strojov. Ale takisto je to celkom milý príbeh. Depeche Mode majú tento príbeh radi.
"Ako všetky tie zvuky zo zbierky "Život Zeme"," prehlási Alan Wilder.
"Všetky tie malé zvieratká," zažiari Martin Gore.

Po tých štyroch rokoch sú Depeche Mode už pekne rozľadení tvrdením, že produkujú hudbu bez života. Sami veria, že toto tvrdenie je nesprávne. Sú ochotní akceptovať tvrdenia, že ich prvé dva albumy neboli kataklizmické - boli chytľavé, melodické, no žiaden významný odkaz - no neustúpia v tvrdení, že ich minuloročný album, "Construction Time Again", a tohtoročné single, "People Are People" a "Master And Servant", z posledného albumu "Some Great Reward", sú strhujúce. Počas posledných 18-tich mesiacov objavili Depeche Mode sami seba, začali si veriť a následne sa ponorili do zvukových hĺbok. S pomocou Synclaviera, ktorého vlastníkom je producent Daniel Miller, sa láska medzi kapelou a samplovaným zvukom ešte viac prhĺbila.

Alan Wilder a Martin Gore sa javili nie veľmi nadšení, keď po príchode do strašne hlučného vínneho baru zbadali nachystaný micro-Walkman, no napriek tomu začali riadne nahlas a otvorene rozprávať o ich láske ku zvuku.
"Skúsim vám zanalyzovať všetky zvuky v "People Are People"," povedal Martin so zasnívaným pohľadom, no bez jediného začervenania. "Bassové bicie bol pôvodne normálny akustický bubon samplovaný v Synclavieri, ktorý sme obohatili kovovým zvukom - to sme samplovali údery na obyčajnú nákovu, ale len jemne, čím sme dosiahli úplne iný zvuk. V tom je krása Synclaviera, môžete editovať niekoľko zvukov a vytvoriť tak, ako sa tomu ľudovo vraví, kombináciu zvukov. Hlavný syntezátorový zvuk je vlastne zvuk Synclaviera a práve ten hrá bassovú stopu. Bassový zvuk je takisto kombináciou viacerých zvukov, z ktorých časť tvorila akustická gitará, na ktorú sme hrali s kovovou mincou. Aj to znelo veľmi zaujímavo, keď sme to sekvencovali a znova spájali."

"Skutočného hrania je v skladbe "People Are People" veľmi málo," dodá Alan. "Virtuálne všetko je samplované v Synclavieri. S tou gitarou sme to zjemnili až keď bolo všetko natlačené do Synclaviera, pretože tam viete samplovať každú jednu notu, viete upraviť jej dĺžku, dynamiku, no a v prípade gitary dokážete vyvolať dojem, ža tam hrá stále. Viete upraviť aj jej rytmus a podobne... ale to je všetko o čase, ktorý tomu chcete venovať."

Počas debaty o skladbe "People Are People" nám Martin spomenul jednu malú samplovaciu anekdotu: Láska v lietadle.
"Niekam som z Anglicka letel, tak som si vzal na cestu walkman," začne. "Pôvodne som mal v pláne ho použiť až po štarte lietadla, ale vtedy som sa rozhodol spustiť nahrávanie už počas tých bezpečnostných procedúr, ktoré robia letušky pred štartom. V momente, ako však povedala "Skontrolujte si, či máte pod sedadlami všetky inštrukcie, " tak sa zrazu otvorili všetky dvere a spustila klimatizácia, čo vydalo dosť zvláštny zvuk a všetci sa začali smiať. Takže, dal som do slučky jej posledné slová a výbuch smiechu. "... štrukcie ha ha ha ha "... štrukcie ha ha ha ha", čo vyznelo pekne smiešne, spojil som to so zbormi, čím vznikla veľmi pekná textúra a premostenie v "People Are People"."

"Objavuje sa tam aj harfový zvuk zo Synclaviera," pridá sa Alan "a v refréne hrá veľmi rýchlo ARP sekvencer, takisto sme tam pridali zvuky z Emulatora, ktorými sme to chceli celé vyšperkovať."
Tri chrapľavé údery na konci každého verša sú zasa zvuky Martinovho hrdla.
"To bol kombinovaný zvuk," upresní Alan. "Naprv sme nasamplovali Martinove hlasné preglgnutie, pridali k tomu zvon a tympány, aby sme dosiahli hĺbku."
"Cítil som sa pri tom ako kretén", priznáva Martin. Ale aj tak sa prejavuje láska.

Vokálna linka "It´s a lot... like life", v úvode "Master And Servant", bola ďalším krmivom pre Synclavier. Vysvetľuje Alan: "Najskôr sme poprosili niekoľko ľudí zaspievať vo vysokom tóne "It´s a lot" a potom následne v nízkom tóne "Like Life". Nemusíte následne pustiť jednu časť pomalšie a druhú rýchlejšie, aby ste dostali oktávu, pretože pre každý part máte v Synclavieri patch, takže každú časť zahráte v normálnej polohe a následne obe v rovnakej rýchlosti, čo je veľmi praktické."

Hlavné vokály v skladbách "People Are People" a "Master And Servant", rovnako aj v ich 7" mixoch, boli jediné, ktoré neboli samplované. "Vokály", vysvetľuje Alan, "boli nahrávané vo veľkej prázdnej miestnosti. Následne boli poslané do PA vo veľkej nahrávacej miestnosti, takže sme z toho vedeli dostať len honosný zvuk, no pri nahrávaní na pulte sme boli schopní obohatiť vokály o efekty."

"Aj keď sme samplovali všetky slučky, " dodá po spomenutí nahrávacej miestnosti, "všetky počiatočné zvuky nahrávame v kľudných priestoroch. Máme veľmi radi slučky, takže všetky tie rôzne akustické zvuky nahrávame v rôznych priestoroch, mikrofóny priložíme priamo k predmetom alebo ich umiestnime v určitej vzdialenosti. To závisí od toho, aký zvuk chceme dosiahnuť. Pady od Simmons? Nie, tie nemám rád. Keď už sa so všetkým trápite, aby ste sa vyhli prefabrikátovým zvukom, tak je dobré sa sústrediť na skutočne dobré zvuky, ktoré dokáže poskytnúť práve Synclavier. Simmons pady mi až príliš pripomínajú zvuky, ktorými sa v súčasnosti prezentuje Howard Jones alebu Drumulator. To sú skutočne nudné syntezátorové zvuky. Sú nezaujímavé, to ako keby na vás kričala DX7-čka a JP8-čka."

Aktuálny album Depeche Mode sa pýši nespočetným množstvom zvukov, menej jasne kovových, a takisto je na ňom menej socialistického sentimentu, ktorým sa vyznačoval album "Construction Time Again". No je rovnako fascinujúci. Láska je predsa o kontrastoch.
"Nemyslíme si, že by sme to s kovovými zvukmi na "Construction Time Again" prehnali," povie Martin, "no na tomto albume sme chceli dosiahnuť stav, aby tie kovové zvuky neboli také očividné. Chceli sme to viac delikátnejšie ... "
Takže hopsania sa zabetónovali. "V jednej skladbe, konkrétne v "Blasphemous Rumours"," rozvinie debatu Alan, "sme samplovali konkrétne údery, z ktorých sme následne vytvorili slučku. Pôvodne sme samozrejme udierali samplovacím kladivom o kus kovu."

"... som si istý, že sa to nevolá samplovacie kladivo," poznamená Martin s úškrnom.
"Nevadí," pokračuje Alan. "Náš producent, Gareth Jones, mal k dispozícii brilantné malé nahrávacie zariadenie s názvom Stellavox, s ktorým sme použili dva stereo mikrofóny. Vyrovná sa síce bežnému zariadeniu, ale toto je veľmi malé a ľahko prenosné. Takže sme vzali Stellavox so sebou von, aj s mikrofónom, trieskali sme kladivom do všetkého možného a nahrávali. Zvuk by sa dal prirovnať... akoby ste tĺkli do betónu. Iným spôsobom by som ho asi nezískal."

"Aj profesionálne walkmany sú vhodné na samplovanie," poznamená Martin. "Gareth mal vždy jeden pri sebe. Vo vlaku... doma. Sú vhodné, pretože nemajú čistý zvuk a tak je ich použite veľmi zaujímavé. Ak však chceme veľmi čistý zvuk, tak zoberieme nejakú vec, napr. kus lešenia, do štúdia, umiestnime mikrofóny do náležitej pozície, udrieme a dostaneme tak čistý zvuk."

Ak by sa na obale albumu "Some Great Reward" spomenul zoznam použitých nástrojov, tak okrem chodníkov, rozostavaných budov, fliaš a starých ľudí spoločne sa stravujúcich, by určite obsahoval aj dlhý zoznam hračkárskych hudobných nástrojov, ku ktorým sa Martin priznal až po tom, čo už bol mierne opitý. Láskou samozrejme.
"V jedno ráno sme s Andym zbehli do Hampleys, čo je hračkárstvo v Londýne, a nakúpil som tam toľko hračiek, koľko som len zvládol odniesť. Piána, saxofóny, xylofóny... a všetky sme ich dovliekli do štúdia a samplovali. Najviac sme použili "Marinu", čo je taká veľmi zvláštna hračka, ale jej úžasnosť sa ukázala až po tom, čo sme ju nasamplovali. Ako hračka znela príšerne, no keď sme jej odobrali zopár oktáv, znela skutočne skvele."

"Ľudia si zvyknú myslieť, že keď použijeme hračkárske hudobné nástroje, tak to bude znieť šialene," dodá Alan. "Ale my sme vybrali zopár naozaj dobrých a akonáhle sme ich nasamplovali, tak sme získali celkom novú kvalitu. No a po transformácii aj kompletne nový obsah. Ako ten Martinov hrdelný zvuk. Len sme ho znížili o tóninu a už by ste v tom novom zvuku Martina nespoznali."

Ale samplovanie, tak ako láska, nie je len o šťastí a hoci sa Depeche Mode naučili z drsného vyrobiť jemné, šli na to zložitou cestou. Alan sa v polovici ďalšieho príbehu o "dobrej kombinácii zvuku" zasekol, aby si zaspomínal, ako sa zaplietli so skúseným, samplingovým perkusionistom.

"Kombinovali sme Martinov hlas, snažil sa hovoriť s indickým prízvukom, so zvukom podobným fagotu."
"Malo to parádnu etnickú príchuť," prehlásil Martin s indickým prízvukom a vybuchne smiechom. Alan ho ingnoruje. Mal niečo na mysli a zrazu zneistel, či má pokračovať. "Nie som si istý, či Vám to mám povedať, ale na celé popoludnie sme mali k dispozícii perkusionistu, aby sme nasamplovali jeho bicie a tie prehrali inými spôsobmi. Ani sme sa nepokúšali maskovať, že sme ho samplovali. Povedali sme mu "Dúfame, že nemáte pocit znásilnenia," a on s tým v podstate súhlasil a vždy v určitom momente udrel do jedného bubna. Ale my sme samplovali naraz všetky jeho bicie, niektoré aj dvakrát. Dnes Únia hudobníkov veľmi naklonená samplovaniu nie je, keďže ich tento chlapík kontaktoval. On nám totiž vystavil účet za 50 sedení, započítal k tomu aj samplovanie a poplatok za konzultáciu. Bola to obrovská suma a pekná hlúposť, keďže väčšina zvukov ani tak dobrá nebola a z toho všetkého sme nakoniec použili tak dva zvuky, možno v dvoch sekundách v niekoľkých skladbách."

Ďalší problém vznikol v momente, keď musela kapela nahrávací čas prerozdeliť medzi štúdia Music Works v Anglicku a luxusné 56-trackové možnosti zariadenia Solid State v berlínskych štúdiách Hansa Mischraum.
"V Music Works sa rekonštruovalo," zastoná Martin. "Mali sme skladbu, v ktorej sme udierali do kontajnerov a betónu, no vo vedľajšej miestnosti búrali nejaké priečky. Takže sme nakoniec ani nevedeli rozlíšiť, ktoré údery patria komu. Bolo to všetko veľmi mätúce."

Ako láska a manželstvo, aj sampling a načasovanie kráča ruka v ruke. Dokonca sa to dá prirovnať k džokejovi a jeho koňovi. "Hoci to celý proces predlžuje, no na druhej strane, ak dáte zvuky dokopy a neviete, ako ďalej, tak zvuky chytíte a spojíte s inými," doplní Alan. "Čo je však horšie, ak sa do sekvencovanie úplne ponoríte, tak vás aj tri, či päť milisekúnd nesúladu dokážu rozhádzať. Čiže, stratíte pojem o čase a tvarujete každú sekvenciu, až kým to nie je dokonalé. Dokonca nechávame veci jemne časovo nesynchronizované. Napr., keď sa teda vrátime k "People Are People", pri zboroch sme použili kombináciu zvukov z rôznych zborov, zahratých na rôznych syntezátoroch, a následne sme ich zmiešali s jemným časovým rozdielom. Čiže, jeden zvuk sme vzali zo Synclaviera, druhý z PPG a ďalší z Emularota. Hovorí Vám niečo Friendchip? Je to časovač, ktorý monitoruje každý klik z vašich bicích automatov a syntezátorov, takže keď to prejde cez Friendchip, máte pocit, akoby ste niečo ťahali, povedzme päť, či šesť milisekúnd v jednom smere. Ide však o to, že veľa vecí aj tak nie ste schopní zahrať v dokonalej časovej synchronizácii. Ani Linn nedrží čas, ak sa teda bavíme o dokonalej časovej synchronizácii bicieho automatu, bez vprogramovanej ľudskej chyby. Opozďuje sa asi o 20 milisekúnd. Na zopár vecí sme nastavili osciloskop, aby sme videli, ako si držia čas. Najlepšie dopadol asi TR808, tam bolo opozdenie iba 2 milisekundy. To je lepšie, než Synclavier. Hoci zvuky z toho sú dosť mizerné. Nakoniec sme však spúšťali veci z 808-čky, hlavne kvôli presnosti."

"Z 808-čky sme mali vždy dobrý pocit," dodá Martin a škodoradostne prihodí: "hoci Alan má veľké piáno, ktoré stále neuveriteľne časovo nestíha v porovnaní so Synclavierom... a dokonca aj to sa hodilo!"

To všetko a ešte aj Emulator II?
"Jasné," prizná Martin uvedomujúc si, že jeho láska z neho takmer urobila technokrata. "Dnes sa samplovací čas predĺžil na 17 sekúnd, aspoň myslím, takže do klávesov natlačíte samplov viac. Je kvalitnejší než Fairlight a stojí iba okolo sedem tisíc, čo je samozrejme stále veľa, no pri živom hraní nám ohromne pomáha."

No a potom tu máme piáno baladu, "Somebody", v ktorej sa spieva práve o láske. Je plná Martinových sľubov, no je nádherná.
"Budeme pri nej pôsobiť úplne ľudsky. Alan bude hrať na piáne, David spievať a Andy bude obsluhovať pásky cez Fosrex X15. Bude to niečo úplne iné."

Takže, láska k zvuku vás vracia späť, ale čo budúcnosť?
"Neviem," prizná Martin. "Synclavier ide vždy ďalej, než vaša predstavivosť a už dnes vyvíjajú preň nový software. Technológia ide dnes ďalej a je dosť možné, že o pár rokov budeme schopní vziať už samplovaný zvuk a pozmeniť jeho malú časť. A možno sa raz chytíme gitár a nahráme rock´n´rollový album, kto vie?"

zdroj: International Musician And Recording World, dmtvarchives.com