Rozhovor: Andy Fletcher z DM

Pár dní pred nakoniec zrušeným koncertom v Mountain View sa reportér David Sason porozprával s Andym Fletchom o veciach súvisiacich s Depeche Mode, ale aj o tých ostatných.

Vďaka, že si si našiel čas. Máš sa?
Dobre, vďaka. Momentálne sme v New Yorku, máme pár dní voľno. V spojených štátoch sme práve začali, máme za sebou tri koncerty, zatiaľ sa darí.

Je skvelé, že ste zasa späť, nakoľko je pre vás netypické, že stojíte stranou. Ste totiž u nás známi ako bojovníci na cestách.
To znie ako názov nejakej videohry, "The Road Warriors"!

Verím, že Dave sa už zotavil.
Tak to je inak pekne bizarné. Európske turné bolo jedno z najúspešnejších, aké sme kedy odohrali, no zároveň aj najkalamitnejšie, proste všetko v jednom. Ale Dave má v sebe vážne súťaživého ducha. Vždy sa nakoniec nejako pozviecha.

Je to preňho výzva, je tak? Je turné vždy také vyčerpávajúce? Fungujete takto už tri dekády...
No, dnes sa už snažíme trochu viac šetriť. A okrem toho, všade letíme lietadlom, bývame v príjemných hoteloch... ale či je to vyčerpávajúce? Myslím, že mnoho vašich čitateľov má namáhavejšiu prácu, než je tá naša. Ale inak áno, je to namáhavé a nie veľmi príjemné byť po celý čas odlúčený od rodiny. Ale je to naša práca a máme ju radi. Stále máme pocit, že robíme dobré koncerty, takže je to ok.

Ako sa veci zmenili, povedzme, od turné k albumu "Music For The Masses"? Som si istý, že určite zákulisie a celé pozadie koncertov musí byť iné.
Je jasné, že v takéto dni sa človeku vrátia do mysle spomienky z tých čias. Ale vtedy sme boli fakt mladí. Všetko v našich životoch bolo vyplnené kapelou, takmer každý rok sme vydali nový album, každý rok koncertovali. A bol to skutočne fantastický pocit, obzvlášť, keď sme prerazili v Amerike, čo bolo pre nás absolútne nečakané a zároveň jeden z najkrajších momentov našej kariéry. Odvtedy sme zdomácneli: máme svoje rodiny a podobne. A myslím, že množstvo fanúšikov je v podobnej situácii. Neznamená to, že už nemáte radi hudbu, je to len troch iné.

Spomenul si vydávanie albumu každý rok, napriek tomu ste stále dosť produktívny.
No nemyslím si, že by s týmto tvrdením súhlasili naši fanúšikovia. Obzvlášť nie teraz.

Keď si odmyslíme tých 5 rokov medzi albumami, tak aj tak ste dosť zaneprázdnení.
Nie. Momentálne nemáme po skončení turné žiadne ďalšie plány, no pri tej skvelej atmosfére, ktorá medzi nami aktuálne vládne, som si istý, že rozhodne bude ďalší album aj turné. Sme v skutočne výbornej pozícii. Pracujeme dve roky, rok máme pauzu. Je to fajn.

Ľudia milujú album "Sounds Of The Universe" a medzi mnohými prívlastkami vyčnieva najčastejšie jediný, "návrat ku koreňom" a k tomu sa viažu celé príbehy o technickom vybavení, ktoré ste pri nahrávaní použili. Čím sa toto nahrávanie líšilo od albumu "Playing The Angel"?
Podstatný rozdiel tam ani nebol, pretože sme vlastne pracovali s tým istým tímom ľudí, bolo len zopár drobných zmien. Väčšinou sme ale nahrávali v Santa Barbare a v New Yorku. Ale mám pocit, že z určitého dôvodu to bolo veľmi jednoduché nahrávanie a hlavne s množstvom zábavy. Už len napríklad vďaka tomu historickému vybaveniu. Martin skúpil snáď všetky možno staré syntezátory z celého sveta a každý deň sa s nejakým v štúdiu hral. Bola to vážne zábava otvoriť krabicu a hrať sa so zvukmi. Pripomínalo nám to staré časy, to bol ten návrat ku koreňom. Bolo to super.

Ale to všetko prišlo spontánne, nešlo o nejaké vedomé rozhodnutie, je tak?
Nie, to určite nie. Nie sme ako napr. U2. Nič proti nim samozrejme, podľa mňa sú úplne skvelí a veľmi dobre sa s nimi poznáme. Ale oni akoby mali úplne jasný plán a my postupujeme presne opačne, hlavne keď sme v štúdiu.

Kapec ľudí má o tebe predstavu, že stojíš uprostred skupiny a držíš ju pokope.
Myslíte, že stojím v úzadí, nie uprostred! Ahá, myslíte uprostred, akože odrážam všetky možné spory.

Presne, niečo ako krízový manažér.
V prvej polovici našej kariéry som bol viac začlenený do skutočného manažmentu. Vtedy sme ani manažéra nemali, takže to bola oblasť, o ktorú som sa zaujímal. Ale ako som naznačil, dnes nie som ten uprostred, ktorý bojuje proti krízovým momentom. Držím sa v úzadí, pretože žiadne krízové stavy nie sú... klop klop na drevo... tu na stole, dúfam, že je z dreva... a atmosféra v kapele je výborná. Rád stojím v úzadí. Nemôže byť v kapele každý stredobodom pozornosti.

Neboli trochu nepríjemné tie roky, keď sa Dave vydal na sólovú dráhu? Nevnímali ste to vtedy ako koniec Depeche Mode?
Nie, koniec nikdy byť nemal. Pre Davida to bolo veľmi dôležité, pretože dovtedy bol vždy iba spevák, ktorý nepísal texty. Urobil si veci po svojom, čo bolo dôležité aj preto, že o tom hovoril celé roky a nikdy sa do toho nepustil. Ale keď sa zasa na to pozriete, vecí, ktoré vznikli mimo Depeche Mode až tak veľa nie je. Za tých tridsať rokov nahral Martin dva vlastné albumy, David takisto, takže hovoriť o konci... Ak by ale Davidove albumy mali masívny úspech a povedal by "zbohom chlapci", neviem. Ale nie, nikdy to také nebolo.

Chápem, že Martin s Davidom komponovali album spoločne. Pripojíš sa aj ty niekedy k nim?
Nie, to vážne nie. Oni v podstate ani spolu nekomponovali. Martin pripravil inštrumentálky a Dave k nim separátne pripravil texty. Takže spolu texty ani hudbu nepripravovali a ja sám nemám v záujme písať skladby. Viem, že nie som dobrý skladateľ, takže som veľmi šťastný, že som v kapele, kde pôsobil Vince Clarke, ktorý je skvelý textár, kde je Martin a teraz aj Dave, ktorý napísal výborné piesne. Viete, nie každý hudobník je automaticky skladateľ. Čo ale vyznieva trochu čudne.

Nie, myslím, že to je veľmi povzbudzujúce a zasa, si podľa mňa až príliš skromný, nakoľko som počul samé skvelé veci o tvojom dlho utajovanom albume Toast Hawaii.
No, už to "dlho utajované" nie je. Bohužiaľ, Martin Gore má jeho kópiu...

Takže je to vlastne len otázka času, kedy...
Áno, kedy... mal by som byť opatrnejší, pretože ak ho raz poriadne naštvem, tak to pustí do sveta.

Myslíš, že sa to raz dočká riadneho vydania?
Nie, to nie... pre mňa to bol výplod čistej zábavy z obdobia nahrávania albumu "Black Celebration", prípadne niekedy okolo toho obdobia, v Berlíne. A ide len o cover verzie rock´n´rollových skladieb kapely, ktorá hrala na rôznych nástrojoch.

A ako sa vlastne vedie tvojmu labelu Toast Hawaii?
Label je momentálne nečinný. V tomto smere môžem pracovať iba v prípade, ak nepracujem s Depeche Mode, nakoľko úlohou samotného labelu je plne sa venovať umelcovi, ktorého label zastrešuje. V čase, keď sme mali naposledy od DM absolútnu pauzu, som nenašiel žiaden zaujímavý projekt, skutočne, čo nakoniec skončilo mojim dj-ovaním počas niekoľkých mesiacov. Ale, nikdy neviete. Na budúci rok budem mať zasa voľno, takže ak niekoho objavím (dúfam), tak sa k labelu vrátim. Nie je to nakoniec label, ktorý funguje non-stop, môže sa rozbehnúť hocikedy.

Rozbehol si aktivity ako DJ, čo je ďalší dôvod, prečo si známy ako ten člen kapely, čo skúša stále čosi nové. Vďaka tomu sa o tebe objavili v médiách doslova fantazmagórie. Aký štýl dj-ingu vlastne preferuješ?
Momentálne to mám tak pol na pol, 50% vinylov a 50% cd-čiek. Neviem, o čom to bude nabudúce, možno to bude viac automatizované, neviem. Ale ide o normálnu zostavu. Snažím sa preferovať produkciu, ktorá sa hodí k Depeche Mode, ale nakoniec, hrám doslova všetko. Mám z toho radosť a mám tendenciu navštevovať miesta, kam Depeche Mode tak často nechodia, ako napr. Bukurešť a podobne.

Bol si niekedy požiadaný o vystúpenie na Popscene v San Franciscu? Často tam hosťujú rôzni DJ-i a celkom by tam tvoj set zapasoval.
To si nemyslím. Martin dj-uje takisto, je to náš DJ pre západné pobrežie. Vystupuje v Santa Barbare, Los Angeles a som si istý, že to bude aj San Francisco.

Stále sídliš v UK?
Áno, ja som v UK, Martin žije v Santa Barbare a Dave v New Yorku, takže sme pekne roztrúsení po svete.

Čomu inému, okrem dj-ingu, sa venuješ v období, keď nepracuješ s Depeche Mode?
Keď mám voľno? V podstate hlavne rodine. Posledné dva roky som rodinu veľmi často nevídal. A možno im to aj vyhovuje. Ale inak, navštevujem priateľov, chodím na dovolenky. Jednoducho také prirodzené veci, ako slušný a normálny človek.

Prečo myslíš, že práve Depeche Mode tak dlho vydržali, na rozdiel od ostaných, prevažne elektronických kapiel, ktoré upadli do zabudnutia?
Na to je niekoľko dôvodov. Ale hlavne je to tými dobrými skladbami. Pracovali sme vždy veľmi tvrdo, obzvlášť na veciach týkajúcich sa turné, čo je pre elektronickú kapelu veľmi dôležité, nakoľko urobiť zo seba štúdiovú kapelu je veľmi jednoduché. A samozrejme sme boli vždy obklopení dobrými ľuďmi. Daniel Miller z Mute Records bol pre nás dôležitý od prvého momentu, čo sme sa s ním stretli, jednak nás za tie roky držal vždy pri zemi a povzbudzoval nás vo vývoji. Aby som to teda zhrnul, je to úžasné, náš splnený sen - byť stále silní aj po toľkých rokoch. V začiatkoch sme boli skutočne realisti. Našu kariéru sme odhadovali na 2 maximálne 3 roky. Takže to, že stále fungujeme, to je naozaj splnený sen. Vážne čosi úžasné.