Robcast s Martinom Gorem - II. (2016)

Robcast s Martinom Gorem - II. (2016)

Druhá časť prepisu rozhovoru s Martinom Gorem, v ktorom po prvýkrát verejne potvrdil chystané nahrávanie nového štúdiového albumu Depeche Mode.

Takže sme sa od "Keď som s Tebou, zlato ..." posunuli k úplne odlišným albumom ako "Black Celebration", či "People Are People". Chcem tým povedať, že tam došlo k veľkému posunu a šlo sa do hĺbky. To je od "Just Can´t Get Enough" príliš vzdialené. Kde si čerpal inšpiráciu? Od mnohých som počul, že Depeche Mode píšu o veľkých veciach, kdežto kopec ďalších sa zmôže na veci ako "Héj, zlato ...". Vieš, čo tým chcem povedať?
Myslím, že práve stretnutie s Danielom znamenalo veľký obrat pre naše životy. Ďalším takým zlomovým bodom bolo stretnutie so štúdiovým inžinierom, Garethom Jonesom, ktorý v tom čase žil v Berlíne, to on nám navrhol, aby sme tam šli nahrávať album... bol vegetarián, bol svetácky a hlavne starší od nás, myslím, že mi osobnostne veľmi pomohol, pobyt v jeho spoločnosti bol pre mňa veľmi inšpiratívny, rovnako ako blízkosť Daniela počas nahrávania v Berlíne. Nahrávali sme v štúdiách Hansa...

Kde kedysi nahrával David Bowie, neskôr aj U2.
Rovnako aj Iggy Pop. Boli to naši hrdinovia a my sme neboli schopní uveriť, že sme tam. Myslím však, že sme sa vtedy ocitli na správnom mieste, dospievali sme. Boli sme starší a cestovali sme po svete. V roku 1982 sme sa v rámci turné dostali do Ázie, mali sme 20-21 a tá cesta mala veľký vplyv na vznik albumu "Construction Time Again", ktorý bol akýmsi pozorovacím albumom, nie albumom so skladbami o láske.

Boli ste dobrí anglickí chlapci, ktorí pracovali v bankách, popíjali čas s mamou a zrazu sa udialo, že ste boli v Berlíne, a predtým v Ázii. Chce sa mi viac než veriť, že v určitých momentoch ste museli mať v hlavách parádny chaos. Vieš, čo myslím? Z "izby s mojou gitarou", a známej kultúry... zrazu si uvedomíš, že si sám, mimo domova, s vegetariánom... V tom veku to muselo mať na teba ohromný dopad. Kládol si si otázku, "Ako sme to vlastne ...?" Takej konverzácii so samým sebou sa predsa nedalo vyhnúť.
Všetko sa to okolo nás dialo až neuveriteľne rýchlo. Spomínam si, ako sme po prvýkrát prišli do Londýna, mal som 19, nahrávali sme album a myslím, že to bol Daniel, ktorý navrhol, "Poďme si dať nejakú indiu". Nechápavo sme pozreli jeden na druhého, "Indiu? To je čo?".

Myslíš kari? O tom teraz rozprávaš?
My sme vtedy žili v Basildone, kde bolo len zopár reštaurácii. A bolo tam len jedno rýchloobčerstvenie s čínskym jedlom. Samozrejme sa tam dalo aj posedieť, ale nám to nechceli dovoliť, pretože sme vyzerali čudne.

Už to mám... Existuje možstvo teórii o tom, prečo ľudia "rastú", ale v podstate, len sa v živote snažíme zvládnuť to, čo nie sme, a s našimi kategóriami a charakteristikami, nemáme ani inú možnosť dať tomu nejaký zmysel, takže keď sme konfrontovaní s niečím novým, či už je to bolesť, strata, utrpenie, medzikultúrny stret, tak nás to poznačí... a práve to ti umožní posunúť sa k väčšiemu osvieteniu / vedomiu / expanzii / vývoju / zrelosti / duchovnu a pod. Dokonca sme ochotní tú bolesť podstúpiť ... "Som ďaleko od miesta, kde som vyrastal" ... posúvame sa k väčšej dospelosti / expanzii alebo sa len točíme na opätkoch, bránime sa, odolávame a ešte viac zapúšťame svoje korene. Vždy však narážam na to veľké tajomstvo... z nejakého dôvodu, každý v určitej životnej etape, ste sa jednoducho posunili, do Ázie, do Berlína ...
Keď nám Gareth navrhol, aby sme nahrávali "Construction Time Again" v Berlíne, okamžite sme po tom skočili. Okamžite sme si to tam zamilovali a do dvoch rokov som sa tam presťahoval.

To vážne?
Áno, presťahoval som sa z Basildonu do Berlína.

Neuveriteľné! Ako dlho si tam zostal?
Dva roky.

Úžasné. A tvoja rodina zostala v Basildone? Mohli za tebou zájsť? Nemyslím, že by sa za tebou presťahovali, ale chápali, čo sa vlastne deje?
No, za ten čas ma nik z rodiny neprišiel navštíviť, ale myslím, že im bolo jasné, čo sa deje. V tej dobe sa kapele už skvele darilo. Ak by to bolo naopak, určite by sa ma pýtali, čo sa to so mnou deje ...

Jasné. Takže jeden album nasledoval druhý, potom prišli arény, štadióny, videá, začalo to byť naozaj veľké. Kedy to začalo byť šialené? Šlo to postupne, gradovalo to alebo sa jednoducho objavili momenty, kedy ste sa spýtavo pozreli jeden na druhého, "Toto je ďalší level?"?
Myslím, že sme mali veľké šťastie, že všetko postupne gradovalo. S prvým albumom sme dosiahli úspech v Británii, a dobre sa mu vodilo aj v Európe, ale singel "Just Can´t Get Enough" bodoval v Amerike len na undergroudovej a klubovej scéne, no inde nie. Ale dieru do sveta sme s ním nespravili. Až s druhým alebo až s tretím albumom sa nám v Európe začalo skutočne dariť. Amerika sa nám však vyhýbala. Aj tak sme mali pocit, že sme pre Ameriku až príliš európski.

No áno, pre britskú kapelu je Amerika jednoducho obrovská, rozsiahla ... Takže, v ktorom momente prišlo rozhodnutie, aby ste to v Amerike skúsili?
No, skôr sme to tam takmer vzdali. Myslím, že to bolo v roku 1983, kedy sme tam hrali v malých divadlách, návštevnosť bola dobrá, ale nie zasa ohromujúca, no v každom rozhovore akoby nás chceli odsunúť na vedľajšiu koľaj, pretože sme boli elektronická kapela, nie "rocková". Takže, ako som povedal, takmer sme to vzdali. No a neskôr, ani neviem prečo, niekto nás začal presviedčať, aby sme sa tam vrátili. To bolo v roku 1985, tak sme to urobili.

Depeche Mode to takmer vzdali.
Nie, to len v Amerike. (smiech)

Aha. No, ale dokázali ste to.
No áno, ono, zakaždým, keď sme sem prišli, tak to pôsobilo, akoby sme šli hlavou proti múru. A keď sme tam v roku 1985, tak sme boli zrazu vo všetkých alternatívnych rádiách.

Presne!
Nedokázali sme tomu uveriť! Hrali sme v nejakých hangároch a zakaždým tam na nás prišlo 15 000 ľudí! To bolo úžasné.

Absolútne úžasné. A potom prišiel koncert v Rose Bowl a "101" album... to bolo v 1990tom? Či v 1989tom?
Myslím, že to bolo v období 1987, 1988 ...

Takže behom piatich rokoch ste zrazu hrali ... To je neuveriteľné. A potom sú tu fanúšikovia, myslím, že máte super-fanúšikov... postávajú pred hotelom, cestujú, míňajú peniaze, chcú vás vidieť, chcú byť vo vašej blízkosti, ako sa s tým osobne vyrovnávaš? Alebo si mal niekoho, kto ti v tomto pomohol, ako to zvládnuť, či si na to jednoducho prišiel sám? Nie každý toto zvládne, v určitom momente prichádzajú umelci doslova o zdravý rozum ...
Áno, kopec mladých to nemusí zvládať. My sme skončili tak, že sme rozpútali veľkú párty a koncerty sa vlastne stali až druhoradou záležitosťou. Vždy to bolo v štýle, "tak, poďme sa zabávať".

To vážne? Čiže to naozaj bolo, "Odohrajme ten koncert a potom sa poďme zabaviť"? Fascinujúce. Aj sa tie roztočené kolesá niekde zastavili?
Áno. V 199... Vlastne ešte predtým. Chcel som spomenúť turné v rokoch 1993 - 1994, k albumu "Songs Of Faith And Devotion". Bolo to 18mesačné turné, prebehlo prakticky po celom svete. S ním sme sa dostali do Singapúru, kedy sme na turné boli už asi 14 mesiacov a vtedy prišli tie myšlienky... "Čo robíme v Singapúre? Veď tu ani nepredávame albumy. Musím si znova vypiť!" Týmto sme prešli na tom turné všetci, ale prežili sme to ...

Fascinujúce. Dnes, v porovnaní s rannými časmi, sa zaoberáš duchovnom, sexualitou... Nie vždy píšeš o veciach, o ktorých píšu iné kapely. V tvojich textoch je hĺbka, sila... doslova akýsi dôverný vzťach s duchovnom, no nie je to duchovno v náboženskom slova zmysle, je to duchovno z mäsa a kostí, odkiaľ to všetko prichádza? Aké knihy čítaš? Duchovné témy sú u vás spracovávané cez techno, počítače, môžeme na to tancovať, no aj tak sa pri tom bavíme o duši. Máš pre to všetko nejaký model? To nie.

Bože, to bola ale dlhá otázka, však?
(smiech)

Snažím sa udržiavať debatu.
Vieš, žiaden model neexistuje.

Niekedy sa však ľudia inšpirujú inými a povedia si, "Toto chcem aj ja"...
Áno, ale my sme sa vždy zaujímalo o duchovno, dokonca aj o náboženstvá. Ale nikdy som žiadnu vieru nenasledoval. Niekedy však veriacim závidím, pretože mám pocit, že majú v sebe niečo, čo ja nikdy mať nebudem.

Myslíš, nejaké základy, či smer?
Áno. Ja som mal celkom blízko k Biblii, dokonca som prečítal aj posvätné knihy iných náboženstiev, a dokonca som zistil, že ma pri písaní niektorých skladieb motivovali. Myslím, že toto je vždy dobrá téma na spracovanie, obzvlášť, ak chceš niečo pretransformovať viac na niečo, ako si povedal, z "mäsa a kostí" a dať tomu jemný zvrat. Vždy sa mi páčila predstava DM ako popovej kapely, no so snahou byť tak podvratný, ako len chcem. To sa mi veľmi páči. Je niečo veľmi príjemné na predstave, "Fíha, oni sú popová kapela", ale ...

Som strašne rád, že takéto niečo od teba počujem, pretože každý, kto číta rozhovory, či poznámky súviace s albumami, si určite pomyslí, "Tento chlapík... on vie presne, čo robí, však?" Takže, máš ten svoj argument, "Sme len popová kapela, kúpte si vstupenky na naše koncerty, tancujte, kupujte si tričká a bude to super." Lenže potom sú tu veci, o ktorých sa práve teraz bavíme, hlbšie otázky a témy, s ktorými ľudstvo zápasí už tisíce rokov. Vo vašej obci mala Anglická cirkev asi dosť veľkú silu, nie? Alebo si si tú predstavivosť v sebe vypestoval sám?
No, Andy a Vince sú skôr metodisti a do kostola chodili ešte aj v časoch, keď sme s kapelou začínali. Toto by som asi ale nemal nikomu hovoriť. (smiech)

Neboj sa, je to len podcast. Budeme to editovať.
(smiech) Ale spomínam si, že ma raz Andy do kostola Metodistov vzal, to som mal asi 16, či 17, bol tam vtedy nejaký koncert, či čo to bolo. To tam vtedy hral Vince, fungoval vtedy v nejakom akustickom due (smiech). Ono, v Basildone ani nebolo kam chodiť, človeku väčšinou ostávalo sedieť doma v izbe a učiť sa skladby z Disco 45, takže nejakú krátku dobu som zvykol príležitostne chodiť medzi mladých z Youth Fellowship. A to aj napriek tomu, že som ničomu z toho neveril. No napriek tomu mi to prišlo zaujímavé. Dokonca aj to, že každý týždeň ukončili modlitbami za niekoho chorého, či zomierajúceho. Keď sa k tomu zoznamu o týždeň vrátili, mnoho z tých ľudí už bolo po smrti.

(smiech) A ty si si pomyslel, "Tu niečo nefunguje!"
Presne! A myslím, že to bolo v určitom zmysle inšpiratívne, dokonca aj pre písanie skladieb, pretože, pokiaľ si spomínam, práve "Blasphemous Rumours" má základy na skúsenosti, ktorú som práve spomenul.

Aha, niečo v štýle, "Táto vec o niečom hovorí, ale vlastne to vôbec nefunguje. Alebo sa zdá, že to vlastne nemá význam..." Takže píšes texty: aj sa niekedy stalo, že si Davidovi posunul nejaký text a on zareagoval, "To čo je... Toto spievať nebudem!" alebo "Tak toto je úžasné!". Prípadne ste o tom diskutovali a z neho vyšlo, "Martin, to prekročenie hraníc a bezprostredné ohrozenie existenie, ktorú cítim z tvojho chápania promaterializmu ..." Ako vlastne on na tvoje texty reaguje? Pretože, skladatelia iných kapiel zrejme nepristupujú k ostatným v štýle, "Myslím, že by si mal spievať toto." Vieš, čo mám na mysli? No áno, ale nemyslím si, že sme vôbec niekedy mali debatu o skladbách, kedy by sme šli do hĺbky ...

Neverím!
Dave odjakživa tvrdí, že sa mu páčia jeho vlastné interpretácie významu, čo je podľa mňa na hudbe to najúžasnejšie, ale aj na akýchkoľvek textoch, či poézii... každý si ich jednoducho môže interpretovať po svojom. Permanentne sa ma v rozhovoroch pýtajú, "Môžeš mi prosím ozrejmiť, o čom je tá a tá pieseň?" A ja odpoviem, "Nie, pretože ak by som Vám prezradil môj význam skladby, stratila by tak všetko čaro, ktoré z nej môžu ľudia cítiť."

Pretože niekto ti povie, "Uf, táto skladba ma sprevádzala najťažsím obdobím života, o čom vlastne je?" A ty povieš, "Môj... pes ... skonal... a boli tam cereálie... a pokazil sa mi zip na bunde..." Je tak? To ani nechcem vedieť!
Keď sa ma na to v minulosti pýtali, dával som tento príklad: V tej taške s rock´n´rollovými nahrávkami bol singel Chucka Berryho, "Sweet Little Sixteen" a v jeho autobiografii uviedol, "Tú skladbu som napísal iba preto, že mi môj agent povedal, akú cieľovú skupinu poslucháčov oslovujem."



... Čudné. No dobre, ešte mám zopár otázok ohľadne niektorých skladieb a potom to už môžeme zabaliť. Takže: "It´s No Good"... v refréne, "Don´t say you..." ...ani to neviem zaspievať.
(smiech)

Keš si to písal, to si umýval práve riad, keď sa ti zrazu v hlave objavila tá melódia? Tá slučka je tam skutočne fantastická. Alebo to nebodaj vzniklo v štúdiu, či keď si venčil psa?
(smiech)

Stáva sa ti, že len čo sa takýto nápad objaví, tak vieš, že to bude okamžite fungovať?
Nie. No vznik tejto konkrétnej skladby si veľmi dobre pamätám a jedna osoba z mojich priateľov sa veľmi poteší tomu, že si sa ma na to spýtal, pretože v Austrálii mám kamarátku, Denise D´Sylva. Síce sa nevádame veľmi často, ale keď som skomponoval tú skladbu, prišla mi viac popovo orientovaná. Stáva sa nám to pravidelne, proste sa tam objaví linka, ktorá nestojí na pevnom základe a keď sa to s ňou doslova preženie, tak vzkrsne otázka, "Sme si vôbec istí tým, čo robíme?" A následne sa to celé pokúsime zmeniť. Takže, ja rozhodne nemám myšlienky typu "Tak toto je úžasná skladba, bude to veľký hit!". V tomto prípade to boli myšlienky typu "Nie som si tým istý". Pamätám si, ako som to na gitare prehral Denise a ona mi tým svojím austrálskym prízvukom povedala, "Martin, to je presne ono. Máš to! Je to hit."

To ako vážne?
Áno.

Ona to rozoznala už v tej surovej verzii?
Áno.

Takže vlastne ani neuvažuješ, že by sa ti najbližší 13 rokov niečo dostalo úplne pod kožu. Jednoducho stále sa veci dejú štýlom "Objavilo sa to a jednoducho to tu je"? Nepotrebuješ to presne ani definovať?
Nie, Možno sa nám už pár krát stalo, kedy sme boli s kapelou v štúdiu, niečo sme dokončili a zrazu sa pozreli jeden na druhého s tým veľavravným pohľadom, "Z tohto by mohol byť hit". Naozaj sa to stalo iba pár krát. To vieš, ako si povedal, sme Angličania!

Presne tak, ste Briti!
(smiech) Najzábavnejšie to bolo myslím s "Personal Jesus", o ktorej sme si mysleli, že ju nebudú hrať nikde, nakoľko sme si neboli istí, či vôbec - obzvlášť v Amerike - môže v éteri odznieť slovo "Ježiš".

V tomto prípade ma napadá tá tradičná otázka: čo sa objavilo, v súvislosti s touto skladbou, ako prvé? Názov, text, či gitarový part, ktorý je samozrejme fantastický?
V tomto prípade to všetko začalo trochu čudne, pretože ...

... to sa asi budeme vracať v čase veľmi ďaleko.
(smiech) Nie často komponujem tak, že si sadnem a napíšem báseň, prípadne skomponujem kompletnú hudbu, ku ktorej potom začnem písať slová. Skôr skutočne schytím gitaru alebo sa posadím za piáno, či na niečom vytvorím bassovú linku, no a k tomu si začnem spievať slová, ktoré mi práve napadnú. A takto vznikajú nápady ku skladbám. Neviem, či ma to následne posunie k niečomu, čo už existuje alebo... jednoducho v tomto nič nie je isté. Ale niektoré skladby sa jednoducho píšu samé.

Nejaký spôsob tam teda ale je ... Je to, akoby si mysli umožnil postupovať racionálne / uvažovať / hľadieť do diaľky / vydať sa na cestu, na ktorej stojíme odpútaní od samých seba s otázkou, "ja myslím, že to robím dobre, páčim sa im?" Akoby si sa snažil dostať na miesto, kde je pokoj alebo práve naopak, doslova tam vládne opičie šialenstvo - a potom sa započúvaš do toho všetkého a zrazu je to tu.
Presne.

A tak nejak sa asi zrodilo to "tvoj osobný Ježiš", spolu s tou slučkou, resp. tým gitarovým partom.
No áno, veď nakoniec tá melódia nie je vôbec komplikovaná.

Môžem sa len domnievať, že si prišiel za kapelou a povedal, "Volá sa "Personal Jesus". Ako zareagovala kapela? Bolo to, "Super! To bude fungovať!" alebo "Čo? Čo? Ćo? ... Tentoraz zachádzaš priďaleko, Martin!"
Nie. Ono, po prvom spoločnom vypočutí sme ani neuvažovali o tom, že by sme ju vydali na singly a myslím, že v porovnaní s demo verziou sa tá štúdiová stala ďaleko viac komerčne ladená, samozrejme v pozitívnom zmysle. Až keď sme sa rozhodli vydať ju na singly, nastalo menšie váhanie.

A zrejme si bol následne prvý, kto bol prekvapený tým veľkým ohlasom, aký sa jej dostalo.
No áno, to my všetci! Tomu úspechu sme neboli schopní uveriť.

Fascinujúce! "Personal Jesus" je z albumu "Violator". Na tom albume je aj skladba "Policy Of Truth". Tie zvuky v nej, sú z ktorého sveta? Vieš, o čo mi ide? Ak by som prišiel z inej planéty a pustil si nejakú hudbu, tak by som vnímal veci ako "toto je gitara, toto sú bicie, toto čembalo, flauta ..." Ale pri tejto skladbe by som váhal a nevedel by som určiť prakticky nič.
Máš teraz na mysli ten hlavný, nosný riff?

Riff a potom tri, či štyri časti, ktoré sa mi páčia, akoby boli natlačené do veľmi úzkeho priestoru. Predpokladám, že ide o subjektívne estetickú vec, pri ktorej si si povedal, "Malo by to znieť ako úder na sklenenú fľašu mixovaný s ..." Vieš, čo mám na mysli? V štúdiu si asi reagoval, "Poviem Vám, keď to budem počuť".
Podľa mňa je to ďaleko organickejšie. Časť zvukov, ktoré spomínaš, sú sample, ktoré sme ... dokonca aj počas nahrávania albumu "Violator" sme trochu samplovali, takže to zrejme pochádza z nejakého ázijského cd so samplami, prípadne z ázijského cd s klasickou hudbou, ktoré sme trochu upravili.

V poriadku, pretože naše uši... mám k dispozícii celkom slušnú paletu zvukov, ale ázijské veci v mojej databáze aktuálne nemám, takže, keď som to počul, pomyslel som si. "To je čo?". Ale fájn, posledná otázka. Na DVD, "Live In Berlin", je skladba "Just Not Tonight"...
"But Not Tonight", áno.

Správne, "But Not Tonight". Na jej konci je taký moment, také zdržanie v štýle, už Vám spievať nebudem - skladba skončí, nastáva malá pauza a zrazu hala, pomaly, ako keď sa vlna blíži k pobrežiu, naberá na sile... a zrazu počuť zopár ľudí spievať refrén, a pridáva sa postupne k nim viac a viac ľudí... A ty stojíš na pódiu a akoby ťa to zrazu celé vzalo v čase niekam dozadu, o dva, tri, či viac rokov. Vieš, čo sa snažím povedať? Akoby si dal ľuďom dar, pieseň skončila a zhromaždená masa ľudí začne opakovať refrén, ktorý má v sebe radosť a zármutok zároveň.Budhisti tomu hovoria rezonančný interval, kedy všetci dýchame v rovnakom čase a fyziologicky sa takmer synchronizujeme. Ide o obecnú silu spevu a smiechu. Kde sa nachádzaš ty v tom momente? Myslíš si "Toto je ten moment, kedy mi končíme a oni pokračujú" alebo si stále prítomný na pódiu a myslíš si, "K ďalšej skladbe potrebujem gitaru"? Alebo si povieš, "Ja som Martin Gore a vytvoril som pre vás zvuk. Toto je môj život a 50 000 ľudí si spontánne osvojilo vec, ktorú som ja, Brit, k nim priniesol"? Vieš, na čo narážam?
Nie, ale je to úžasné. Prakticky každý večer na turné sme až extrémne rozmaznávaní publikom. A tieto magické momenty sa odohrávajú prakticky pravidelne. Počas koncertného setu sú asi tri, či styri momenty, kedy na konci, vždy inej skladby, reagujú podobne. A niekedy to trvá aj 5 minút, Dave jednoducho vždy niečo povie, prípadne zatlieska alebo niečo urobí, čím ich zastaví. Ale bolo by celkom zaujímavé skúsiť, ako dlho by to publikum vydržalo robiť, ak by sme ich nezastavili.

To áno, pretože by si publikum mohlo povedať, "Dokážeme to robiť celú noc". Presne. Inak, je to v podstate typické pre Európu. V Amerike sa také niečo veľmi nedeje.
Európania jednoducho milujú spev.

Áno, pretože vždy tam máte svoj lokálny pub, ten "váš", kde všetci spievajú, znie tam hudba a vládne tam určitá komunita. Väčšina Američanov si však myslí, že hudba je pre tých, čo vedia spievať, či vystupovať. Ty vystupuješ, pretože si hudobník, čo je v protiklade tomu, čo robíme my ostatní. Inú tradíciu, ako spev v kostoloch, aj keď nie všetci, nemáme. Takých komunitných miest, kde by ľudia spievali, veľa nemáme. K tomu, väčšina ľudí žije na predmestí a tam to nefunguje tak, že zájdete niekam, kde sú ľudia a tí poznajú tie isté piesne.
Súhlasím, ale v Európe je naše publikum doslova fanatické, doslova sme tam kultová záležitosť, takmer to hraničí s nejakou cirkvou. Takže, možno sa v takých momentoch prejaví akási komunitná záležitosť.

Chápem. Ja vždy tvrdím, že je za tým niečo viac. Niečo, čo nás spojuje, čo nami všetkými prechádza a potom sú tu tie momenty, ktoré spolu prežívame, vychutnávame si ich a ty to v tej hale môžeš vidieť. Samozrejme, dalo by sa to prirovnať k náboženstvu, čo môže byť nápomocné, ale aj nie.
Presne.
No, takže... o čom by to bolo, ak by som sa ťa to nespýtal... Bude ďalší album Depeche Mode?
O pár týždňov máme naplánované stretnutie, a dúfam, že v apríli by sme mohli začať, verím tomu.

Takže to už musíš mať v hlave kopu nápadov, alebo na disku? Už máš nejaké témy, či nápady, nebodaj konkrétny názov, niečo ako "Don´t say you want me..."?
V tebe sa skrývy spevák. Nehľadáš si vedľajší džob?

Bože, tak to nie. Ale ak by som bol ...
Som si istý, že by si si na tom v tvojom časovom harmonograme miesto našiel.

Vieš čo? Videl som koncert Green Day a predtým, než prišli na pódium, dorazil ich kamoš v zajačom kostýme, opitý a len tak tancoval okolo pódia, popíjal a publikum to akosi úplne naštartovalo. A čo dorazila kapela na pódium, takže už to všetko bolo v štýle, "Poďme na to!" Takže, možno toho opitého zajaca? Neviem.
(smiech)

Ale okrem toho: nie
Dobre, ale späť k tvojej otázke, samozrejme, mám niekoľko skladieb hotových a v demo podobe, Dave má tiež nejaké, takže sme v dobre pozícii to celé odštartovať.

Takže, povedané oficiálne: nejakí muži sa chystajú stretnúť.
(smiech)

Som rád, že sme sa mohli porozprávať, prišlo mi to fascinujúce. A vždy rád počujem ... vždy ma to zvláštne inšpiruje, keď ľudia vravia, "Skúsili sme toto, fungovalo to, toto však nefungovalo, bolo to zložité. Takmer sme to v Amerike vzdali, takmer ..." Tá snaha, tá je pre mňa inšpirujúca a posvätná zároveň, ako keď vzlieta raketa.
Jo!

A teraz to poviem za množstvo ľudí: to, o čom spievaš, sa dá prirovnať ku každodennému hľadaniu božstva. Niektorí to chodia hľadať do kostola, no iní to objavujú v skladkosti, krvi, či v smetí každodenného života. A to je veľmi ...
Ďakujem, to si povedal pekne.

Je to skutočne veľmi inšpirujúce a prenádherné, takže sa veľmi teším na ďalšie vec.
Ďakujem.

Ok. Takže, milosrdensctvo a mier všetkým! Balíme a odchádzame z Martinovho štúdia.

After Party, Roxy, Praha

Diskutovať môžu iba zaregistrovaní a prihlásení užívatelia.

  Vytvorte si účet   Prihláste sa