Reconstruction Time Again - 1/2 (2023)

Strata Andyho Fletchera pripravila Depeche Mode o "Pána Spoľahlivého" a vyvolala veľké otázky týkajúce sa budúcnosti kapely. Ako budú bez neho fungovať už beztak problematické vzťahy?

Budú schopní pokračovať aj po nečakanej strate ďalšieho, "tretieho kolesa"? S očakávaným vydaním 15. štúdiového albumu sa Martin a David porozprávali s Dannym Ecclestonom z Mojo magazínu. "Museli sme sa naozaj rozhodnúť, či budeme pokračovať."

V tichej miestnosti, na úrovni pódia, berlínskeho divadla Theater am Schiffbauerdamm sa usadil Martin Gore. S Dannym nakrátko unikli od zhonu v auditóriu, kde už medzi sebou debatili novinári a televízne štáby z celej Európy o veľkej novine, hlavne v Berlíne: nový štúdiový album Depeche Mode, 15. v poradí, a následne turné kapely, ich prvé po piatich rokoch. Fanfáry však znejú tlmene, keďže album "Memento Mori" prichádza krátko po náhlom odchode veľmi obľúbenej opory kapely.

"Zastavil som sa najskôr v našom hoteli," zahľadí sa Martin do okna, "v tom, kde sme už boli toľkokrát ubytovaní. Nazrel som do baru, kde som Fletcha zvyčajne vídal a ...," odmlčí sa na chvíľu. "A on tam nebol."

Martin opisuje smrť Andyho Fletchera, spoluzakladateľa Depeche Mode a kamaráta, s ktorým sa poznal od svojich 11 rokov, ako "najväčší šok môjho života." Andy zomrel náhle, príčinou bola prasknutá aorta, vo svojom dome v Londýne, 26.mája 2022, krátko predtým, ako sa mal v Santa Barbare pripojiť k Martinovi a Davidovi a začať práce súvisiace s najnovšou várkou skladieb Depeche Mode. Po tom, čo zostávajúci členovia kapely našli silu vstať, hoc so smútkom, museli urobiť rázne rozhodnutie. "Museli sme si povedať, na rovinu ... kočníme?" povie Martin. "Alebo ideme ďalej?"

Fletch bol ten najstabilnejší prvok v kapele, ktorej závratný zostup, nepokojné zmeny hudobných foriem a ich notoricky známy intenzívny vzťah s oddanou fanúšikovskou základňou bol vždy testom zdravého rozumu. A hoci je všeobecne známe, že jeho hudobný prínos v kapele, obzvlášť v posledných rokoch, bol minimálny, jeho úloha v udržiavaní kritickej rovnováhy v kapele bola doslova kľúčová. V tých najzložitejších obdobiach, v časoch transformácie kapely, kedy sa počas "Violator" éry, začiatkom 1990tych rokov, zmenili z electro-popovej jednotky na globálnu štadiónovú rockovú kapelu, nebol aj Fletch uchránený od vlastných zakolísaní. V roku 1994 sa zachránil útekom z Devotional turné, čo odôvodnil psychickým vyčerpaním. Ale keď sa jeho kolegovia doslova odtrhli z reťaze, Martin sa stal závislým na alkohole a David dostal chuť na ďaleko tvrdšie veci, bol to práve Fletch, kto držal opraty, keď sa veci v kapele rúcali.

Vývoj Depeche Mode v 21.storočí, kedy sa v podstate natrvalo vrátili k svojim elektronickým koreňom, bol síce plynulejší, no nie taký pokojný, ako sa to javilo. Od zbavenia sa závislosti na drogách a doslova návratu do života, na konci 1990tych rokov, má spevák Dave Gahan nový zvyk - spochybňovať to, čo sa považuje v kapele za status quo a lobovať za väčší priestor pokiaľ ide o autorstvo piesní. A k tejto téme sa vrátil aj po pohrebe Andyho Fletchera.

"Dave bol ku mne absolútne otvorený, ešte predtým, než sme začali s nahrávaním," povie Martin. "Na rovinu mi povedal, že sa bavil so svojim terapeutom o tom, ako to medzi nami asi bude fungovať. Aký bude teraz náš vzájomný vzťah."

Z Depeche Mode sa stalo duo. Ale ako to teraz bude fungovať?

Sme v miestnosti na prízemí Four Seasons hotela, na Manhattane, veľmi elegantne oblečený Dave Gahan si uhladí svoje nohavice a jeho pekne upavené ruky zdobia rock´n´rollové prstene. Na nohách má obuté červené topánky, na ktoré Vám okamžite padne zrak.

Hlasitý a pútavý rečník, z ktorého prízvuku cítiť síce hovorovú angličtinu, no aj štipku amerického akcentu. Jeho hlas však zjemnie, keď si spomenie na bezprostredné chvíle po Andyho smrti. "Zavolal som Martinovi. Obaja sme boli veľmi smutní a prvé, čo ma napadlo bolo, "kiežby som bol milší ..."."

Milší?

"Áno. Prial by som si, aby Andy o istých veciach vedel. Napr., chlape, ja viem, že nič nehráš, ale do prčic, som rád, že Ťa máme. Ja ani netuším, čo vlastne robíš, ale je to niečo. A možno to je veľmi, veľmi dôležité."

Andy a Martin sa zoznámili v škole, v Basildone, a po škole spolu fungovali v kresťanskej organizácií Essex town’s Youth Fellowship, ktorá sa hrdila svojim hudobným programom. V roku 1980 sa Andy zasa spoznal s Vincem Clarkem, vďaka inej kresťanskej skupine, Boys´ Brigade. Spolu založili skupinu Composition Of Sound, do ktorej naverbovali Martina, hral na gitare a klávesoch, a neskôr sa k nim pridal aj Dave Gahan, vďaka jeho prezentácií Bowieho hitu "Heroes", ktorú náhodou začul Clarke v tamojšom mládežníckom klube. Po presedlaní na kompletnú syntezátorovú zostavu, aby sa prispôsobili elektronickej popove hudbe umelcov, ktorými sa inšpirovali - Gary Numan, Human League, OMD - si zmenili názov na Depeche Mode a v septembri 1980 odohrali svoje prvé koncerty, ktorými zapôsobili na kľúčových ľudí "futuristickej" hudobnej scény, medzi ktorých patril aj Daniel Miller, mozog projektov The Normal a Silicon Teens, no rovnako aj šéf rodiaceho sa vydavateľstva Mute Records, s ktorým Depeche Mode nakoniec podpísali zmluvu.

"Boli to vtedy ešte stále decká," povedal Daniel. "A decká sa v tej dobe elektronickej hudbe nevenovali. To skôr ľudia, čo navštevovali umelecké školy, no Depeche Mode touto estetikou ovplyvnení neboli. Jednoducho hrali popovú hudbu na syntezátoroch a ono to naozaj skvele fungovalo."

Už od začiatku, takmer 190 cm vysoký ryšavý Andy, mal tendenciu stavať sa do zadných radov na fotografiách. Dokonca aj po nečakanom Clarkovom odchode v roku 1981 a Martinovej akceptácií pozície hlavného skladateľa sa zdalo, že je Andy spokojný v akejsi pozícií styčného dôstojníka. Martin nasmeroval Depeche Mode do temnejších a tvrdších oblastí, ktoré zahŕňali industriálne vplyvy a úplne novú technológiu samplovania, čo sa prejavilo na albumoch "Construction Time Again" (1983) a "Some Great Reward" (1984), pričom hudobné rebríčky podkopal singlami, ktoré boli zvláštne drsné, hlboko melancholické, alebo oboje. Andy držal pochodeň toho, čo sám nazýval ako "popabilita" kapely. Od ostatných vecí sa držal bokom.

"Viete, tvorba hudby ma veľmi nestimuluje," povedal v rozhovore pre magazín Musician, v roku 1993. "Ako hudobník som zbytočný". Ale rád priznal, že je fascinovaný obchodnou stránkou. "Prácu v kapele považujem za náročnú a obohacujúcu, myslím pokiaľ ide o to niečo vytvoriť, vydať, urobiť tomu propagáciu, čiže baví ma marketigová stránka vecí ..."

Martin podotkol, že také príležitosti, ako napr. konferencia v Berlíne, bola Fletchova "šálka kávy": pamätal si mená, utužoval vzťahy, chodil na pivo ... "Vždy sme vravievali, že Andy bol "človek z ľudu". Reprezentoval obyčajného, priemerného človeka viac, než ja s Davidom. Ak by sme sa začali vzďalovať realite, tak by si to okamžite všimol."

Dave Gahan označil Andyho za akéhosi "kapitána lode". Na druhej strane, James Ford, producent predošlého, ako aj aktuálneho albumu kapely, ho nazýval "kormidlo". Daniel Miller, šéf Mute Records, ho opísal ako "pozitívneho pesimistu", ktorý ostatných držal pri zemi, najmä na začiatku kariéry.

"Stále mi to príde neskutočné, že tu nie je," povedal Dave. "Spolupracujete s niekým 40 rokov, viete o sebe všetko a pritom vlastne nič. Je to čudné, myslím to priateľstvo medzi ľuďmi v kapele ..."

David poznamenal, že si veľmi skoro uvedomil, že to bude práve Martin, ktorý bude potrebovať najväčšiu podporu ("nejak som cítil, že ho treba chrániť"). A takisto, že Martinova strata Andyho vyžadovala, aby Martin s Davidom prehodnotili svoj vzájomný vzťah - vzťah, ktorý si nie vždy bral k srdcu Andyho dobre mienené rady.

"Martin jednoducho stratil svojho šampióna - niektoho, kto za Martina vždy bojoval," povie David. "Ak niekedy došlo k nezhodám ohľadne skladby, či nejakej jej časti, tak si Fletch ku mne prisadol a spustil, "pozri Dave ... s Martinom sme o tom debatili a ..." Teda vlastne, tak to bývalo. Vždy som reagoval, a prečo mi to Martin nepovie sám? A takto sme sa dopracovali až k nášmu predposlednému albumu, "Spirit"."

Týmto napätím bolo poznačené celé nahrávanie spomenutého albumu, poznamenal David. A to až do takej miery, že producent James Ford, ktorý s kapelou vtedy pracoval po prvýkrát, bol nútený to celé ukončiť.

"Skončilo to tak, že James zahlásil, "A už mám toho dosť! Všetci okamžite von zo štúdia a zostanú tu iba Martin a Dave a porozprávame sa o tom." Andymu sa to nepáčilo. Náš manažér ho musel doslova vyhodiť zo štúdia. Viete, takmer kopal a kričal, "Aj ja som v kapele! Prečo nie som súčasťou tejto debaty?""

Dave a Martin si to teda vyjasnili, bez Andyho, a uvedomili si pritom, že ich problémy sú ešte rozsiahlejšie, než si sami uvedomovali.

"Mali sme medzi sebou nevypovedané záležitosti. Martin zahlásil, "No, ty máš toto všetko, môžeš výjsť na pódium a všetci sa z toho poserú. No a ja píšem piesne.""

David, ktorý začal s vlastnými skladbami od roku 2005, od albumu "Playing The Angel", však zodvihol hodenú rukavicu.

"Koľko skladieb môžem na albume mať?"

"No, ak ich tam bude 12, tak najviac 4."

"Dobre! Je mi to jasné. Nebudem sa teda trápiť písaním desiatich!"

Je trochu až trpko ironické že napriek celým tým rokom, ktoré Andy venoval úsiliu udržať Depeche Mode pohromade, môžu byť vedľajším efektom jeho odchodu na večnosť práve lepšie vzťahy medzi Davidom a Martinom.

"Myslím, že Fletchova prítomnosť nás nútila, teda mňa a Martina, ... možno to nebude to najsprávnejšie slovo, súperiť," zaspomína David. "To vytvorilo vždy tak trochu dusnú atmosféru. Museli sme s Martinom nájsť iný spôsob fungovania. Museli sme nájsť spôsob ako komunikovať a stať sa kamarátmi."

Stať sa kamarátmi ... po 40 rokoch spoločného fungovania v kapele?
"Ja viem, znie to divne ...," usmeje sa David.

Martin mal názov albumu, "Memento Mori", ujasnený už dávno pred Andyho smrťou, no tá mu dodala ešte väčšiu váhu. Poznamenal, že toto motto pochádza ešte z Rímskych čias, kedy k ustrojeným generálom, oslavujúcim svoje víťazstvá, podišiel otrok špekajúc slová, ktoré sa dajú preložiť ako "pamätaj, že musíš zomrieť". Martin v nich však vidí skôr výzvu k pokore, či k tomu, aby sme si vážili čas, ktorý máme k dispozícií. "Netreba to vnímať depresívne, ide skôr o niečo ako "užívaj si život"."

Tieto myšlienky sa odzrkadľujú v nahrávke, ktorá pôsobí otvorenejšie, než ktorýkoľvek z albumov Depeche Mode nahratých od albumu "Ultra", v roku 1997. Melódie "Memento Mori" sú presvedčivé, zvukový svet bohatý a elegantný. Pôsobí do vnútra, ako všetky najlepšie skladby Deepche Mode, vyhýba sa politike a diktátorstvu predošlého albumu "Spirit", ale rovnováha medzi nebeskými syntezátorovými motívmi a agonizovaným hľadaním duše je v tomto prípade takmer dokonalá - príkladom je pilotný singel "Ghosts Again". Ako tí najoddanejší, tak aj príležitostní fanúšikovia budú príjemne prekvapení, no nie ako David, keď mu Martin poslal pôvodné demá, nakoľko na nich bolo niečo nezvyčajné.

"Martin mi zavolal cez FaceTime," hovorí Dave, "a povedal, "musím Ťa ale varovať, v niekoľkých skladbách spieva Richard Butler ..."."

Martin sa s Richardom, spevákom Psychedelic Furs, poznal už niekoľko rokov, ešte pred pandémiou. "Podišiel raz ku mne a povedal, "mali by sme napísať nejaké piesne"," zaspomína si Martin. "Možno mi to naznačil už aj predtým, ale nikdy z toho nič nebolo. Teraz som mu však odpísal, "máš nejaké nápady?""

A Richard ich mal a dvojica si ich začala vymieňať. "Prvú spoločnú skladbu sme však zavrhli," povie Martin. "Ale postupne sa naše štandardy zlepšovali. Niekedy len napísal verš, ja som pripísal ďalší. Alebo napísal melódiu poskladanú z niekoľkých veršov a ja som napísal k nej nástup. V podstate sme prešli všetkými druhmi prístupov."

David zostal zaskočený "Musel to byť veľký krok pre Martina, písať zrazu s niekym úplne cudzím. Riskoval, pretože je vo svojich veciach veľmi špecifický. Má rád, keď je všetko na svojom mieste, keď je to presne tak, ako to má rád." No David rovnako zneistel. Zaslané demá kládli nezvyčajné výzvy, obzvlášť v prípade "Ghosts Again".

"Keď som to demo počul po prvýkrát, oblial ma okamžitý pocit radosti, až smiechu, čo je pre mňa trochu divný pocit. Ale hlavne som sa musel preniesť cez fakt, že som počul spievať Richarda. On má totiž osobitý tón a štýl. Ale niečo bolo v tej melódií a jeho intonácií hrejivé. A niektoré texty zasahovali do Richardovej predstavivosti. Áno, takto to môžeme povedať. A ja som sa s tým uplne stotožnil."

Spoločné Martinove a Richardove skladby patria k tým najsilnejším z repertoáru Depeche Mode, a tie Davidove k tým najlepším za posledné roky. Napr. majestátna a lyrická "Don´t Say You Love Me" je, istým spôsobom, spevákova prezentácia v štýle Scotta Walkera ...

"Jasné, že je to čistý Scott Walker!" nadchne sa David. "A bola to zvláštna zhoda okolností, pretože som v tom čase Scotta veľmi často počúval, skladby ako "Sundown", či "A Woman Left Lonely", také tie pochodňové melódie ..."

Samotný Dave, spolu s pravidelnými spolupracovníkmi, ku ktorým patria aj Christian Eigner a Peter Gordeno, prispel na album dvoma skladbami a jednou spoločnou s Martinom. Tá nesie názov "Wagging Tongue" a bola vlastne prvou, ktorú pre album spracovali. David v nej pôsobí útočne, akoby sa na niekoho hneval, ale na koho?

"To si nie som istý," povie Dave. "Na niekoho v tej skladbe kričím. Časť tej skladby ku mne ako prišla sama, doslova bezprostredne po tom, čo som sa dozvedel o smrti Marka Lanegan. Zavolal mi Rich Machin zo Soulsavers a povedal mi, "Kámo, Lanegan sa porúčal"."

Dave sa s bývalým spevákom Screaming spoznal vďaka Soulsavers, v ktorej obaja hosťovali ako speváci, hoci už pár rokov obdivoval jeho práce. Keď sa Dave dozvedel o Laneganovej smrti, bol "prekvapený, no nie šokovaný", nakoľko Laneganov život bol takým večným hodom kockou a kým vo februári 2022 naposledy vydýchol, mal za sebou niekoľko zvládnutých závislostí.

"Vnímali sme ho ako také čudné dielo prírody ..." pokrúti Dave hlavou. "A pozrite, čo ho nakoniec dostalo. Zápasil s hrozným stavom Covidu. Pekných pár mesiacov strávil v nemocnici, v Írsku. Každopádne, časť tej skladby vzišla z tejto skutočnosti."

David sa na chvíľu odmlčí. "Rozprávač, Mark bol skvelý rozprávač. Len svojim hlasom. Niekedy som ho ani nemusel nasledovať lyricky. Už podľa tónu hlasu som vedel, kde bol."

Ďalšia Davidova skladba uzatvára samotný album. "Speak To Me" sa rozžiari v epickom zvukovom víre, ktorý má na svedomí nielen Martin Gore, ale aj producent James Ford a štúdiová inžinierka Marta Salogni. Text skladby zachytáva svojho rozprávača na osamelom mieste, kde sa zotavuje zo zúfalstva. Je to pieseň o závislosti?

"Určite tom tam je. Je to už vo mne zakorenené," povie David. "Myslím sila toho pocitu stratiť sa niekde s drogou. A zároveň sila požiadať o pomoc. Ale je tam aj kúsok, kde akoby som debatil s Martinom. Chcel som mať medzi nami niečo, čo medzi nami doteraz nebolo. Ani neviem, čo to je presne, ale je to tak trochu desivé. Možno strach z toho, že to nebude fungovať."

>> pokračovanie