Radosť objavená v melanchólií

S Davidom Gahanom, pre maďarský portál 24.hu, o emotívnej stránke očakávaného nové albumu "Memento Mori", ale aj o Fletchovej pozícií v kapele, ktorú budú odteraz postrádať.

Rozprávame sa tu o nadchádzajúcom, 15-tom štúdiovom albume Depeche Mode, "Memento Mori". Aj keď si Vaša kapela vždy uvedomovala dianie vo svete, dokonca ste o tom spievali, dôkazom čoho bol aj predošlý, politickejšie orientovaný album "Spirit". Stačí si spomenúť iba na skladbu "Where´s The Revolution". Do akej miery bude nasledujúci album pokračovať v tomto trende?
David: Nový album by som rozhodne necharakterizoval ako politický, v tomto momente tomu tak určite nie je. Je viac osobnejší, je o nás, ako jednotlivcoch, no zároveň je aj o nás ako ľudskej rase, ktorá je napriek všemožnému, najlepšiemu úsiliu jednoducho odsúdená na zánik. To naznačuje aj samotný názov albumu, "Memento Mori", čo v preklade znamená, "pamätaj, že aj ty musíš zomrieť". Ale zároveň nám toto motto pripomína, aby sme život žili naplno. A niekde medzitým by sme sa mohli tu a tam pokúsiť urobiť nejakú tú správnu vec. Je mi jasné, že všetci máme v tomto smere vážne nedostatky, ja teda určite.

Na tlačovej konferencií ste sa zmienili, že názov albumu vznikol ešte pred Andyho náhlou smrťou, ktorá však dodáva celému významu ďalší rozmer.
Je to tak. Myslím, že sa na to s Martinom pozeráme rovnako, myslím na otázky súvisiace so životom a pominuteľnosťou, a keď Andy zomrel, len v nás tie pocity zosilneli. Jednoducho o tom, kedy vyprší náš čas, nerozhodujeme, napriek všemožnému úsiliu. Nový album sa zaoberá práve týmito otázkami, otázkami o živote a smrti, a album Vás prevedie touto hrou. Pozrite, toto je môj život a môj svet, ktorý žijem a budem žiť po svojom, pričom musím neustále brať ohľad na iných ľudí. Album Vás, prostredníctvom textov a melódií, týmito miestami prevedie. Privedie Vás do bodu, kedy vesmíru položíte otázku, čo mám robiť? Povedz mi, čo vlastne robím! Ak mi to povieš, urobím to, ale potrebujem počuť odpoveď, potrebujem vedieť, čo presne robím - všetci to predsa takto niekedy cítime. Samozrejme, veľmi často máme pocit, že presne vieme, čo by sme mali robiť alebo čo by bolo správne, ale potom urobíme presný opak. Tak, či onak, hudobne sa s albumom do týchto miest vyberieme, nielen to tých temných, osamelých a prázdnych, ale aj do tých, ktoré dávajú pocit radosti, a ktoré Vás povznášajú.

To nie je žiadna novinka, veľmi veľa ľudí považuje hudbu Depeche Mode za depresívnu, no práve tie temné melódie fanúšikom pomáhajú.
Tiež si myslím, že Depeche Mode sa to hudbou vždy snažili dosiahnúť, a rovnako si myslím, že to tak ľudia vždy cítili a stále cítia. Vždy to cítim, keď počúvam hudbu iných interpretov, napr. Nick Cave And The Bad Seeds, či Mark Lanegan. Stačí počúvať jeho hlas. Ale rovnako to cítim z tradičných gospelových skladieb a spirituálov, alebo v bluesových skladbách, či piesňach od Sigur Rós. Hudba má schopnosť dávať pocit uvedomenia si Vašej skutočnej emotívnej polohy. Dúfam, že tento album to dokáže takisto.

Keď náhle skonal Andy Fletcher, mnoho novinárov, mňa nevynímajúc, tvrdilo, že Fletch bol akousi maltou, ktorá držala Depeche Mode pohromade a Martin povedal niečo podobné, keď o ňom hovoril ako o lepidle, ktoré drží kapelu pohromade.
Je zaujímavé, koľko ľudí to takto vníma. Lepidlo ... určite bol dôležitým, bol niekým, či niečím, čo definovalo Depeche Mode, resp. čím Depeche Mode boli. V kapele zohrával veľmi, veľmi dôležitú úlohu. Nielenže bol akýmsi tmelom medzi mnou a Martinom, ale zároveň nás držal od seba. Ani neviem, čo to presne bolo, možno to bol spôsob, akým sa nás snažil prinútiť pracovať húževnatejšie, bojovať vytrvalejšie, v každom prípade je fakt, že zohral veľmi dôležitú úlohu v tom, aký vzťah sme s Martinom mali. Či tá rola bola vždy pozitívna? Nie, nebola. Ale mala svoj účel. Každý vie, a Fletch by to povedal prvý, že ak máme byť úprimní, na hudobnej stránke Depeche Mode sa nepodieľal.

Musela to byť zvláštna pozícia.
Viete, niekedy sa osobnostiam uzavretých v jednej miestnosti podarí niečo spoločne vytvoriť. Neviem to dobre vysvetliť. Je to tak trochu producentská rola, ale nie v zmysle, že hudba a zvuky majú na nahrávke svoje správne miesto, ale skôr je to o navigácií medzi osobnosťami. Fletch v tomto smere zohral veľmi dôležitú úlohu. A samozrejme, na koncertoch s nami hral a vystupoval na pódiu a svojou prítomnosťou a osobnosťou dopĺňal šou. A toto nenahradíme, pretože sa to nahradiť nedá. Na druhej strane, bolo nám okamžite jasné, že v prácach na albume budeme pokračovať, v tomto smere sme našli s Martinom zhodu a vieme, že by to tak chcel aj Fletch, keďže on bol najväčším fanúšikom Depeche Mode. Keď Andy opustil tento svete, bol album už rozpracovaný, všetky skladby už boli skomponované.

Raz si v jednom rozhovore uviedol, že tá osoba na pódiu je vlastne osoba v najpravdivešej podobe, ale aj jej presným opakom. Môžeš nám toto trochu rozvinúť?
Viete, aby ste dokázali fungovať na pódiu, tak musíte mať v istom smere rozdvojenú osobnosť. Dnes to už pre mňa nie je otázka, je to jednoducho tak. Dostal som príležitosť prežívať fantáziu, ktorej by množstvo ľudí chcelo byť súčasťou. A že je to zábava! Ale zároveň to môže byť nebezpečné, no to už k javisku patrí. Človek sa neustále pohybuje po hrane noža a snaží sa balansovať na hranici dvoch svetov. Sám som sa v tom dosť strácal a niekedy bolo veľmi ťažké sa z diery vyhrabať. Po poslednom turné som sa v nej opäť ocitol a bolo veľmi ťažké sa z nej opäť vyhrabať a uvedomiť si, kto vlastne som, keď som s kapelou na pódiu.

Je to dôvod, prečo potrebujete medzi jednotlivými turné tak dlhú pauzu?
Áno. Turné nás stojí veľmi veľa energie. A to tu nehovoríme o ťažkostiach s plánovaním, ktoré so sebou prinášajú koncerty v rámci turné, ktorých môže byť 120, či 130. Jednoducho, musíte vedieť, kedy to stopnúť.