Prečo tie smutné skladby, Martin?

Nemci milujú Depeche Mode. Hlavný skladateľ synth-popových gigantov nie je preslávený len svojou hudbou, ale takisto svojimi tmavými očnými šminkami a celkovou melanchóliou. S Martinom Gorem sa porozprával reportér Matthias Begalke.

"Where´s The Revolution" je názov vášho nového singla. Akoby poukazoval na nevšímavosť niektorých ľudí v dnešnej dobe, kedy sa do popredia dostávajú populisti, ktorí sa dožadujú jednoduchších riešení.
Áno, to celkom sedí. Svet sa zmieta v chaose. Ja osobne som veľmi sklamaný z Brexitu, nakoľko spojená Európa dáva aspoň aký taký pocit, že svet drží pohromade. No keď sa myšlienka zjednotenej Európy vytráca, trpí tým ľudstvo samotné, pretože sa do popredia derie rasizmus a xenofóbia. Je to krok späť.

Nový album ste ohlásili viac ako pol roka pred jeho vydaním. Prečo ste jednoducho nevydali album hneď, tak ako to nedávno urobili U2, Radiohead alebo Beyoncé?
Takto sme nikdy neuvažovali. Neviem, či takéto prekvapenia k nám pasujú. Možno aj áno. Mohli by sme dokonca naše nahrávky vydávať bez nahrávacej spoločnosti. V našom prípade sa však tak nedeje ... možno sme staromódni (smiech).

Martin, úprimne ... nejazdil by si rád namiesto Davida v reklamnou spote pre Golf VII, pred pár rokmi?
Budem k vám teda úprimný, nemám vodičský preukaz. V mojom prípade by bolo šoférovanie veľmi zlým nápadom.

Prečo ste sa rozhodli ísť do reklamy pre firmu akou je VW?
Už dlhšie premýšľame, či by sme šli do propagácie nejakého produktu. Ak by sa nejaký hodnotný produkt našiel, šli by sme do toho. Mali sme už veľa ponúk, ktoré sme odmietli.

Napríklad?
Nechcem tu menovať žiadne značky.

A neutrpela by tým vaša kredibilita, či nezávislosť, ako umelcov, keď by sta sa spojili s nejakou úspešnou spoločnosťou?
Nemyslím si. V takých prípadoch nejde o veľa záväzkov. Ani v prípade VW sme toho veľa neurobili. Keď sa reklama natočila, skončili sme.

V rámci letnej časti turné odohráte deväť koncertov v Nemecku, no v Anglicku, vašej domovskej krajine, len jeden. Ako si vysvetľuješ vašu popularitu v Nemecku?
Je to jednoducho fantastické, ale vysvetliť Vám to neviem. Takisto nerozumiem tomu, prečo na naše koncerty chodia 15, 16, a 17-ročné decká. Zrejme ich rodičia od mala nútili počúvať Depeche Mode.

Váš prvý No.1 hit ste mali práve v Nemecku. Bol to singel "People Are People", v roku 1984. Ako to, že kapela tak populárna v Nemecku nie je braná vážne v Anglicku?
S "New Life" a "Just Can´t Get Enough", s naším druhým a tretím singlom, sme v Anglicku zabodovali, v roku 1981. Ale tamojší trh funguje trochu inak. Od začiatku 1990tych rokov tam zvádzame boj. Oni tam neustále očakávajú ďalšiu veľkú vec, no udržiavať kariéru v neustálom chode je veľmi kompilované. Anglický hudobný priemysel je veľmi, veľmi zvláštny. Kto by si bol kedy pomyslel, že Bros to raz dajú opäť dohromady a v roku 2017 vypredajú veľké haly? Tou správou som bol doslova šokovaný.

Tak sa zdá, akoby ste sa snažili viac o Spolkový kríž za zásluhy, než rytiersky titul.
Nie som si istý, či je také niečo vôbec možné, aj preto, že už 16 rokov žijem v Spojených štátoch.

V časoch, keď si ešte pracoval v banke, ti kapela ponúkla príležitosť úniknúť nude tvojho rodného mesta, Basildonu ...
Basildon bol jedno z tých miest, kde sa nedalo robiť nič iné, než piť. Žilo tam veľmi málo mladých ľudí. Myslím, že neskôr sa to trochu zmenilo. Dnes je z Basildonu veľké mesto s malomeštiackou mentalitou. Také zaspaté mesto. Vďaka blízkosti Londýna tam žije množstvo dochádzajúcich pracujúcich.

Ovplyvnila basildonská stiesnenosť tej doby zvuk vašej kapely? Stal sa z teba, vďaka tomu, skladateľ smutných piesní?
Ja som sa s týmito génmi narodil. Už ako malého chalana ma fascinovali smutné piesne. Kupoval som si podľa toho aj albumy. Veselé piesne mi nič nehovorili.

Takže si sa presťahoval do Kalifornie v rámci slnečnej terapie?
Je mi jasné, že výber miesta môjho súčasného pobytu musel pôsobiť zvláštne. Viete, ale život tu je veľmi radostný a zdravý. Počasie s teplotou okolo 20 stupňov... prakticky sa tam vôbec nemení.

A čo ti z Anglicka v Kalifornii chýba?
Priatelia a rodina. Moja matka a dve sestry žijú so svojimi rodinami stále v Basildone. A aj, aj napriek tomu, že v Spojených štátoch žijem už tak dlho, sa stále považujem za Európana. Myslím, že Európania vzbudzujú temnejší dojem, povedané inak, sú viac realistickejší. Američania sú veľmi optimistickí, až príliš.

Aké to je, byť v staršom veku popovou hviezdou? Potrebuješ dnes viac šminiek, než predtým?
Ja som na pódiu vždy používal mejkap, bola to pre mňa maska, ze ktorú som sa skrýval. Glamrock 1970tych rokov ma veľmi inšpiroval.

Na svojom druhom albume si prespieval skladbu "Das Lied vom einsamen Mädchen", ktorú pôvodne zložili a naspievali Hildegard Knef a Nico. Dá sa povedať, že dokonca plynule hovoríš nemecky ...
To by som už o sebe netrvdil. Dnes už k tomu veľa príležitostí nemám. Nemčinu som sa učil v škole, ale zlepšil som sa v nej až potom, čo som si v roku 1987 kúpil dom v Londýne. Musel som ho zrekonštruovať a niekto mi odporučil zručného majstra z Nemecka. Prakticky som mnou býval dva roky, bol to odborník na všetko, zvládal elektrikárske práce, aj tie inštalatérske, no nevedel ani slovo po anglicky. Takže som bol nútený hovoriť po nemecky, aby urobil všetko podľa mojich predstáv.

Ale pokiaľ viem, tak si v rámci študentského výmenného pobytu strávil dva týždne na farme v Schleswig-Holsteine, v polovici 1970tych rokov. Takže si sa nemčine priučil aj tam ...
Pokiaľ si spomínam, tak som tam aj dojil kravy. Odvtedy som to už viac nerobil, takže u dojníc v Kalifornii by som nemal šancu.

S kapelou fungujete od roku 1980. Ako sa Vám podarilo zostať spolu tak dlho?
Od roku 1993 vydávame albumy v 4-ročných cykloch. Po vydaní albumu vyrazíme na turné. Po poslednom koncerte sa všetci vyberú domov. Dave do New Yorku, Andy do Londýna a ja do Santa Barbary. Medzitým sa kontaktujeme veľmi zriedka, tak raz za 4 - 6 mesiacov. Keďže rok a pol, až dva roky, trávime spolu v štúdiu a na turné, tak takéto pauzy kapele prospievajú.

Tvoj obľúbený album Depeche Mode?
"Violator", pre jeho kvalitu. Obsahuje množstvo skvelých skladieb.

A všetky si napísal ty, napr. "Personal Jesus". Johny Cash ju prespieval krátko pred svojou smrťou. Aký to má pre teba význam? Príde ti to cennejšie, než cena Grammy, či Brit Award?
Vždy sme boli skôr outsideri, tak trochu kultová kapela, takže len zriedka získame nejaké ocenenie. Ale ak Váš idol, niekto ako Johnny Cash, naspieva jednu z Vašich piesní, to už je niečo úplne iné. Keď mi niekto povedal, že počul v rádiu Johnnyho Casha spievať "Personal Jesus", tak som tomu nemohol uveriť. Myslel som si, že si ten človek robí zo mňa srandu.

Ty si o tom nevedel? On si nepýtal zvolenie?
Nie. Ale zakaždým, keď sa niekde zahrá jeho verzia, alebo si ju niekto kúpi, dostanem zaplatené.