‘Playing The Angel’ - Pay the price, for your paradise

Jednou z nepochopiteľných vecí posledných rokov sú určite koncertné úspechy skupín, ktorých aktuálne nahrávky posledných rokov nepatria práve k tomu najlepšiemu, čo aktuálny hudobný trh práve ponúka. Všeobecne je v tejto oblasti zaužívaný termín "dinosauri", chránený druh, ktorý si treba vážiť, tešiť sa zo všetkého, čo urobia, podporovať ich a zároveň im odpúšťať prípadný neúspech s nádejou, že v budúcnosti to bude lepšie.

The Rolling Stones, U2, REM, David Bowie, The Cure... všetci títo sú považovaní za ikony hudobnej scény, pretože ju určitým spôsobom zmenili, ovplyvnili druhých, hoci ich nová tvorba je vždy už len akýmsi "štandardom". Hurá, podarilo sa to aj Depeche Mode... alebo že by sa sem hodilo slovo "bohužiaľ"? Po prvých ováciách zo strany Davida Gahana a okamžite vypredaných koncertoch som začal veriť, že plameň so značkou DM vo mne po rokoch vzplanie znova... bohužiaľ prvou studenou sprchou bola skladba "Precious". Po textovej stránke výborné, hudobne ako hold svojej kariére, beriem, no inak, nič prevratné. Prišli prvé ukážky z albumu a môj skeptizmus nie a nie prejsť... až sa objavil album vo svojej celej kráse. Fajn, je na čase si ho pustiť, predtým však štúdium textov. Skvelé, toto môže byť veľmi zaujímavé. Evidentne sa zasa potvrdil všeobecne známy fakt, že zo smútku, pochybností a depresií vznikajú tie najlepšie diela. Veď kto z nás by sa nenašiel v príbehu o sklamaní sa v láske, pochybnostiach, či sme vinní, či nie, o utešovaní tých, ktorým sme našim sklamaním, či zlyhaním spôsobili bolesť, takéto témy sa predsa vždy dotknú každého... "nech hodí kameňom ten, kto je bez viny"... aj tieto sväté slová mi brázdili mysľou pri čítaní tých skvelých textov, dokonca s prekvapím aj pri tých, ktoré napísal Dave. Fajn, načo zdržiavať, už to treba len pustiť... stláčam "play" a strasie ma... do čerta, "Dead Of Night" sa mi nepáčila nikdy, robí si Gore zo mňa srandu? To si fakt nevie odpustiť tie prázdne tóny. Je problém to celé vyplniť riadnou bassovou linkou? Toto má byť budúci singel? Odhliadnuc od skutočne chytľavého refrénu, ktorý sa však objaví v tej najnečakanejšej chvíli, mi táto skladba nič nedala... "A Pain That I'm Used To" však bude určite v odpaľovacej časti budúceho turné "Touring the Angel". Už pri tejto prvej skladbe si spomeniem na pána Bena Hilliera a na moje pocity z posledného albumu Blur "Think Tank", kedy som neveril vlastným ušiam, hoci som si na ten šokujúci zvrat v ich tvorbe zvykol. Prvé sklamanie z úvodu albumu "Playing The Angel" síce jemne zmiernila skladba "John The Revelator", ktorá je textovo opäť skvele zvládnutá, vokálovo tiež ušiam lahodiaca, ale opäť tie surové a pre mňa príliš jednoduché zvuky... nie že by som Goreho sólovú tvorbu nemal rád, priam ju zbožňujem, ale obávam sa, či ide v tomto smere s Hillierom o šťastné spojenie. Ale ako spieva už pomaly klasik slovenskej hudobnej scény, "Myslím, že môže byť... nie je to až také zlé". Ako skalného fanúšika Nitzer Ebb ma veľmi chytili prvé sekundy "Suffer Well". Výborne, noha si začína podupkávať, rytmická gitarka, bassy, výborný vokálový úvod, pohodový nástup na refrén... yep! toto môže byť... favorit na skutočný singel a leštiča parkiet. Neviem prečo, v tomto napätom svete mi práve táto Gahanova skladba príde ako bezstarostná úľava. Dokonca ani text nie je náročný, proste pohodový popík... len ten "pískavý zvuk" na konci... do čerta, prečo mi jeho melódia tak silno pripomína refrén jedného hitíku od Kim Wilde? Ale to je len zhoda náhod. "Sinner In Me" niekto z prvých poslucháčov prirovnal k Nine Inch Nails. Tak to áno, to je moja káva, to som zvedavý. Zvukovo zaujímavé, skľučujúce, hodiace sa k textu, gitarové riffy k záveru skladby, tak to áno, hru na Goreho rozladenej gitare mám veľmi rád. Prirovnanie k NIN sa mi zdá trochu od veci, ale zlá reputácia z úvodu je už preč. Album sa zdá byť počúvateľný. "Precious" si len nechám prejsť ušami, časom som tou skladbou nechcene napáchol, hrnie sa na mňa odvšadiaľ, ešte aj šofér autobusu si ju vždy pustí hlasnejšie, a to mu už ťahá na 50. Tak Martinko, predveď sa, pomyslel som si v úvode skladby "Macro". Text evokoval čosi mimozemské. Refrén veľmi prijemný, hudba znie dosť surovo, ale v jeho prípade už beriem všetko. Nedá sa nič robiť, asi vie, čo robí, len tie vtieravé pazvuky, ak mu išlo o navodenie čohosi vesmírneho, tak pri spomienkach na ranné časti Star Trek-u to beriem. David sa chválil troma vlastnými skladbami na albume. Prvou si u mňa šplhol, no pri "I Want It All" som prišiel na jednu vec... pri počúvaní tejto skladby nesmiem byť v polohe ležmo, pretože ma svojím hlasom a krátkym "duetom" s Gorem dostali do hladiny alfa, z ktorej som sa pomaly dostával až v po prvej minúte jeho tretieho "úspechu" v podobe "Nothing´s Imposiible". Áno, toto sú Depeche Mode, ktorých som tak dlho postrádal, škoda len, že to s istotou môžem povedať len pri tejto skladbe. Má svoje čaro, atmosféru, text. V tomto prínos Hilliera vítam. Je tak nevtieravá, že sa ňou človek nechá absolútne unášať a nevadilo by mi, keby hrala do nekonečna. Musím však uznať, že je bravúrne zmixovaná a osobne mi v nej nechýba absolútne nič. Živo si ju viem predstaviť na koncerte, hoci by lepšie znela v komornejšom prostredí, ako na štadiónoch, ktoré sú už beznádejne vypredané. Jedna z vecí, na ktoré sa na albumoch Depeche Mode teším najviac, sú krátke inštrumentálne vsuvky, ktoré ako jediná na albume reprezentuje "Introspective". Skladba, ktorá takisto nesklamala, hoci by ma zaujímalo, čo stálo na pozadí tohto kúsku hudby, pretože čo by fanúšik thrillerov zaoberajúcich sa paranormálnymi javmi, som veľmi podobné zvuky spätne objavil vo filmoch Stigmata a Constantine. Čiže ďalší potešujúci moment albumu. Bohužiaľ už asi posledný. V "Damaged People", v ktorej Gore hľadá spôsob, ako sa zbaviť viny za všetko, čo sa v jeho súkromí udialo, cítiť neodškriepiteľný odkaz na tvorbu Johna Lennona. A to nielen po vokálnej stránke, ale aj po hudobnej, keďže skladba znie tak minimalisticky, že by sa celkom vhodne vynímala na oboch Goreho sólových projektoch. Čo však nasledovalo potom, to ma pekne priklincovalo k zemi... "Lilian"... ak by toto vydala nejaká neznáma kapela, myslel by som si, že sa niekto snaží vzkriesiť synthypop... neveril by som, že Depeche Mode dokážu vypustiť na album po 25-tich rokoch takúto skladbu. Príde mi to veľmi lacné a na tvorivý potenciál takejto skupiny veľmi slabé. Alebo že by toto bolo to pravé orechové, čo osloví fanúšikov? Nepochybne, no u mňa boduje len výborná gitarová linka. Rok 1986 je už dávno preč... "The Darkest Star"... čo dodať, absolútna väčšina albumov Depeche Mode uzatvára pohodová skladba, tu mám však pocit, akoby sa Depeche Mode lúčili nadobro, samozrejme, opäť zvuky ala "prskavky" (nestačilo, že na nich skončili Erasure?), vokálne však veľmi silná záležitosť, čím si pieseň poopravila svoje renomé v mojich ušiach. Čo dodať? Asi sotva na tomto webe odo mňa niekto čakal chválospevy. Jednoznačne cítiť posun od posledného albumu, ale vzhľadom na ponuku trhu, osobne pre mňa trochu lepšie ako priemer. Nie celkom dobre si viem predstaviť, napríklad posledne spomenutú "The Darkest Star", ako budú znieť niektoré skladby na štadióne, ale to ukáže americké turné. Depeche Mode sú však späť, treba s nimi rátať, nadšenie fanúšikov určite nebude mať konca kraja a v tej čírej radosti sa určite stratí prípadný akýkoľvek nedostatok nového albumu. "Dinosaurom" sa predsa odpúšťa všetko.

Dátum vydania albumu (Sk/Cz): 17.10.2005

Zoznam skladieb "Playing The Angel" 01 - (03:57) - A Pain That I'm Used To 02 - (03:41) - John The Revelator 03 - (03:49) - Suffer Well 04 - (04:55) - The Sinner In Me 05 - (04:10) - Precious 06 - (04:02) - Macro 07 - (06:09) - I Want It All 08 - (04:21) - Nothing's Impossible 09 - (01:42) - Introspectre (Instrumental) 10 - (03:27) - Damaged People 11 - (04:44) - Lilian 12 - (06:37) - The Darkest Star Martin Gore: skladby 1, 2, 4-6, 9-12 Dave Gahan: skladby 3, 7 a 8