Na premýšľanie nie je čas (1982) - 2/2

Mike Stand, z britského magazínu New Sounds New Styles, sa krátko po vydaní singla “See You” stretol s mladíkmi z Depeche Mode, aby podebatili o Vinceovi, sláve, komponovaní, peniazoch a zvládaní stresových situácií.

Ich publikum akoby ich prestalo náležite počúvať. "Aj keď urobíte kopec chýb a máte pocit, že ste boli príšerný, zdá sa, že tým ľuďom to jednoducho nevadí," povedal Andy. "Už za nami ani nechodia a nehovoria: "skvelý koncert". Hudobný aspekt sa z toho úplne vytráca. V Crocs nám ani netlieskali, aby sme sa vrátili. Len tam stáli a čakali. Všetko, čo chcú, je pozerať sa na nás. Stali sme sa udalosťou."

A v súčasnosti im ich verní "Basildon Patriots" fandia, akoby boli futbalovým tímom. Síce to nie je práve štýl Depeche Mode, ale kapela im je aj tak vďačná za podporu. Stratili svoju "portabilitu", vďaka ktorej cestovali z koncertov domov tým istým vlakom, ako ich fanúšikovia. Už ich ľudia nespoznávajú na verejnosti a s vyvalenými očami nekričia, "kúrnik, veď to sú oni!" Také časy pominuli.

Martin: "Minulé leto sme mohli riešiť veci z týždňa na týždeň. Dnes je úplne hrozné sa pozrieť do kalendára a zistiť, že každý deň, najbližších 6 mesiacov, máme presne naplánovaný."
Andy: "Dokonca ani na premýšľanie nemáme čas! Stalo sa to, že sme čoraz viac zaneprázdnení a čoraz menej sa podieľame na všetkých tých malých rozhodnutiach, ktoré nás ovplyvňujú. Keď máte dosť peňazí, tak ich dáte nakoniec niekomu inému a poviete, "Urobte to za nás.""

Dokonca bola medzinárodnými zmluvami takmer ohrozená aj ich "nezávislosť", najmä zmluvou na 5 albumov v USA so spoločnosťou Sire, pobočkou Warners. Je pravda, že tam neexistuje celonárodná distribúcia pre nahrávky nezávislých nahrávacích spoločností, takže mali na výber to buď prijať alebo odmietnuť. Každá takáto komplikácia evidentne oslabuje pozíciu kapely ako ľudí, no zároveň môže posilniť Depeche Mode ako značku. Napriek svojej bystrosti však začínajú byť zmätení.

Dave: "Stále nemáme s Mute podpísanú formálnu zmluvu."
Martin: "Myslím, že áno, keďže sme cez Mute prijali ponuku od Sire."
Dave: "Nie, neprijali ... alebo áno?"
Andy: "A toto sú presne tie situácie, ktoré sme kedysi riešili!"

Ako bývali bankoví a poisťovací úradníci nie sú Martin s Andym hlúpi, pokiaľ ide o čísla, ale dnes je to už všetko mimo ich dosahu. Musia v tomto smere úplne dôverovať šéfovi Mute, Danielovi Millerovi, a ich vydavateľovi Rodovi Buckleovi zo Sonet. Len títo dvaja ostreľaní poľovníci stoja medzi nimi a vlčou svorkou.

S jemným smútkom v hlase hovorili o tom, že by svoje peniaze investovali do niečoho trvalejšieho, konkrétne do nehnuteľností.
Andy: "Je to rozumné rozhodnutie, nie?"
Martin: "Všetci nám to radia, vydavatelia, účtovníci, a kto sme my, aby sme sa s nimi hádali? Veď máme len 20!"

Následne sa srdečne zasmiali, len aby všetkým zainteresovaným pripomenuli, že úspech nie je úplná katastrofa. Niet divu, že nekompromisní novinári (bez nadšenia) z hudobnej tlače boli nimi takí nadšení, keďže samotní Depeche Mode k nim pristupovali s rovnakými entuziazmom, ako ich najvernejší fanúšikovia.

"Ťažko povedať, či je to zlá vizitka," povedal Andy takmer uľútostene. "Vždy sme "tí roztomilí", vôbec nás nepovažujú za inteligentných. Zameriavajú sa na náš "naivný šarm". Neberú nás vážne."

No moment, to naozaj chcete, aby Vás brali vážne? Pauza ...
"Vlastne, ani neviem ..." povedal nakoniec.

Paradoxne takouto otvorenou neistotou len posilňujú svoju reputáciu úprimnosti, šarmu, roztomilosti a pod. Skúsil som pre príklad malú novinársku provokáciu a podsunul im, že keďže majú len 20 rokov, tak sa automaticky predpokladá, že ešte v podstate "nič nezažili", na čo Andy zareagoval: "Nezažili! Nemáme veľa životných skúseností. Mimo Basildonu sme až tak veľa necestovali. Je preto divné stretávať sa ľudí z tohto biznisu, oveľa staršími, než sme my, ktorí majú toľko odžitých príbehov, o ktorých rozprávajú. Ja práve teraz ešte len začínam žiť, prostredníctvom kapely."

Ak sa v ich mladosti už odohrali nejaké významné udalosti, nehovoria o nich. K takým sa zjavne zatiaľ radia každoročné púte Andyho a Vincea na festival kresťanskej mládeže Greenbelt, na ktorom zvyčajne vystupoval Cliff Richard. Potom dosiahli vek, kedy si mohli dopriať alkohol a stredobodom ich duchovného života sa stali puby. Martin medzitým zmaturoval, no odmietol pokračovať v štúdiu na univerzite, nakoľko sa necítil pripravený opustiť pohodlie rodičovského domova.

Vzhľadom na ich obrovský pokrok v posledných mesiacoch je až ťažko uveriteľné, že ešte pred dvoma rokmi boli takí váhaví a bojazliví, keď sa zrejme pripravovali na kariéru plnú všednej nudy, ktorú zmierňovala opatrná konzumácia alkoholu. Dnes však musia bojovať o svoje postavenie na scéne.

A síce nie je problém zostať bývať v nájomných bytoch svojich rodičov, ale priateľky Davida a Martina, Jo a Anne, musia znášať aj sociálne dôsledky prudkej zmeny statusu Depeche Mode.
Dave: "Pre ne je to veľmi ťažké, hlavne keď vidia tie zástupy dievčat, ktoré nás po koncertoch prenasledujú. Jo sa takisto necítila príjemne s ostatnými z kapely, mala pocit, že im prekáža. Obávali sme sa, že by nás to priviedlo k rozchodu, ale rozhodli sme sa, že s tým musíme niečo urobiť."

Jo sa teda vzdala práce zdravotnej sestry, aby sa tak mohla podieľať na vedení fanklubu skupiny, spolu s Anne, ktorá práve ukončila štúdium na strednej škole. Chodia s chalanmi aj na turné, čo je u priateliek členov kapely dosť zriedkavá vec, a vypomáhajú s nevyhnutnými vecami, napr. s predajom suvenírov (merch). Pre Depeche Mode je to akási flexibilná reakcia na stres, niečo, čo im, dúfajme, pomôže zvládnuť všetky mechinácie hudobného priemyslu bez úhony.

Uzavreli sme teda túto, viacmenej osobnú tému a dojem vo mne nakoniec zanechalo viac prostredie, v ktorom sme rozhovor ukončili, než to, o čom sme debatili. Sedeli sme totiž vo vlaku smerujúcom do Basildonu a zhovárali sa cez uličku, medzi aktovkami a dáždnikmi stiesnených cestujúcich. Postupne nastalo ticho, ako to už medzi britskými cestujúcimi býva zvykom, a zrazu sa naša konverzácia otvorila všetkým ušiam na okolo.

Nuž, predstavte si, ako vedie Parkinson rozhovor s celebritou v autobuse cestou do práce. V takom momente sa realita doslova zastaví! Dokonca aj môj mozog starého profesionála sa v tejto chvíli zasekol, takže všetko, čo som zrazu počul, boli len ostatní cestujúci, ktorí počúvali nás. Dave Gahan však pokračoval, uvoľnene, bez zábran, ani nestíšil hlas, bol úplne pokojný. Možno práve táto prirodzenosť je kľúčovou vlastnosťou, typickou pre Depeche Mode. Už chápem, prečo články o nich začínajú a končia konštatovaním, že sú "kapelou, ktorú nemožno nemať rád." Ale ani vo sne by ma nenapadlo zakončiť môj článok takýmto klišé, tak som radšej pridal ešte túto vetu.