Móda tejto jari (1989)

Film hudbe. O tých, ktorí ju predávajú a tých, ktorí ju kupujú. O tých, ktorí ju dirigujú, píšu, hrajú. O tých, ktorú ju len počúvajú a tých, ktorí ju počúvajú tak, aby na ňu nikdy nezabudli. Pán a sluha. Ale kto je kto?

Súčasný triumf house hudby, a v menšej miere nástup New Beat-u zo Severu, vrhá na diskografiu Depeche Mode nové svetlo, čím naša dlho hanobená štvorica z Anglicka získava nový rozmer a väčší význam. Tým, že sa vyhlásili za dedičov Kraftwerk, ako aj tým, že sa zaradili do logického vývoja Human League a ďalších synth-kapiel tej doby, naskočili Depeche Mode na vlnu celkom "naivným spôsobom". O deväť rokov neskôr, vďaka dj-om house scény, najmä v Spojených štátoch, kde túto štvorku z Basildonu doslova obdivujú, si Depeche Mode, celkom jednoducho, zabezpečili svoje miesto v hudobnej histórií. Nad rámec prevratov a trendov v oblasti rocku tak Depeche Mode zostávajú jedným z najspoľahliveším meradiel hudby konca 1980-tych rokov. Referenčným bodom. Zlatým štandardom techno popu, ktorý našiel svoju najčistejšiu a najdokonalejšiu formu v ohromnej zbierke platinových hitov.

Depeche Mode sú bezpochyby prvou popovou kapelou, ktorá prekročila prah od najmodernejších experimentov k najprístupnejšiemu výrobku, aký si možno predstaviť, no novátorským a moderným prístupom, ktorý inšpiruje celú generáciu dnešných Mouli-nex mixérov frčiacich na acid-e. Hudba pre masy ... zvýšte hlasitosť! A tu by sme mohli skončiť. Lenže ...

V čase, kedy house a všetky jeho odnože sa sústreďujú na prácu v štúdiu, prichádzajú Andy Fletcher, Martin Gore, Dave Gahan a Alan Wilder, paradoxne, s najostrejšími zbraňami veľkých rock'n'rollových tradícií: koncertným dvojalbumom a dokumentárnym filmom, ktorý zverili do rúk skutočnému veteránovi tohto žánru, D.A. Pennebakerovi, režisérovi takých diel ako "Don't Look Back" alebo "Monterey Pop". Doslova neuveriteľné!

Rose Bowl, Pasadena, 18.jún 1988. Depeche Mode odohrali 101. koncert svojho svetového turné na preplnenom štadióne, ktorý obsadilo 60 000-ové publikum. V zákulisí, ale aj priamo v publiku, natáčajú Pennebakerove kamery celú udalosť, proti zapadajúcemu slnku prechádzajú cez valiaci sa dav a rovnako, v útrobách šatní, osvetlených ostrým svetlom hrozivých neónových nápisov, sledujú našich štyroch čarodejníkových učňov. Celé natáčanie začalo o tri týždne skôr, na Východnom pobreží a pomaly sa presúvalo, cež nešťastné príhody autobusu plného fanúšikov, do Kalifornie, na spomenutý koncert v Pasadene, ktorý reprezentuje samotný vrchol a z dokumentu sa postupne stáva majstrovské dielo. Kým kameramani ostria objektívy v úvode "Behind The Wheel", za pódiom, v mobilnom štúdiu, sa celé vystúpenie nahráva. Film, ako aj samotný live album, ponesie názov "101". Obe nahrávky sa na trhu objavia v najbližších dňoch.

Alan Wilder: "S nápadom na tento film sme sa pohrávali už veľmi dlho, no svetové turné začalo bez toho, že by sa projekt niekam posunul. Neboli sme sa schopní zhodnúť na to, čo presne vlastne chceme. A k tomu sme ani neboli schopní nájsť vhodného režiséra. Na poslednú chvíľu niekto navrhol Pennebakera. Javilo sa to ako celkom dobrý nápad, až na to, že nik nevedel, v akom stave je, kde sa nachádza a čomu sa venuje."

Dave Gahan: "Úprimne, bol som dokonca presvedčený, že už dávno zomrel!"

Takže?
Alan: "Tak sme za ním zašli a potvrdilo sa nám, že stále žije! :) Náš postoj ho vcelku prekvapil, dokonca o Depeche Mode ani nikdy nepočul, ale to nás ani netrápilo. Vďaka tomu nemal voči nám žiadne predsudky, či predpojaté názory, čo bola vlastne výhoda."

Dave: "Prišiel sa pozrieť na náš koncert a, povedané mierne, dosť ho to zaskočilo. Absolútne ničomu nerozumel, čo sa tam dialo, ale zdalo sa, že ho vcelku zaujalo, že sa to páči tisíckam ľudí. Nemal však žiadnu predstavu, aký film by s nami mohol natočiť a vlastne ho to celé vyviedlo z miery."

Ako starého dinosaura?
Alan: "Presne! Najskôr sa asi snažil zistiť, kde sú gitary. Posledný koncert, na ktorom bol, bolo asi vystúpenie Jimiho Hendrixa :) Spôsob, akým sme hrali, naše nástroje, či naše vybavenie ... nič podobné predtým nevidel. Najviac ho zaujímalo, prečo tisícky ľudí tak nadšene reagujú na našu hudbu. Bolo to pre neho ohromujúce."

Dave: "Treba podotknúť, že je to filmár a hudbu nepočúval už cele roky. Dlho sa venoval hlavne dokumentárnym filmom o alternatívnych, viac-menej politických témach, myslím. Síce mal doma zopár starých albumov z 1970-tych rokov, ale gramofón nevlastnil! Ľudia mu nosil CD disky, no on ani len netušil, čo to je. Tak si nakoniec kúpil prehrávač. Je to skutočne človek poznačený inou dobou, trochu bláznivý, no roztomilý."

A trvalo mu dlho, než si zvykol na Depeche Mode?
Alan: "Trochu. Postupne však začal spoznávať naše piesne, snažil sa do nich vžiť, pochopiť, čo robíme, čo v nás naše publikum hľadá. Dnes je, myslím, jedným z našich fanúšikov."

Čo je vlastne cieľom tohto filmu? Predstaviť Depeche Mode v novom svetle, viac ľudskom, menej chladom, ako Vás niekedy vníma verejnosť?
Alan: "Možno. Z hudobného hľadiska toho tento film asi veľa nezmení. Ľudia buď majú našu hudbu radi alebo nie, a v tomto smere sa nedajú očakávať žiadne veľké prekvapenia. Mohol by však prispieť k tomu, aby sa na našu kapelu nazeralo z inej perspektívy, ukáže, ako pracujeme a že sme štyria, trochu odlišní ľudia ..."

Dave: "Myslím si, že ľudia si uvedomia, že v konečnom dôsledku sme ako oni, nie nejakí mimozemšťania z popovej scény. Hlavným cieľom tohto filmu je ukázať nás takých, akí naozaj sme. K tomu je tam príbeh fanúšikov, tiež veľmi dôležitý, ktorí cestujú po celých Spojených štátoch. Má tým poskytnúť predstavu o tom, akí ľudia počúvajú našu hudbu."

Aj ste niektoré veci vo filme sami cenzúrovali?
Alan: "Počas filmovania sme veľmi rýchlo zabudli, že sú okolo nás kamery. Myslím, že existuje akási vnútorná sila, ktorá Vám bráni chovať sa vždy prirodzene. Je to však podvedomá záležitosť, neviete si pomôcť. S týmito obmedzeniami sme myslím s filmármi celkom spolupracovali."

Predpokladám však, že počas editácie ste mohli vystrihnúť čokoľvek by ste chceli ...
Dave: "To je pravda. Niektoré veci sme vypustili, ale nič dôležité, skôr šlo len o detaily. Väčšinou sme rozhodnutia režiséra úplne schvaľovali. On robil všetky výbery, bez akejkoľvek cenzúry. A strávil nad tým všetkým neuveriteľné množstvo času. Na konci natáčania mal k dispozícií takmer 40 filmových kotúčov!"

V minulom roku natočili Pet Shop Boys úplne surealistický film, čisto fiktívne dielo. Chceli by ste skúsiť niečo podobné?
Dave: "Vôbec nie. Zdá sa, že ten film je úplná hlúposť. Dnes sú sami presvedčení o tom, že v tomto smere urobili obrovskú chybu, ktorá ich stála veľa peňazí. Bol by to z našej strany nezmysel. Boli by sme ešte horší herci, než Pet Shop Boys!"

Nie je to trochu staromódne, vydávať v roku 1989 koncertný dvojalbum?
Alan: "Nie, prečo? Kopec ľudí nás naživo nikdy nevidelo. Je to spôsob, ako objaviť trochu iné verzie našich skladieb, viac energických a spontánnych. Pri mixovaní sme sa snažili zachovať silu toho večera, snažili sme sa nanovo vytvoriť tú atmosféru. Nie je to jednoduché, pracovať v štúdiu so živými nahrávkami; dav má tendenciu byť hlučný a vy ste v pokušení ten hluk odstrániť. Presne to urobili na svojom live albume Simple Minds, publikum tam vôbec nepočujete!"

Dave: "Myslím, že s týmto albumom sme urobili správny krok v správnom čase. Toto turné bolo dôležitým krokom v našej kariére. V roku 1988 patrilo v Spojených štátoch toto turné k najnavštevovanejším, spolu s turné U2 a Bruce Springsteena. Chceli sme urobiť dojem, hoci ja live albumy veľmi nemusím :) Keď som mal 14, či 15, dokázal som také albumy počúvať len dva, od Bowieho, nakoľko boli výberom toho najlepšieho z jeho tvorby."

Premýšľate už o ďalšom albume?
Alan: "Trochu. Martin už napísal asi desať dobrých skladieb, takže sme sa začali obzerať po vhodnom štúdiu. Možno v Taliansku ..."

Pretože slnko, dievčatá a špagety?
Dave: "To sa musíte spýtať Martina. On ide vždy prvý na prieskum, kým dorazí na miesto zvyšok :) "

Nie tak dávno vás černošskí dj-i vítali v Detroite ako skutočných hrdinov. V Chicagu zasa vplyvní ľudia, ako napr. Frankie Knuckles, neskrývajú skutočnosť, že ste ovplyvnili celú generáciu nových mixérov. Akoby ste sa zrazu, v Spojených štátoch, stali referenčným bodom tanečnej scény ...
Dave: "To bude skôr tým, že černošský hudobníci sú otvorení iným kultúram. Napr. v Detroite bujnie techno hnutie, ktoré čoraz viac využíva hudbu biely a európskych kapiel. V tých kluboch dnes objavujú Kraftwerk, DAF, či Nitzer Ebb."

Takže ste sa, či už úmyselne alebo nie, ocitli v pozícií priekopníkov štýlu House.
Dave: "No super, to je celkom lichotivé! Skôr nás však s týmto štýlom spája náš prístup k hudbe, než hudba samotná. V Spojených štátoch sme si uvedomili, že sme možno zohrali svoju úlohu v procese trivializácie samplera. S tým spájaním našej kapely s house hudbou však treba byť opatrný. Všetci sa snažia nahrávať house albumy, lebo je to dnes "trendy". Málokedy sú však úspešné."

V Anglicku práve vyšiel remix skladby "Everything Counts" od Bomb The Bass. Kto prišiel s týmto nápadom?
Dave: "Tim Simenon, ktorý je skutočne jedným z najbrilantnejších ľudí v tomto žánri. Vytvoril skutočne niečo zaujímavé, veľa vecí zmeniť, čo je v každom prípade jediný zmysel remixov. Ak je to len o posilnení bassov, či pridaní bicích, tak to zmysel nemá. Každý remix by mal byť príležitosťou pre novú skúsenosť."

Aj Pennebaker je o tom dnes presvedčený?
Dave: "Ja myslím, že áno."

Philippe Blanchet
Rock And Folk, FR, 04/1989