Koniec jednej éry (2005) - 2/2

Nikdy nebudú nudiť. Už viac ako dve dekády fungujú Depeche Mode ako zisková produkčná a koncertná jednotka prezentujúca piesne svojho hlavného skladateľa Martina Gora.

Spôsobuje Ti niekedy rola otca problém? Myslím v zmysle, kedy na jednej strane musíš presadzovať konzervatívne názory, hoci by si v skutočnosti bol oveľa viac uvoľnenejší?
Martin: Ako som povedal, deti si musia rozvinúť svoj vlastný štýl. Mám šťastie, že mám veľmi poslušné deti, ktoré takmer nespôsobujú žiadne problémy. Aspoň zatiaľ. Kto však vie, čo bude o dva, či tri roky ...

Posúvaš svojim deťom na počúvanie hudbu, ktorú máš rád? Si v tomto smere tým vysnívaným otcom, ktorý sa s deťmi delí o všetky hudobné štýly?
Martin: Mám dve dcéry, 14 a 10-ročnú, no a ešte 3-ročného syna, ktorý je samozrejme ešte príliš malý na to, aby takto hudbu vnímal. Ale tej 14-ročnej často posúvam nejaké CD. Nedávno som jej púšťal také veci ako Iggy Pop, či White Stripes, čo je omnoho lepšie, než pred nejakým časom, kedy počúvala Britney Spears.

A teraz téma "25 rokov Depeche Mode". Očakávali ste v minulosti, že raz príde takýto míľnik?
Martin: Myslím, že nik na svete, kto zakladá kapelu, nemôže očakávať, že bude tak dlho pôsobiť v hudobnom biznise. Našim prvým cieľom bolo napr. hrať naživo, získať možnosť urobiť koncert. A následne sme zasa chceli vydať singel. Potom album. No a odvtedy sa to s nami vezie, album za albumom.

Ako často ste za tie roky zažili ten moment, kedy ste sa sami seba spýtali, "je toto koniec?"
Martin: Nepamätám si, že by niekto z nás niekedy povedal, "Hotovo. Toto je koniec kapely". Samozrejme, boli chvíle, keď to vyzeralo, že sa kapela rozpadne. Jedným z takých kľúčových momentov bol určite odchod Alana Wildera v roku 1995. Spomínam si, ako som si cestou domov z toho stretnutia pomyslel, "Dobre. Toto je asi koniec Depeche Mode." Potom bol ďalší taký moment, kedy Dave v New Yorku ochorel. Jednoducho nebol schopný spevu. Spomínam si na krízové stretnutie s Timom Simenonom, kedy sme mali zrazu pocit, že ako kapela jednoducho nemáme šancu album dokončiť.

Andy: S Depeche Mode som prežil len jedno naozaj zlé obdobie. Nikdy som však neuvažoval o tom, že by som kapelu opustil. Po albume "Songs Of Faith And Devotion" som sa na šesť mesiacov ocitol v nemocnici. Trpel som depresiami a úzkosťou, ale nikdy som neuvažoval o odchode z kapely. Jednoducho som sa len necítil dobre.

A ktorý moment považujete za absolútny vrchol kariéry Depeche Mode?
Andy: Obdobie medzi albumami "Violator" a "Songs Of Faith And Devotion" možno skutočne považovať za vrchol. Obzvlášť s albumom "Violator" sme urobili všetko absolútne správne. Bolo to jednoducho úžasné; to sme si úplne podmanili americký trh, čo bol fantastický pocit. No a potom sme prešli fázou absolútnej zhýralosti. To bolo v mojom živote absolútne dno, mali sme pocit, že sa z toho nikdy nedostaneme. To som chodil kvôli depresiám na terapie. Na druhej strane, to, že sme si tým všetkým prešli, malo aj svoje pozitívne stránky. V tom čase som sa mnohému priučil.

Martin: Tak, jedným z vrcholov bol určite aj moment, kedy sme po prvý krát počuli v rádiu náš singel!

Spomínate si na ten deň?
Andy: Samozrejme. Odprezentoval ho na Rádiu 1 Peter Power. Keď nám niekto oznámil, že budú singel hrať, tak sme sa všetci zišli v tej maličkej kancelárií Mute Records a posadali si okolo rádia. To bola skutočne úžasná chvíľa.

Je vôbec "starnutie" témou pre Depeche Mode? Dnes všetci píšu o The Rolling Stones a ich pozícií deduškov rock'n'rollu. Keď však človek číta články o Depeche Mode, aj po 25 rokoch, tak to nevyzerá, že by vek bol témou, čo možno súvisí s tým, že ste považovaní za elektronickú kapelu. Premýšľali ste niekedy o tom, ako dlho budete ešte vôbec schopní fungovať na pódiu ako popové hviezdy?
Martin: Tak to je jednoznačne niečo, čo stojí za zamyslenie. V tomto momente si však hudbu ešte stále užívam. A stále máme pocit, že tvoríme dobrú hudbu. A keď to pretrváva, tak by sa táto otázka objavovať nemala. Jedným z dôležitých faktorov, prečo sme vydržali 25 rokov, je ten, že sme mali to šťastie v tom, že sme sa nikdy nemuseli vyrovnávať s neúspechom. Mnohé kapely, ktoré začínali v rovnakom čase ako my, museli čeliť postupnému úpadku a ich koncerty mali len polovičnú návštevnosť. To môže pôsobiť dosť demotivujúco, no my sme mali šťastie, že sme sa nikdy s takouto situáciou nemuseli vyrovnávať.

A na rozdiel od The Rolling Stones vy stále predávate veľa nových albumov, nielen lístkov na koncerty.
Martin: Samozrejme, bolo by to veľmi deprimujúce, keby sme mali vypredané turné a všetci by prišli len kvôli piatim, či desiatim skladbám z 1980 alebo 1990-tych rokov. Myslím, že ak by to malo byť takto, tak by sme rozhodne nepokračovali.

Stále udržiavate kontakt s rovesníkmi z Vášho rodného Basildonu?
Martin: Áno. Stále tam máme kopec kamarátov zo školy, hoci väčšina z nich dnes žije v Londýne. Takže, keď sa objavíme v Londýne, často sa s nimi stretávame.

Je niečo, čo im na ich normálnych životoch závidíte?
Martin: Zvykol som tvrdiť, že byť v kapele človeku nijako neprospieva. Normálny život predsa nie je to najhoršie, čo sa Vám môže stať. Ale zasa, nemenil by som s nimi. Byť v kapele je skvelá príležitosť, resp. najlepší spôsob, ako komunikovať s celým svetom. Je to jednoducho vzrušujúci životný štýl. Hoci ich životy sú oveľa stabilnejšie a vyváženejšie, na normálnom živote sú aj veci, ktoré sa mi naozaj nepáčia.

Andy: Ja žijem život ako ostatní v mojom veku. Všetci majú deti, kariéru a minimálne toľko stresu ako ja. Nevidím rozdiel v tom, čo robia iní ľudia.

Objavil sa v histórií Depeche Mode niekto, kto mal len krôčik od toho, aby sa stal členom kapely? Niekto ako Pete Best? (pozn. v rokoch 1960 - 1962 bubeník The Beatles)
Martin: Možno Vás to pobaví, ale taký človek skutočne bol. Bol to náš spolužiak, ktorý obsluhoval bicí automat. Dnes píše recenzie na internete, či niečo podobné. Jeho smola, spoznal lásku a rozhodol sa kapelu opustiť.

Každý z Vás dnes žije v inom kúte sveta. Vnímate to ako výhodu, že do hudby tak vnášate rôzne vplyvy alebo je to skôr problém?
Andy: Nie je to problém. Ale aj keď každý žije niekde inde, tak žiadne "rôzne vplyvy" to našej hudbe neprináša. Dnes totiž vzdialenosť nemá žiaden význam ... Dave a Martin strávili väčšinu svojho života v Londýne, takže sme v podstate stále anglická kapela. Keď Vám Martin začne rozprávať o svojom živote v Santa Barbare, tak dodá, že večer často zájde do anglického pubu a hrá futbal. A okrem toho, Santa Barbara nemá žiadnu kultúru. Myslím, že v našich srdciach sme stále traja anglickí chalani, ktorí žijú v rôznych častiach sveta. To nám však nespôsobilo žiadne problémy. A nezabúdajte: počas nasledujúcich dvoch rokov sa budeme vídať denne, takže vlastne vôbec nevadí, že je medzi nami nejaká vzdialenosť.

Nenaháňa Vám predstava takéhoto veľkého turné niekedy strach?
Andy: Mne to nevadí. Veď sa tomu venujem už 25 rokov, od svojich 17-tich. Mne to príde úplne normálne.

Sólo vystúpenia

Videli ste niektoré z Davidových sólových vystúpení?
Martin: Áno, navštívil som jeho koncert v Los Angeles.
Andy: Ja zasa ten londýnsky.

Páčilo sa Vám to?
Andy: Ťažko povedať. V podstate som ho videl len zozadu, tak ako zvyčajne.

Aký to bol pocit? On na pódiu a vy nie.
Martin: Myslel som si, že to bude asi veľmi čudné, ale nakoniec mi to až také zvláštne neprišlo. Bola to pre mňa úplne nová skúsenosť, hoci odprezentoval aj niektoré naše skladby.
Andy: Mne to prišlo trochu čudné.

Andy, videl si aj Martinove sólové vystúpenie?
Andy: Áno, dokonca dvakrát. V Londýne a v Miláne. Myslím, že Davidovi to celkom vyšlo, "Paper Monsters" je skutočne vydarený debut. Pokiaľ ide o Martinove veci, viac sa mi páči prvý "Counterfeit", než ten druhý. "Conterfeit II." na mňa pôsobí trochu nedbalo, dokonca som to Martinovi aj povedal. Myslím, že to dostatočne nezvážil; album totiž dostatočne neprezentuje jeho obrovský talent.

zdroj: Intro, 10/2005
autor: Jürgen Dobelmann / Thomas Wenker