I’m Just a Dreamer ...

K tomuto všetkému ma nedohnali ani Depeche Mode, ani nikto zo scény, ktorej sa väčšina z vás venuje, ale slávny Ozzy Osbourne, keď som pred chvíľkou počul jeho aktuálny song Dreamer. A neviem prečo mi pripomenul všetky sny, ktoré je moja myseľ schopná snívať, pri akejkoľvek hudbe, ktorá dokáže človeku dať čosi skutočné.

Je jeseň, a ja v tomto období pravidelne prežívam dosť silnú fázu "depeche", kedy oprašujem všetky svoje audio nosiče s ich nahrávkami a s každou jedinou sa vynárajú spomienky na konkrétne udalosti, myšlienky a pocity, ktoré ich sprevádzali.

Zaiste to zažívate všetci. A hoci vonku prší, moja myseľ hľadí von oknom a sleduje padajúci sneh za zvukov World in my eyes alebo sa zbesilo teší z letného večera vďaka atmosfére My secret garden. Možno ma máte za blázna, možno nie. Ale skutočne nie je veľa ľudí na tomto svete, čo dokážu tvoriť hudbu, ktorá tvorí spomienky. Svet má v podstate šťastie, že po ňom kráčali a kráčajú ľudia ako John Lennon, Marc Almond, Robert Smith, The Edge, Alan Wilder, Bernard Summer a ďalší, samozrejme vrátane Martina Goreho, ktorí dokážu vdýchnuť do hudby život. Songy, ktoré sa totiž od tých ostatných, ktorých sa denne vyprodukujú stovky, odlišujú hlavne tým, že nie sú na jedno použitie, ale pretrvávajú roky, možno generácie. A tak sa bežne stáva, že sny, ktoré ste snívali pri songoch v dobách ich vzniku, snívate rovnako aj po rokoch. Sami musíte uznať, že to funguje. Veď hudba Depeche Mode a Martinove texty sú vlastne ako fotografie, na ktoré sa pozriete a duchom sa vrátite do času, keď sa situácia snímala. Stačí vám song náhodne počuť niekde v rádiu, a podvedome sa vám v tom nekonečnom toku myšlienok vynorí chvíľková spomienka na udalosť, pri ktorej znela táto pieseň alebo ktorákoľvek iná z pera Goreho. Človek, ktorý sa raz nadýcha atmosféry Martinových songov má v podstate smolu na celý život, pretože mu zostáva jazva na duši s názvom DM. Koľkokrát som si už povedal, že stačilo, treba z toho vyrásť, zbaviť sa toho, ale bohužiaľ. Goráč si vás nájde kdekoľvek, je ako nočná mora, ktorá Vás prekvapí tam, kde ho najmenej čakáte a pripomenie vám, pre čo všetko sa oplatilo a stále oplatí zotrvať na tomto svete. Jemu osobne je určite tento fakt v podstate ukradnutý, prípadne sa už tým nezaoberá, pretože to nemá zmysel. Nakoniec to už v nejednom rozhovore potvrdil. A čo s tým môžem robiť ja? Tiež nič ... snáď len dúfať, že ma chvíľková jesenná depresia prejde a ja budem schopný vložiť do prehrávača aj inú kazetu či CD a vybodnúť sa aspoň chvíľu na všetko to magické a príliš dokonalé, až do chvíle, kým si na mňa ten nenápadný blondiak zasa niekde nepočká a uväzní ma na nejaký čas vo svojom svete. Ale dovtedy bude znieť nonstop, či už nahlas z reproduktorov alebo nenápadne v mojej hlave, a jediný, kto ho v pozadí bude pacifikovať bude Ozzy spievajúc "I'm just a dreamer I dream my life away...I'm just a dreamer who dreams of better day"

Prijemné jesenné depkárenie.