Carpe diem (2007) - 1/2

Správa, že Dave Gahan vydáva druhý sólový album ("Hourglass") sa rozšírila veľmi rýchlo. Vďaka nahrávacej spoločnosti som si mohol toto dielo vypočuť ešte pred samotným vydaní a hneď na prvé počutie sa mi zapáčil.

Z albumu cítim odstup a zrelosť umelca, ktorý si užíva to, čo robí. Následne som zistil, že existuje možnosť sa s Davidom stretnúť v Londýme a o novom albume sa s ním porozprávať. Rozhovor? Čo iné je dôležité? Kto by odmietol takúto príležitosť? Rýchle rozhodnutie a už som sedel v lietadle.

Stretli sme sa v izbe hotela Berkeley. Za 30 minút som sa dozvedel viac o umelcovi a o… albume "Hourglass". A keď máte k dispozícii len 30 minút, je naozaj dôležité uvedomiť si hodnotu tej chvíle.

Aké to vlastne bolo, pracovať na svojom druhom albume?
Bolo to samozrejme iné, než keď sme písali alebo nahrávali predchádzajúce albumy, napr. "Playing The Angel". S Christianom a Andrewom sme sa zišli v mojom newyorskom štúdiu, zdieľali spoločný priestor, dokúpili ďalšie vybavenie, nástroje, zosilňovače, Christian si priniesol vlastnú biciu súpravu, všetko sme spolu pripravili a mohli pracovať len tam.

Mohli sme spolu viac tráviť čas pri nástrojich a písať pesničky, pričom Andrew sa staral o technickú stránku. Bolo to iné, pretože všetko sme písali, nahrávali a produkovali v rámci jedného nahrávacieho sedenia, namiesto toho, aby sme veci robili separátne, skladali demá, premýšľali o producentovi, či nad tým, ako pristupovať k jednotlivým veciam a ktorých hudobníkov prizývať.

Bolo to viac zjednotené, mohli sme sa lepšie sústrediť. Chceli sme vytvoriť niečo, čo by odrážalo to, čo sme v danej chvíli cítili. Po dvoch týždňoch sme nadobudli pocit, že máme niečo, čo sa dá nazvať "kostra projektu". Boli sme v časovom pláne, mali sme, čo sme potrebovali, síce sme ešte netušili, kam smerujeme, ale cítili sme, že máme výsledky, nie len skice a demá.

Je to nový album odrazom súčasného Dave Gahana?
To určite áno.

Ako teda dnes tečú piesky v presýpacích hodinách? Rýchlejšie, či pomalšie?
Počas posledných rokov som strávil veľa času premýšľaním o tom, čo všetko som urobil, čo som mohol urobiť, čo mi prinesie budúcnosť, čo sa stane ... to všetko ma stále veľmi veľa energie.

Minulosť, všetko to, čo sa stalo, ma čoraz viac utvrdzuje v presvedčení, že jediné, na čom záleží, je prítomnosť. Všetko, čo máš, je táto chvíľa.

Žijem v New Yorku. Tam plynie život veľmi rýchlo. Človek nasadme do taxíka a za pár minút môže byť mŕtvy. Niekedy však dokážem spomaliť a uvedomiť si, čo sa deje okolo mňa. Nemyslím tým pozorovanie, skôr vnímanie toho, čo sa deje.

Aká bola motivácia, či umelecký zámer tohto albumu?
Po skončení turné k albumu "Playing The Angel" som asi mesiac oddychoval. Veľa som toho skutočne nerobil. A práve vtedy sa mi v mysli začali objavovať prvé námety. Zavolal som Christianovi a Andrewovi, ktorí tiež nazbierali nejaké nápady a dohodli sme sa, že sa stretneme.

A namiesto toho, aby sme vytvárali, prípadne sledovali nejaký plán, sme jednoducho všetko nechali vyvinúť do podoby albumu. Nevyberali sme sklady ani pre Depeche Mode, ani pre sólový album, nič nebolo plánované, vďaka čomu to všetko znie sviežo, živo a chytľavo.

Je to v tom veľa umeleckého zapojenia. Celkovo má album veľa elektronických zvukov, ktoré sme vytvorili. Christian hral všetky bicie naživo, Andrew nahral bassu, prišiel za nami kamarát, ktorý hral na gitaru, pridali sme nejaké sláčikové nástroje a potom sme celý ten materiál tvarovali, až kým sme ho nedostali do podoby, akú má teraz.

Si Angličanom v New Yorku alebo Newyorkčan v Londýne?
Som Newyrokčan v Londýne. V New Yorku už žijem desať rokov a presne toľko trvá, kým sa človek stane oficiálne Newyorkčanom. Ak si sa tam nenarodil, tak Ťa nik neuzná, pokiaľ si vo "Veľkom jablku" nestrávil desať rokov.

Myslím, že som konečne našiel miesto, ktoré milujem, a mám úžasnú rodinu. Verte mi, keď má človek deti, tak je veľmi zaneprázdnený. Nakoniec si nájdete čas, aby ste sa prispôsobili ich rozvrhu.

Ako vnímaš súčasnú dobu?
Stále sa snažím nájsť svoje miesto v živote. Úprimne, myslím, že sa o to snažím všetci, až do posledného dňa. Cítim sa dnes sebavedomejšie, verím tomu, čo robím a netrápim sa tým, čo bude ďalej. Na tom vlastne nezáleží.

Život v NY mi príde osviežujúci. Všetok ten hluk, všetky tie kultúry, všetko, čo sa deje okolo Teba, to Ťa ovplyvňuje.

Predstavuje "Hourglass" akýsi prechod, či zmenu, vzhľadom na to, že texty sa približujú anglickej poézií a témy skladby sa zaoberajú vecami ako náboženstvo, život a smrť?
Pokiaľ ide o texty, tak je to všetko veľmi anglické. Som Angličan, čiže pesimista. Keď sa v niečom darí, tak citim potrebu to za každú cenu sabotovať, no s odstupom času si uvedomujem, že to nie je ten najsprávnejší spôsob. Takýmto prístupom sa človek nikam nedostane.

Moja manželka je v tomto iná. Je herečka, veľa pracuje, pôsobí v kreatívnej oblasti a často sa od nej učím, ako prekonať isté veci, ako ísť ďalej. Značnú časť svojho času venujem písaniu, rozvíjaniu nápadov, bez toho, aby som nutne dosahoval okamžité výsledky.

Namiesto toho, aby som premýšľal o všetkých tých pocitoch a emóciách, ktoré mnou neustále prechádzajú, som šiel rovno k veci sa premenil to všetko na niečo kreatívne. A stalo sa to úplne inštinktívne. Je to oslobodzujúci pocit.

Energiu tohto albumu som pocítil až keď bol hotový tak na 75%, predtým, ako sme ho začali mixovať. Nápady, ktoré sa točili okolo tohto projektu sú teraz jeho súčasťou.

Na samom začiatku som podvedome, ako hlavnú postavu príbehov, použil seba. Často totiž využívam metafory z osobných skúseností, prípadne sa stotožňujem so skúsenosťami iných. Tak to bolo aj v minulosti s Depeche Mode, tak je tomu aj dnes. Stotožníš sa s melódiou, skúsenosťou, s textom a prostredníctvom nich sa oslobodíš. Takto účinkuje hudba na dušu.

... na pokračovanie