Drums a la Mode

Krátky rozhovor s Christianom Eignerom, ktorý sa uskutočnil pred hamburgským koncertom Depeche Mode v rámci Exciter Tour 2001

Napriek dlhému zoznamu, ktorý obsahuje tak významné mená ako Robbie Williams, Dominic Miller (Stingov gitarista), rakúska legenda Ostbahn - Kurti a hlavne Depeche Mode, je Christianovo meno známe iba zopár ľuďom zo sveta nemeckých perkusii. Magazín STICK sa s týmto rodeným Rakúšanom stretol, hoci sa tak stalo až päť rokov po tom, čo do Depeche Mode so sebou priniesol inováciu a rytmiku a aktuálne s nimi obchádza Nemecko (Hamburg) s "Exciter" turné.

Christian, prezraď nám, ako a kedy si začal s hrou na bicích a ako vlastne došlo k tomu, že bubeník z Rakúska prerazil na londýnskej scéne.
S bicími som začal už ako 5-ročný. Mal som vtedy tie malé detské bicie a hral som na nich prakticky stále. Otec sa v tom čase zabával s domácim orgánom, ktorý mal vstavaný bicí automat. No a ja som sa následne snažil vždy s tým bicím automatom udržať tempo. Neskôr som to skúšal s bassovými a bicími slučkami a podobne. Samozrejme vždy hral bicí automat, nejaký čas mi trvalo, kým som prišiel na to, že mňa nepočuť.
V 13-tich som začal chodiť k učiteľovi hry na bicie, o 4 roky neskôr som prestúpil na viedenské konzervatórium, kde som sa venoval štúdiu jazzu. V tom čase sa jeden relatívne známy bassgitarista presťahoval do nášho susedstva a postavil si vlastné nahrávacie štúdio. To štúdio sa postupne zväčšovalo a ja som s ním v podstate vyrastal. Na normálne štúdium akosi nezostával čas, pretože som v štúdiu trávil celé dni. Po necelých dvoch rokoch ma z konzervatória vylúčili a ja som sa ešte viac ponoril do práce s rôznymi umelcami... Supermax, Cornelius, Ostbahnkurti ... s nimi som pracoval ešte predtým, ako som sa ako 24-ročný vybral do Londýna.

Mal si už predtým nejaké kontakty s londýnskou scénou, poznal si sa s tamojšími hudobníkmi, producentami alebo to bol skok rovno do studenej vody?
Tých som spoznal neskôr, na samotnom začiatku som nepoznal absolútne nikoho. Vďaka práci a koncertovaniu s Ostbahnkurti som si ušetril nejaké peniaze, tesne pre odchodom do Londýna som natočil vlastné video s hrou na bicích a to som následne rozposielal rôznym londýnskym hudobníkom a štúdiám. Jedným z nich bol aj Nick Kershaw, ktorému sa to video veľmi páčilo, zavolal mi a dal mi nejaké tipy. Tak som sa pomaly predral na miestnu štúdiovú scénu. Najskôr to boli Paradise Lost, no postupom času som spoznal viac a viac ľudí a samozrejme sa naučil veľa ďalších vecí.

Takto som sa spoznal aj Dave Claytonom, ktorý s Depeche Mode v tom čase nahrával album "Ultra" - mal na starosti klávesy a sláčikové aranžmány. Keď Depeche Mode prišli s nápadom odohrať koncerty so živými bicími, mal som šťastie, že si Dave spomenul práve na mňa a kapele ma odporučil. Jednoducho takto si ma chalani z kapely vybrali. Hrali sme spolu a tak to je dodnes. Niekedy sa veci udejú úplne jednoducho a zrazu z toho máte 5 rokov. Celé to začalo s množstvom promo vystúpení v nočných šou, Jay Leno a podobne. V roku 1998 som s nimi odohral "Singles" turné a teraz je to ďalšie veľké turné s Depeche Mode...

... nesnažím sa hrať bláznivo a oslňovať svet nejakými trikmi. Bicie sú jedným z najdôležitejších existujúcich hudobných nástrojov, nie nejaké športové náčinie. To treba mať neustále na pamäti. Množstvo mladých bubeníkov sa spriaha s technologickými hračkami, snažia sa hrať čo najrýchlejšie a pritom akosi zabúdajú, že s týmto nástrojom by mali hrou zhudobňovať svoje nálady a pocity. Až vtedy je to o ozajstnej hudbe. V tomto zmysle si viem predstaviť, že by v blízkej budúcnosti workshopy spoločností Sonor a Zildjian vedeli mladým ľuďom tieto veci viac objasniť. Sám som zvedavý, čo prinesie blízka budúcnosť v tejto oblasti. Myslím, že Vás samotných to dosť zamestná!

Zdroj: Stick 12/2001